Kedysi dávno pocestný zo Slovenska, hrdý majiteľ svojich prvých skialpových lyží, zháňal haršajzne vo švajčiarskom športovom obchodíku. Stúpacie železá nemali, ale odniesol si knižného sprievodcu pre diaľkový lyžiarsky prechod Haute Route. Semienko bolo zasiate. Túžba spoznať ľadovcové hory medzi Chamonix a Zermattom sa už nedala vyhnať z hlavy.

Útla knižka dlho a bez hmatateľného úžitku ležala v zásuvke nočného stolíka. V roku 2019 som ju použil pri plánovaní túry cez päť sediel nad Chamonix. Bola to len chuťovka, neprestával som myslieť na niečo väčšie. Možno nie celú Haute Route, aspoň dve-tri etapy… Tohtoročné májové sviatky priniesli dobrú príležitosť vycestovať na bolestivo vzdialený západný koniec Álp. Ťažko sa však zháňali parťáci. Jeden pracovne zaneprázdnený, druhý už vymenil lyže za vyhriate skaly Stredomoria, ďalší fixovaný na neočakávane vysnežené tatranské severy.

Nadšenie potrebné na realizáciu môjho plánu prejavil až Tomáš, hoci ho to stálo menšiu domácu výmenu názorov. Plánom bolo prejsť prvé štyri etapy protismernej Haute Route, teda vlastne dve tretiny celej trasy. Tri nocľahy na chatách a štyri dni na lyžiach, vyše 5000 nastúpaných metrov, väčšinou po ľadovcoch v nadmorskej výške nad 3000 m. Štart vo štvrtok 4. mája v Zermatte, koniec v nedeľu 7. mája v Bourg-Saint-Pierre pod priesmykom Sv. Bernarda. Plus dva v podstate celodenné presuny autom, keďže do Waliských Álp je to zo Slovenska vyše 1000 km a minimálne 11 hodín cesty. Spolu šesťdňový výlet.

Pred cestou

Vo Waliských Alpách, ktoré sú najviac zaľadneným alpským masívom, v druhej polovici apríla navalilo za meter snehu. Začiatkom mája sa síce prudko oteplilo, no v tienistých žľaboch nad 3000 m ostali nafúkané zásoby. V kombinácii so silným slnkom to znamenalo hrozbu lavín tak zo suchého, ako aj z mokrého snehu. Švajčiari hlásili lavínový stupeň 3+ a k tomu riziko z roztápajúcich sa ľadovcových serakov. Na víkend 6. – 7.  mája sa navyše malo zhoršiť počasie.

Kombinácia vyššie uvedených faktorov spôsobila, že lyžiarske skupiny rušili rezervácie na chatách a ich správcovia sa rozhodili uzavrieť sezónu skôr ako plánovali. Deň pred cestou do Švajčiarska mi volali z Cabane de Chanrion, že sa rušia našu rezerváciu na poslednú noc prechodu. Ak chceme, môžeme využiť winterraum, ale chata bude zatvorená.

Predstava, že by som mal do už aj tak ťažkého batohu pridať spacák a ďalšiu winterraumovú výbavu, sa mi ani trochu nepáčila. Zisťoval som u Tomáša, či je stále in aj v prípade skrátenej trojdennej verzie prechodu. Odpoveď bola kladná. V stredu 3. mája sme ešte pol dňa odpracovali, následne dokúpili nejaký materiál a okolo tretej fičali po rakúskych diaľniciach na západ. Do medzistanice pri Ženevskom jazere, kde nám rodinné zázemie poskytlo nocľah, sme dorazili v prvých hodinách nasledujúceho dňa. Dohodli sme si s Vasilom čas odchodu do Zermattu na 6:00 a zaľahli do postelí.

