Až vo februári sme sa v severovýchodných Alpách konečne dočkali poriadneho sneženia. Hneď ako sa vyčasilo, vybehli sme s modranskými skialpinistami do oblasti Schneealpe, kde sme si dali pár výživných lesných zjazdov s fantastickým prašanom. Uprostred týždňa sa mi s iným modranom Dušanom podarilo dať Breite Ries v masíve Schneebergu a trochu rozbitý po piatkovom zjazdovkovaní na Stuhlecku som sa vybral sám do oblasti Hochschwabu. Plán bola klasika z Der Bodenbauer cez Rauchtal na Zagelkogel a dole strmým žľabom Zagelkar.
Parkovisko pri penzióne Bodenbauer je už o deviatej takmer plné, vzhľadom na nie najlepšiu predpoveď počasia je to prekvapujúce. Už po pár sto metroch v lese začína dosť fúkať a rozmýšľam, ako to asi bude vyzerať hore. Prechod cez potok je parádne zasnežený. Prvé komplikácie nastávajú pod Hundswandom, kde treba traverzovať namrznutý svah – slabšie povahy by asi zvážili použitie haršajzní.
Dupať do kopca v protivetre s relatívne širokými lyžami na chrbte je delikatesa pre skutočných labužníkov – čím vyššie, tým horšie.
Odbočka do doliny Rauchtal (je to skôr taký široký kuloár) je prešliapaná a po pár minútach ma v protismere míňa niekoľko lyžiarov – premýšľam, či boli hore tak skoro, alebo to otočili. Nad lesom vidím pár lyžiarov a snažím sa držať v ich stope, aj keď v tvrdom snehu v kombinácii s vetrom nie je práve jednoznačná.
Trasa: Dĺžka 13,8 km, nastúpaných 1367 m. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Keďže idem v štýle fast&light, nemám so sebou haršajzne a nasadzovať mačky sa mi nechce, jedno miesto traverzujem s lyžami v rukách. Našťastie úsek nie je ľadový a tak sa dostávam do bezpečného terénu, kde si dávam opäť lyže. Prichádzam ku dvom skalám pod stenou Großer Beilsteinu (2015 mnm) a v akom-takom závetrí dávam lyže na batoh, na hlavu prilbu a lyžiarske okuliare, na nohy mačky.
Párik, ktorý som nasledoval, to otáča a pred sebou nevidím nikoho. Takže odteraz budem sám ako prst. Viditeľnosť je ale dobrá, lavínové nebezpečenstvo nízke a tak pokračujem ďalej. Dupať do kopca v protivetre s relatívne širokými lyžami na chrbte je delikatesa pre skutočných labužníkov – čím vyššie, tým horšie.
Vietor sa ukľudní až v kotli medzi Stagenwandom a Hochwartom (2210 mnm). Zostupujem kúsok nadol a na dne kotla dávam dole mačky, opäť nasadzujem lyže. V kotli je samozrejme super prašan, ale na jeho svahoch vidno vypadané lavíny. Na pásoch pokračujem na hrebeň medzi Hochwartom a Zagelkogelom – pokus ísť na samotný vrchol na pásoch rýchlo vzdávam a opäť nasadzujem mačky. Tentokrát mi aspoň fúka do chrbta a do kopca idem takmer “zadarmo”.
Na veternom vrchole Zagekogelu (2255 mnm) sa nezdržiavam a zbieham kúsok nadol, kde sa mi otvorí pohľad do Zagelkaru. Sneh vyzerá celkom dobre, vetrom ubitá “krieda” sa zdá bezpečná a po “prezutí” sa vchádzam do žľabu. Najstrmší je úvod (cca 40°), ale celých 600 výškových metrov je pomerne vyrovnaných (30 – 35°). Miestami prechádzam cez vypadané lavíny, sneh nie je najlepší, ale hrany držia – na rozdiel od mojich stehien, unavených z intenzívneho jazdenia predchádzajúci deň.
Dostať sa do údolia Trawiesalm je orientačne trochu náročnejšie – ísť rovno nadol je veľmi lákavé, ale treba sa držať čo najviac vľavo a ísť až na koniec údolia. V samotnom údolí som bol predtým dvakrát a oba razy sa mi podarilo neodbočiť na značku a musel som sa predierať lesom s lyžami v rukách. Tentokrát som rovnakú chybu neurobil a za chvíľu som na trase, ktorou som ráno vystupoval. Ešte pár zaujímavých zhupnutí, ako vždy zábavný zjazd v lese pod Hundswandom, a som dole.
Vzhľadom na podmienky to bol celkom dobrodružný výlet, ale vďaka dobrej viditeľnosti a znalosti terénu som sa cítil bezpečne aj napriek tomu, že som bol sám. Samotný masív Hochschwabu poskytuje veľa možností aj pre menej skúsených skialpinistov a z Bratislavy ste tam rýchlejšie ako v Tatrách.
