O tom, že je lepšie mať vrabca v hrsti ako kocúra na streche, alebo ako sme nechali zavesený pytel v lezeckej ceste Bikini Variante v Zillertali.
Jeden obrázok nosím už dlho v hlave. Je schovaný kdesi v kúte mysle a občas, podľa nejakého mne neznámeho algoritmu, sa zjaví. Asi fantáziou prifarbená fotka zo starého horolezeckého časopisu:
Na prehnane rovnej lúčke sa pasú fialové Milky. Tie, čo dávajú čokoládu. Vedľa nich radostne šantia detičky. Je ich veľa, nielen moje. Trávička je minimálne v kondícii trávnika na futbalovom štadióne druholigového mužstva na našej rodnej hrudi. Deka, kávička, koláčik a slnko. Nie príliš horúce, sme predsa v istej nadmorskej výške, ale tak akurát hrejivé. Na lezenie v kraťasoch a tričku. Zo stredu zelenej lúčky vyrastá tridsaťmetrový žulový monolit, na ktorom si ocko s maminkou lezú svoje 8b.
Koniec mokrého sna. Veziem sa oným vysnívaným údolím, márne však hľadám stelesnenie môjho obrázku. Nie som tu s deťmi ani s maminkou. Prišiel som s inými cieľmi ako liezť 8b na lúčke. I keď by sa mi to asi naozaj páčilo. Obrázok ostáva nenájdený. Nevadí, cesta je cieľ. Môžem si odškrtnúť jeden bod z zo zoznamu must go lezeckých destinácii. Rakúsky žulový raj Zillertal.
Lokalita
Zillertálske Alpy (po nemecky Zillertaler Alpen, po taliansky Alpi della Zillertal) patria medzi Východné Alpy a nachádzajú sa na hranici medzi Rakúskom a Talianskom. Sú po Vysokých Taurách a Ötztalských Alpách tretím najvyšším pohorím Rakúska. Z celkovej rozlohy pohoria 2050 km² približne polovica leží na území Rakúska (spolková krajina Tirolsko, iba malá časť na východe patrí do Salzburska). Talianska časť Zillertálskych Álp patrí pod samosprávny región Südtirol – Alto Adige.
Najvyššou horou je Hochfeiler (3510 m, po taliansky Gran Pilastro). V pohorí sa nachádza viacero ľadovcov. Tým najväčším je ľadovec Schlegeiskees s rozlohou okolo 450 hektárov. Pod ľadom je cca 66 km² územia vo výške nad 2500 m. Krutou realitou je, že za 150 rokov sa zmenšila rozloha ľadovcov o viac ako polovicu. Aj to je daň za náš blahobyt.
Zillertálske Alpy
Príprava
Lezecká cesta Bikini variante (pozri topo na Bergsteigene) má dĺžku 320 metrov v 10 dĺžkach a klasifikáciu 6+ UIAA, pričom v šiestom stupni je 8 dĺžok. Podľa môjho obľúbeného sprievodcu Genussklettern Österreich Mitte má cesta má v atraktívnosti 3 hviezdy z piatich možných, čo aj sedí.
Severovýchodná orientácia a vyššia nadmorská výška predurčuje lezenie v tejto stene hlavne na leto a slnečné počasie. Cesta vedie na kopec Freie Sprünge (1800 m), ale nie až na vrchol – končí asi v polovici. Návrat je zlanením priamo na začiatok cesty, takže môžeš liezť naľahko.
Príjazd a nástup
Do mestečka Ginzling je to z Bratislavy 550 km z BA a 6 hodín cesty. Kúsok pred Innsbruckom odbočíš z diaľnice do Zillertálskeho údolia, richtung Mayrhofen. V Ginzlingu hľadaj odbočku do údolia Floitental, ktoré sa dvíha na juh smerom k hlavnému hrebeňu Álp. Dolnou časťou doliny vedie pomerne kvalitná a nespoplatnená horská cesta.