Zermatt – Cabane de Bertol

Ranný transport trvá kvôli rozkopaným cestám a hustej premávke vyše dve hodiny. Na stanici v Täschi si začínam uvedomovať, že časový plán rátajúci so štartom na pásoch o 10:00 prestáva byť reálny. Je pol deviatej a my sa ešte musíme presunúť vlakom do centra Zermattu, pešo ho prejsť, potom sa vyviezť dvomi lanovkami a zlyžovať k začiatku ľadovca Zmuttgletscher.

Trasa: Dĺžka 19,4 km, nastúpaných 1676 výškových metrov, klesanie 841 m, celkový čas 9 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

K tomu sa pridáva zadržanie karty v bankomate a zistenie, že druhá lanovka – na Schwarzsee – už nepremáva. V medzistanici Furi sa v spoločnosti hlučných čínskych turistov rozhodujeme, či odtiaľto budeme (nevedno ako dlho) šliapať po asfalte, alebo sa za „príjemných“ 43 € na osobu vyvezieme lanovkou na Trockener Steg, odkiaľ sa dá zlyžovať potrebným smerom.

Berúc do úvahy ťažké bágle, páliace slnko a stav môjho členka si vyberáme istejšiu druhú možnosť. Okrem už spomenutého finančného pustenia žilou to obnáša niekoľko kilometrov lyžovačky po prázdnych menčestrových zjazdovkách s gýčovitým výhľadom na Matterhorn. Pri jednom fotení strácam rovnováhu, nedobrovoľne padám na zadok a zisťujem, že s tou záťažou na chrbte nedokážem vstať! Tomáš mi síce podáva pomocnú ruku, ale nemilý stret s tvrdou realitou prináša otázku: Toto mám fakt tri dni vláčiť po trojtisícovkách?

Aby sme sa dostali do stanice Schwarzsee, na jeden krátky úsek musíme nalepiť pásy. Keď konečne v totálne roztopenom snehu zlyžujeme do štartovacieho bodu, je takmer poludnie. Hladina stresu stúpa. Podľa sprievodcu má etapa trvať 8:15 až 10 hodín. Veríme si, že vieme byť rýchli. Ale čo ak sa cestou niečo prihodí? Tomáš je na rozdiel odo mňa v pohode. Dni sú už dlhé, a keby to nestačilo, tak čelovky máme, hovorí. Ísť po ľadovci v tme je bláznovstvo, oponujem.

Tak či onak, zatrúbiť na ústup sa dá aj neskôr. Musíme sa o niečo pokúsiť. Pri zatvorenej reštaurácii Stafelalp (2200 m) lepíme pásy a začíname šliapať k ľadovcu. Mestami nás spomaľuje nutnosť obchádzať sutinové polia, z ktorých už zmizol sneh. Pri jednom prenášaní sa prepadávam, výsledkom je bazénik v lyžiarke. Našťastie pri teplote nad desať stupňov a páliacom slnku to nepredstavuje vážny problém. Mením ponožky a ideme ďalej.

Mierne stúpajúca trasa vedie popod gigantické seraky v severnej stene Matterhornu (4478 m). V súlade s odporúčaním sprievodcu sa od nich držíme v úctivej vzdialenosti, vzdávajúc sa možnosti využiť lepší sneh v tieni hory. Vidíme tadiaľ lyžovať jednu skupinu v protismere. Pri zjazde sa čas strávený v nebezpečnej zóne skracuje a riziko znižuje, aj my by sme zrejme išli rovnako. Inak v ten deň až po chatu nestretávame živej duše.

Z ľadovca Zmuttgletscher už v doline ostali len úbohé zvyšky, traverzujeme väčšinou mimo neho po svahoch na južnej strane údolia. Míňame chatu Schönbielhütte stojacu na útese o dvesto výškových metrov vyššie. Ľudia na jej terase nás majú ako na dlani a určite rozmýšľajú, kam sa o tomto čase trepeme. Nocľahom na chate by sa dala etapa poznačená logistickými problémami v Zermatte skrátiť.

