O Zádieli si toho počula veľa od vášho parťáka, ktorý tam má druhý domov. Z jeho rozprávania ti utkvelo v pamäti viacero detailov a vyvodila si si záver, že je to lezenie pre iných borcov a prirodzene si ho vylúčila zo zoznamu možných lezeckých destinácií.

O to viac ťa prekvapuje, keď v jeden jesenný deň horolezec prichádza s nápadom: poďme do Zádielu. „Je tam jedna pekná cesta, hrebeňovka. Už som to šiel, nebolo to ťažké,“ hovorí. Pár dní otáľaš a nie si úplne presvedčená, že je to tá správna oblasť pre vás. Avšak i teba láka vidieť niečo nové a Zádiel býva na jeseň naozaj pekný a farebný. A to lezenie… hádam nejako prežiješ. A tak súhlasíš.

Ráno vás víta hmla. Si mrzutá. Po rannom rozplynutí hmiel si čakala príjemnú teplú jeseň. Ani príjemná, ani teplá, ani jeseň. V južnej zemi sa jeseň prikráda len pomaly a stromy ešte nie sú tak farebné ako si sa tešila. Hmla sa dvíha len veľmi pomaly a nakoniec nad hlavou i tak zostáva vysoká oblačnosť, ktorá neumožňuje slnku prejaviť svoju silu a navyše fúka.

Na rozdiel od teba je horolezec nadšený a najradšej by bežal. Postupne sa teda vydávate na nástup. Po pár metroch v tiesňave prechádzate cez lávku na druhú stranu a v lese hľadáte najschodnejší chodníček, ktorý vás dovedie pod stenu.

Prechádzate po lese, vyššie zase po suti. Občas používate zvierací chodníček a občas sa vám podarí trafiť aj ten ľudský. Sem tam sa deriete cez kry, ale stále si vravíš, že je to lepšie ako brodenie sa v kosodrevine. Šťastne prichádzate pod hrebeň Orlej bašty. Ide o zaujímavo vybiehajúci hrebienok s ťažším nástupom.

Po nastrojení leziete. Horolezec si skúša skalu a pomaly sa dostáva vyššie. Prvá a druhá dĺžka sú z tých náročnejších. Prvá je kratšia, skala je úplne iná a neznáma. Zdá sa ti, že je skala neošúchaná a bude dobre držať na trenie. Z omylu ťa hneď vyvádza moment, keď sa ti šmykne noha a aby si sa udržala, tak si zľahka zoderieš zápästie.

Aj tých chytov je tu nejako málo, celý nástup do steny ti akosi nevychádza. Lezieš pomaly a chvíľu trvá, kým sa dostaneš do štandu.

Druhú a najnáročnejšiu dĺžku lezie horolezec pomerne dlho. Lezie plynulo, ale pomaly. V jednom momente si nie je istý, či naliezol správne. Je od teba už ďaleko a nevidíš, v akej je situácii. Pýtaš sa ho, či vie zliezť. Len sa zasmeje a vraví nie.

Sťažka pregĺgaš a od negatívnych myšlienok ťa odpútajú drobné ulitníky, ktorú pokrývajú skalu. A vo veľkom počte. Obzeráš sa lepšie a vidíš ich všade. Chceš vedieť čo to je, tak si ich fotíš – medzitým ako fotíš horolezca a istíš. Doma zisťuješ, že ide o endemit Alopiu zádielsku.

Keď naliezaš ty, tvoje lezenie je opatrné, stuhnuté a neisté. Presúvaš sa len veľmi pomaly. Každý krok sa ti zdá ťažší. Postupne prichádzaš pod najťažšie miesto. Horolezec zaštandoval nad ním, aby na teba videl. Jasný signál, že to bude desivé.

Dlho sa odtiaľ nevieš dostať. Nohy najmä na trenie a zvláštne ruky. Vôbec sa ti to nepáči a nechceš sa pohnúť. Horolezec ti vraví, to je kľúčové miesto. Po dlhej dobe ho prekonáš a prichádzaš pod ďalšie ťažké miesto. To je kľúčové miesto, vraví opäť. Všímaš si túto opakujúcu formulku, ale nevládzeš na ňu reagovať. Ešte koľkokrát ti to zopakuje?

Lezenie je tu naozaj ťažké a nepríjemné. Trvá dlho, kým sa ti ho podarí preliezť. Si vyčerpaná. Horolezec ťa chváli, povzbudzuje a sype si popol na hlavu. Bolo to ťažšie, ako si pamätal. Klasický spomienkový optimizmus.

Nasleduje ľahší trojkový hrebeň. Nevieš síce, kde nabrali obtiažnosť za tri, ale niektoré výšvihy opäť hraničia so serióznym lezením. V spodnej časti hrebeňa sa vám lano zamotáva o kríky, tak si horolezcovi v pätách. Terén je miestami ľahký a lano vám len zavadzia. V okamihu sa však ľahký terén mení na seriózne lezenie. Vyššie stromy a kry ustupujú a vám sa lezie lepšie. Na hrebeni dosť pofukuje. Teba horolezec niekoľkokrát v kritických miestach odistí. Postupujete stále vyššie a vyššie.

Vychádzate na planinu. Nádherný výhľad, jesenné farby, vietor a nakoniec i slnko. Čas pokročil. Zašívate sa do kríkov, kde nefúka, aby ste sa mohli odstrojiť a najesť. Nikde nikoho. Prechádzate po lesnom chodníčku a snažíte sa napojiť na turistický chodník. Celkom úspešne naň trafíte a odtiaľ to do dediny už poznáte.

Horolezec: Zádiel, Orlia bašta, Cesta orlov (V): Variant priamo vedie stredom piliera, ktorý sa po dvoch dĺžkach mení na hrebeň. Prvý štand je na skobách, druhý je na vlastnom istení. Potom sa terén zmení na hrebeňové popoliezanie s jedným ťažším miestom pred koncom hrebeňa. V ceste je možné nájsť zopár skôb rôzneho veku a pár zaseknutých vklínencov. Zostup po turistickom chodníku do Zádiela.

Ďalšie články o Zádieli

• Slovenské skalky: Zádiel, Paklenica východu
• Lezecký sprievodca RP v Zádieli (Recenzia)
• Skalky východného Slovenska (Recenzia)

Fotogaléria