Zhruba po piatich kilometroch prídeš ku chate Tristenbachalm. Zaparkuješ na parkovisku (GPS poloha) kúsok pod chatou. My prichádzame v noci a spíme na parkovisku v karavane. Uprostred týždňa sme tu sami. Aj v lete tu vie byť v noci pekná zima.
Z parkoviska ideš lesníckou cestou vyššie do údolia, smer na Greizer Hutte. Nemáš kde zablúdiť, ide o jedinú turistickú trasu v údolí. Ideš po nej asi 30 minút a keď uvidíš na pravej strane obrovský vodopád, si takmer na mieste. Čaká ťa ešte cca 15 minút stúpania k nástupnému bodu.
Začiatok cesty je vo výške 1300 m. Pod stenou ráno čakáme, kým sa do nej slniečko oprie silnejšie, inak by sme pri lezení klepali kosu. Bikini Variante vedie vpravo od vodopádu. Keď fúkne vetrík silnejšie, chytíš aj príjemné osvieženie. Cesta sa začína na malej skalnej terase na najspodnejšej časti skaly. S nájdením začiatku nebol žiadny problém.
Lezenie
Prvá dĺžka je taká úvodná za 3 UIAA, nie je to nič ťažké, ale za 3 to nebude. Na prvý pohľad veľmi položené, až si človek myslí, že to v lezečkách na trenie len vykráča, ale je potrebné zapojiť aj ruky. Táto žula je iná, menej rozrušená ako žula v Tatrách. Sú to väčšie a kompaktnejšie platne.
Na konci dĺžky nachádzame parádny štand, dva fixné body a reťaz. Rovnaké sú aj ďalšie štandy. Nasleduje druhá dĺžka, krásne a nie ľahké lezenie. Na Rakúšanov mi to príde naozaj podhodnotená cesta. Alebo som sa dobre nevyspal?
Nasledujú pomerne vyrovnané dĺžky v obtiažnosti 6 UIAA. Boulder za bouldrom, pretože chytov a stupov je pomenej a sú pomerne jasne dané. Lezenie ma tým menej kreativity a niektoré kroky inak nevymyslíš. Buď udržíš, alebo neudržíš. Je to pomerne dobre odistené, ale dal by som tomu vyššiu obtiažnosť, kľudne aj 7 UIAA.
Cesta sa kľukatí, hľadá v stene optimálnu líniu po dlhých hranách či zlomoch. Zo začiatku je položená, potom kolmá, a v štvrtej dĺžke už mierne previsnutá – ako by sa dvíhala obrovská morská vlna. Previsnutie nie je brutálne, ale cítiš to. Skala mi príde občas dunivá, i keď mi nezostalo nič v ruke, neviem sa toho pocitu zbaviť.
Na konci štvrtej dĺžky prichádzam na križovatku s ťažkou cestou Lolita za 9- UIAA. Práve v tomto mieste sa strácam. Viem, že naša cesta má ísť kolmo hore, ale nevidím postupové istenie. Vidím len štand nado mnou, vo vzdialenosti 7 – 8 metrov, a pod ním opticky ťažšie miesta. Horko-ťažko doleziem do štandu vľavo (cesta Lolita), doberám Jana a rozmýšľam, čo ďalej.
Nemáme so sebou vlastné pomôcky na doistenie a podľa sprievodcu už pod naším štandom žiadne istenia nie sú. A to si zakladačky beriem vždy, keď som v novej lokalite… Bojová porada sa končí výsledkom, že dnes balíme kufre, respektíve lano, a nechávame v ceste zavesený pomyselný pytel.
Lano oporúčam dvojité 60-metrové. Minimálne 14 expresiek nejaké vlastné istiace pomôcky. O nutnosti horolezeckej helmy ani nediskutujem.
Zostup
Zostup je zlanením cestou. Na návrat na parkovisko potrebuješ asi 30 minút.