Vo výške 2650 m, pod stenami Stockje (3097 m), konečne začíname ostrejšie stúpať po suchšom snehu. Prestávame sa obzerať na Matterhorn, úlohu dominanty v panoráme preberá Dent d’Hérens (4171 m). Ideme po okraji ľadovca Teifmattengletscher, zatiaľ sa nenaväzujeme. Trhliny sú ďaleko, veríme pomerne čerstvej stope a nechceme strácať čas. Ten začína čoraz viac tlačiť, pretože Tomáš je akýsi spomalený.  Od tvrdí, že ide normálne, mne sa zdá, že robí polovičné detské kroky. Nechápem, pri doterajších spoločných akciách som vždy musel ísť na doraz, aby mi neutiekol z dohľadu.

Čas naviazať sa prichádza vo výške približne 3000 m, keď dosahujeme úpätie ľadovca Stockjigletscher. Trhliny sa objavujú nebezpečne blízko stopy. Najskôr idem prvý ja, po pol hodine neustáleho drhnutia lana sa vymieňame. Zozadu sa viem lepšie prispôsobiť Tomášovmu tempu. Nervozita stúpa a dochádza k diskusii o tom, či nie je lepšie otočiť sa späť do Zermattu. Viera, že sa to stále dá stihnúť, je však silnejšia.

Stúpanie po ľadovcových pláňach do sedla Col de la Tête Blanche (3589 m) je nekonečné a psychicky ubíjajúce. Vieme, že sa treba ponáhľať, ale nedokážeme zrýchliť tempo. Okolo šiestej mi zvoní telefón, chatár kontroluje situáciu. Práve som sa chystal pozrieť, či mám signál a zavolať na chatu, že prídeme neskoro. Komunikácia je dvojjazyčná (ja po anglicky, on po francúzsky) a nie úplne hladká. Ale keď vyslovím Tête Blanche, chatár sa uspokojí. Lenže ani jedna strana nevie, že od konca stúpania nás v čase telefonátu delí ešte viac ako hodina.

V sedle kontrolujeme čas a sprievodcu. Je niečo po siedmej, slnko ešte dosť vysoko, na chate by sme mali byť za 1:30 h. Zdá sa, že sme za vodou. Odbočka na vrchol Tête Blanche (3710 m) však nepripadá do úvahy. Spúšťame sa o 400 m nižšie na ľadovec Mont Miné. Lyžovačka v snehu pokrytom chrumkavou kôrou je s ťažkým batohom zážitok, ktorý by sme radšej vymazali z pamäti. Ešte netušíme, koľkokrát si ho v najbližších dňoch zopakujeme.

Na ľadovci sa znovu naväzujeme, lepíme pásy a bez väčších problémov prichádzame ku chate. Teda vlastne pod bralo, na ktorom chata stojí. Cabane de Bertol (3311 m) viac ako chatu pripomína vežu v albánskej horskej dedine, kde sa jeden klan ukrýva pred krvnou pomstou druhého. Hore sa dá dostať len po dvoch výživných rebríkoch s ferratovým zaistením. Jeden je dokonca trochu previsnutý. Ďalší zážitok umocnený závažím na chrbte. Lyže sa samozrejme nechávajú pod rebríkmi.

Je takmer deväť hodín, slnko práve zapadá a chata sa ukladá na spánok. Chatársky párik tipujem na vek 60+ a nie je veľmi nadšený z neskorých prišelcov. Podobné emócie cítiť zo spolunocľažníkov, ktorí sa chystajú na úsvite vyrážať. Napokon dostávame samostatnú izbu, aby sme nerušili spiacich, a nejaké jedlo. Špenátová polievka je fajn, ale miestnu špecialitu croûte au fromage (chlieb namočený vo víne a zapečený s horským syrom, šunkou a vajcom) naše žalúdky nezvládajú. Do studeného lágra odchádzame polohladní.

