Viacdĺžky som doteraz liezol len pod dohľadom skúsenejších lezcov. Prišiel deň, keď úloha „vodcu“ padla na mňa. S Mišom, pre ktorého to bola prvá viacdĺžka v živote, sme si dobre zaliezli v ceste Zentennium na Hohe Wande.
Cestu vyberám na Bergsteigene podľa obtiažnosti (maximálne ľahšia šestka) a pohodlnosti prístupu. V stenách pod Skywalkom, kde som už s Robom a Tomášom čo-to poliezol, nič vhodné nenachádzam. Volím opačný koniec Hohe Wandu nad dedinou Grünbach am Schneeberg.
V stene pod kopcom nazývaným Grosse Kanzel je viacero ľahších ciest s klasifikáciou začínajúcou už na 3. Večer pred výletom si tlačím topo s viacerými cestami okolo Wienersteigu a k tomu plánik sedemdĺžkovej cesty Zentennium (6-) v rovnakej stene. To je môj favorit.
Prístup od parkoviska k začiatku cesty Zentennium nám trval 20 minút, priamejšou trasou by sa to dalo zvládnuť aj za menej. GPX na stiahnutie získaš na Mapy.cz.
Na parkovisku pri penzióne Seiser Toni (aktuálne mimo prevádzky) som už bol minimálne dvakrát. Nastupuje sa z neho aj do populárnych ferrát Gebirgsvereins Klettersteig a Wildenauersteig. Napriek tomu v Grünbachu nenavigujem šoféra správne a na prvý pokus netriafame správnu odbočku. Déjà vu, tuším aj naposledy som odbočil príliš skoro k miestnej železničnej stanici. Správna odbočka je až vyššie v dedine, za Billou a bankou.
Stenu po úspešnom odparkovaní nachádzame bez väčších problémov. Začiatok cesty je označený nenápadným zeleným krížikom, názov odfotený na Bergsteigene už nevidno. Lepším orientačným bodom je široká platňa, akých v okolí nie je veľa a cez ktorú vedie prvá dĺžka Zentennia.
Posielam Miša ťahať prvú dĺžku. Má plných 45 metrov, začiatok za 4 až 5 v položenej drsnej platni s minimom jasných chytov, druhá polovica je ľahký dolez k štandu. Ten tvoria na Hohe Wande obvyklé dva nity bez retiazky. Rátali sme s tým, máme zásobu slučiek a karabín na štandovanie.
Cez úvodnú platňu je natiahnuté erárne fixné lano, takže kto chce, môže sa ňom vytiahnuť a začať až od druhej dĺžky. Tá má 35 metrov, ľahší začiatok a za ním celkom výživnú pasáž za 5. Isteniu nie je čo vyčítať, nity sú nahusto a presne tam, kde ich človek potrebuje. Akurát štand na jej konci tvoria erárne slučky omotané okolo stromu, poisťujem ich o najbližší nit.
Tretia dĺžka sa začína mierne morálovým traverzom (5-) a šikmo doprava pokračuje aj ďalej. Znovu ťahá Mišo, pekne sa striedame. Vo štvrtej dĺžke (3 až 5-) sa mi do pamäti nezapisuje nič pozoruhodné, akurát že záverečný štand o nity na zemi nie je veľmi pohodlný na doberanie. Nasleduje chodecká pasáž pomedzi stromy, lano musíme zbaliť. Pod ďalšou stenou je malý previštek a tieň stromov, dávame si krátku pauzu.
Piata dĺžka je najkratšia (20 m) a ľahká (3-), vyžreboval si ju Mišo. Prichádza šestka (40 m) so schlüsselpunktom za 6-. Jedenkrát po zlom nakrokovaní odsadávam, inak v pohode. Schön!, píše pri tejto pasáži toposprievodca a má pravdu. Na konci nerezová schránka s knižkou, štand znovu o strom – tentoraz na vlastnej slučke. Sú tu síce dva nity, ale nevhodne umiestnené na bočnej stene, zrejme patria k inej ceste.
Môj druholezec sa v šiestej dĺžke trochu vytrápil. Vyzerá to tak, že mi prenechá ťahanie posledného, siedmeho úseku (35 m). Neprotestujem, po dlhom stání v štande mi to padne vhod. Užívam si celkom plezírové lezenie (5) s ľahšou pasážou v strede za 4-. Štandujem na plošinke s výhľadom na vrcholový kríž Grosse Kanzelu.
K nemu ešte musíme doliezť cez dve menšie vežičky v dvojkovom teréne. Expozícia nevyzerá byť drastická a vŕtané istenia tu aj tak nie sú, preto sa rozhodujeme zbaliť lano a prezuť sa do tenisiek. Ak by skala nebodaj bola vlhká, radšej by som sa istil. Dnes to našťastie nehrozí. Za vrcholom nás čaká príjemné prekvapenie – chata s čapovaným pivom otvorená napriek pracovnému dňu a minimálnej návštevnosti.
Na zostup volíme okľuku cez Wagnersteig uvádzaný ako ferrata náročnosti A, čiže v podstate chodník s lanovými zábradliami na pridržiavanie. Alternatívou je priamejší Kanzelsteig – značená alpinistická trasa s obtiažnosťou 2 vedená po okraji steny, ktorú sme práve vyliezli. S Mišom sa zhodujeme, že takéto zliezanie nie je naša obľúbená činnosť.
Dvojhodinový čas lezenia uvádzaný na Bergsteigene pre 7-dĺžkové Zentennium je čisté sci-fi. Nám to trvalo cca 4 hodiny, k tomu 20 minút nástup a hodinka zostup. Mali sme 50-metrové jednoduché lano a 13 expresiek, čo bolo akurát. Tak ako vo všetkých ľahších cestách na Hohe Wande, aj tu treba rátať s nejakou tou zeleninou a chodeckými spojovacími prechodmi. Ale ako inak by som zistil, že borovicová živica na prstoch funguje rovnako dobre ako mádžo :)