Cabane de Bertol – Cabane des Vignettes

Druhá etapa je pomerne ľahká, čaká nás približne 1200 výškových metrov stúpania. Dopriavame si luxusné raňajky o ôsmej. Luxusné sú neskorým časom podávania. Jedlo je, diplomaticky povedané, skromné. Všetci okrem chatárov sú už dávno preč. Za slnečného rána si tak môžeme naplno vychutnať unikátnu polohu a konštrukciu chaty. Na prozaickú návštevu vonkajšej toalety tak ľahko nezabudneš. Ťažko to opísať slovami. Chatu Bertol, napriek chabým službám, treba zažiť.

Opatrne schádzame po rebríkoch, vyberáme lyže zo ski depotu a chystáme sa na dlhý zjazd do malého lyžiarskeho strediska Arolla (1984 m). Sprievodca nás tadiaľ posiela, pretože ráta s využitím vlekov, čím sa pri výstupe k nasledujúcej chate ušetrí okolo 500 výškových metrov. My vieme, že vleky nepremávajú, a že existuje aj zaujímavejšia trasa z južnej strany hory Mont Collon. Po včerajšku však potrebujeme deň „na istotu“ a chytiť mobilný signál (ktorý na chate Bertol vôbec nebol).

Trasa: Dĺžka 13,7 km, nastúpaných 1083 výškových metrov (v skutočnosti o 100 m viac), klesanie 1301 m, celkový čas 7 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Snehové podmienky škoda spomínať. Pod chatou tvrdo, nižšie krusta, a úplne dole rozmočená brečka. Napriek tomu v pohode zlyžujeme do ľudoprázdneho lyžiarskeho strediska. Ku koncu treba aj trochu lyže ponosiť. Pri akomsi zatvorenom bufete okupujeme lavičky a dávame si hodinovú pauzu – sušíme veci, telefonujeme, oddychujeme. V úplnej psychickej pohode, pretože vieme, že v cieli etapy sme do troch hodín a už nás nečakajú žiadne záludnosti. Presne toto nám po včerajšom strese bolo treba.

Po pauze začíname stúpať po zjazdovke, ktorú už poznám z vlaňajšieho výšľapu s Vasilom do sedla Pas de Chèvres. Zo zjazdovky čoskoro schádzame v snahe neprešvihnúť mostík cez potok. V chladnejších mesiacoch sa na druhú stranu asi dá prejsť na viacerých miestach, v tomto čase je už mostík nevyhnutnosť.

Pokračujeme po ostrej hrane hrebeňa vytvarovaného zrejme ľadovcovými pohybmi. Za ním jeden strmší hang a sme na pláni ľadovca Pièce, po ktorom pokračujeme až ku chate. Celá trasa je orientačne jasná, trhliny žiadne, seraky v okolitých stenách v bezpečnej vzdialenosti. Tip na fajn jednodennú túru z Arolly.

Cabane des Vignettes (3157 m) nás víta uvoľnenou atmosférou a komfortnými spoločnými priestormi.  S mladým personálom sa dá bez problémov dorozumieť po anglicky. Ako spolustolovníkov nám pridelili dvojicu komunikatívnych Nemcov a na večeru dostávame veľmi chutné vegetariánske menu. Ani nám nenapadne sťažovať sa na postele v tesnom lágri či neexistujúcu tečúcu vodu. Tak ako všetci ostatní si kupujeme po fľaške helikoptérovej vody za 10 euro na pitie aj umývanie.

Čakajúc na večeru máme dosť času premýšľať o programe na ďalší deň. Od chatára aj iných lyžiarov zisťujeme všetky možné informácie: či sú vo winterraume na chate Chanrion deky, či funguje winterraum na chate Dix, či je teoreticky reálny prechod až do Verbieru za jeden deň, predpoveď počasia atď. Tomáša láka winterraum na Chanrione, je preferujem výber cieľa v blízkosti chaty Vignettes a popoludňajší návrat do Arolly. Prechod by sme tak predčasne ukončili už v sobotu, keďže v nedeľu sa má zhoršiť počasie. Nepriaznivá predpoveď nakoniec presviedča aj Tomáša.

Od nemeckých kolegov dostáveme tip na výstup na L’Evêque (3716 m), ktorý sa zdá byť lyžiarsky atraktívnejší ako Pigne d’Arolla (3787 m) týčiaci sa rovno nad chatou. Lajny na svahu L’Evêque vidíme priamo z okna jedálne a vyzerajú veľmi príťažlivo. Konsenzus je dosiahnutý. Vonku pred chatou chytám signál a posielam správu Vasilovi, aby nás zajtra o tretej prišiel vyzdvihnúť do Arolly.

L’Evêque

Pri večernom platení za ubytovanie sa personál chaty každého pýtal na zajtrajší cieľ a podľa toho dával odporúčanie na čas raňajok. Naše znelo „najneskôr o šiestej“ a ráno zisťujeme, že sme v jedálni medzi poslednými. Naši Nemci práve odišli, ďalšia partia sa chystá vyraziť zarovno s nami. Pýtame sa chatára, či si tu môžeme odložiť nejaké veci z batohov. Odpoveď je kladná – chatu síce dopoludnia zatvárajú na medzisezónnu prestávku, no priestory winterraumu a lyžiarne ostanú dostupné.

Trasa je stiahnutá z Outdooractive, zabudli sme trackovať. Ale zdá sa byť identická s našou: dĺžka 9 km, nastúpaných 794 výškových metrov, klesanie 794 m, celkový čas 6 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

S mierne odľahčenými batohmi a v dobrej nálade z bohatých raňajok vyrážeme na Glacier d’Arolla, ktorý leží asi 150 výškových metrov pod chatou. Azúrovú oblohu už považujeme za samozrejmosť. Dobiehame skupinu z horolezeckého klubu z Zürichu, naväzujeme sa na lano a križujeme plochý ľadovec bez trhlín. Tie sa objavujú až v bode, kde sa ľadovec začína dvíhať do svahov L’Evêque. Je ich veľa, sú obrovské a stopa miestami vedie v ich tesnej blízkosti. Pri zjazde si budeme musieť dávať veľký pozor. 

Medzi trhlinami dobiehame „našich“ Nemcov. Jednému z nich nelepia pásy a výstup musí predčasne ukončiť. V sedielku 50 metrov pod vrcholom mám už celkom dosť a potrebujem si vydýchnuť. Ďalej sa aj tak ide na mačkách. Počas pauzy prichádza väčšia skupina z Zürichu, nejako sa s Tomášom zakecávame a oni medzitým nastupujú do exponovaného predvrcholového hangu. Treba tam trochu mixovo popoliezať, niektorým to robí problémy, a na úseku sa vytvára zápcha.

Po štvrťhodine ma čakanie prestáva baviť, aj tak to nie je najvhodnejší terén pre moje hliníkové mačky.  Tomáša, ktorý v porovnaní s prvým dňom ide ako na steroidoch, od zámeru dosiahnuť vrchol neodradí nič. Vraciam sa, sadám si na lyže, zisťujem, že je tu dobrý signál a krátim si čakanie vybavovaním vecí. Nakoniec im to trvá asi hodinu. Cestou dole zlaňujú a podľa Tomášovho opisu mi ani nie je ľúto, že som túto šancu zahodil.

Pred zjazdom sa vytešujem, že za tú hodinku sedenia som isto naakumuloval sily na dobrú lyžovačku. Lenže čas už príliš pokročil a sneh sa stihol pokaziť aj v horných partiách. Prvých sto výškových ešte ujde, no len čo sa stihnem rozlyžovať, nastupuje ťažší matroš. Batoh je aj po odľahčení príliš ťažký, na moment strácam balans a nasleduje pád, pri ktorom si znova vykrúcam ešte stále nedoliečený členok. Au. Zvyšok lyžovačky je už len na prežitie. Hlavne nespadnúť znovu a vyhnúť sa trhlinám.

Zo svahov všade naokolo padajú splazy až lavíny stredných rozmerov uvoľnené teplom. Už sme si na ten zvuk za tie tri dni zvykli. Vzhľadom na dlhé čakanie na vrcholové družstvo, ale najmä pre bolesti v členku, padá nádej, že by sme pri návrate ešte vybehli na Pigne d’Arolla (3787 m). V chodbičke chaty sa trochu dávam dohromady v spoločnosti dvoch skupín stredoškolskej mládeže, ktoré sa nezávisle od seba rozhodli zažiť bezplatné winterraumové dobrodružstvo. Nemeckí chlapci a frankofónne dievky. Hádam sa v noci nejako dohodli.

Zjazd od chaty do Arolly nám trvá necelú hodinu. Samozrejme, v hornej polovici exkluzívna kôra a v dolnej pomalá brečka. Aj na to sme si už zvykli. Môj členok zúfalo protestuje, ale musí vydržať. Na parkovisku sa skladáme pod tabuľkou pripomínajúcou legendárne skialpové preteky Patrouille des Glaciers organizované každé dva roky švajčiarskou armádou. Trojčlenné družstvá idú z Zermattu cez Arollu do Verbieru na jeden záťah, čo je 4000 výškových a 53 kilometrov, pričom rekordný čas je hlboko pod šesť hodín! Úplne mimo môjho chápania.

Ja mám po troch dňoch túlačky na valaiských ľadovcoch namiesto pier jeden veľký herpes. Som vycucnutý takmer na dno síl. Ale šťastný ako blcha. Tento životný zážitok mám odfajknutý, vrátim sa už len naľahko a za dobrými snehmi. Ale nehovoril som si to už minule?

Praktické tipy

• Niektoré chaty sa rezervujú cez online systém švajčiarskeho horského spolku, iné priamo telefonicky. Nik nepýtal peniaze vopred, raz som však musel overiť kreditku. Zrušenie bez storno poplatkov je väčšinou možné minimálne 48 hodín pred plánovaným príchodom.
• Neviem, ako je to na iných chatách, ale Bertol ani Vignettes nemali vodu na umývanie. Vziať si nejaké vlhčené obrúsky znie ako dobrý nápad.
• Jedna osobonoc na švajčiarskej chate s polpenziou a fľašou vody stojí približne 85 €. Bez zľavy na Alpenverein to bude okolo stovky. Na Vignettes sa dalo platiť kartou, na Bertol iba švajčiarskymi frankmi.
• S mobilným signálom je to v horách medzi Zermattom a Arollou slabé a nerátaj ani s dobíjaním bateriek na chatách.
• Aj na jar sa z chát vyráža veľmi skoro. Ľudia sa snažia vyhnúť rizikám vyplývajúcim z vysokých popoludňajších teplôt.
• Ľadovcovú bezpečnosť treba brať vážne. Od začiatku do konca túry ideš nastrojený v sedáku, na ktorom musí visieť kladka, blokant a ďalšie veci potrebné na záchranu z trhliny. Bez naviazania sa na lano je ti táto výbava nanič, takže okolo trhlín sa ide poctivo na špagátoch. V zjazde však všetci lyžujú na voľno.
• Hmotnosť batohu brutálne uberá sily pri výstupe a ešte viac kazí radosť zo zjazdov. Takže pri balení vecí treba škrtať na holú kožu.
• Základná lavínová výbava je samozrejmosť, no brať si batoh s airbagom v takomto neskorom jarnom termíne podľa mňa nedáva veľký zmysel. Ja som si ho pod vplyvom lavínovej predpovede (ktorá v čase túry už bola pasé) vzal a ľutoval som. V závislosti od konkrétneho batohu ide minimálne o kilo navyše, no pokojne to môžu byť aj dve kilá. A to je na diaľkovom prechode veľa. V realite sme sa ku kuloárom so suchým snehom ani nepriblížili a mám isté pochybnosti ako by mi airbag pomol v lavíne z mokrého snehu.

Fotogaléria