Cestovanie do Gruzínska sa v posledných rokoch stalo na Slovensku veľmi populárnym, pravdepodobne najmä vďaka low cost letom z Krakova a Budapešti, ktoré Vás doslova za pár eur dopravia aj s batožinou do tejto nádhernej, pre nás exotickej krajiny.
Ani my sme neboli výnimkou a Gruzínsko sme navštívili pred tromi rokmi v lete, kedy sme sa zaprisahali, že tu určite nie sme naposledy. Tentokrát sme ale chceli zažiť gruzínsku zimu, sneh a skialpové výlety na nepoznaných miestach v západogruzínskom regióne Svanetia.
Po plánovaní a tešení sa na zasnežené kopce Veľkého Kaukazu sme sa konečne dočkali a napriek blížiacej sa hrozbe koronavírusovej pandémie sme začiatkom marca pobalili lyžiarske vaky, lavínovú, ľadovcový výstroj a vyrazili sme smer letisko Krakov – Balice.
Ranný let nás vysadil v Kutaisi presne na obed. Na letisku nám v rámci kontroly zmerali aj telesnú teplotu a všetci zamestnanci už mali ochranné masky, rukavice a štíty. Nuž, nech sa chránia ak je pred čím, vtipkovali sme, ale sami sme si tiež nasadili chirurgické masky. Dopredu sme si cez stránku Gotrip.ge dohodli odvoz z letiska do Mestie, čo vrelo odporúčam. Ceny majú nízke a dopredu presne viete, kto a v akom aute vás bude viezť. A na tom v Gruzínsku skutočne záleží.
Náš šofér bol tichý, nešoféroval ako šialenec a do pohodlného Mercedes Vito sme sa bez problémov zmestili aj s našou nadrozmernou batožinou za zhruba 85 €. Po štyroch hodinách sme konečne dosť vyčerpaní dorazili do Mestie, kde sme po radách miestnych našli náš guesthouse Dodo Japaridze. Takisto môžem len odporučiť – skvelá domáca, úžasné raňajky, aj s nimi 11 Eur na noc, nájdete na Bookingu.
Prvý deň sme sa rozhodli vydať sa ku Koruldi Lakes, ktoré sú zhruba vo výške 2850 m priamo nad Mestiou, smerom k ikonickej Ushbe (4710 m). To sa ukázalo ako výborný nápad, napriek tomu, že prvých asi 600 výškových metrov sme niesli lyže na chrbte. Táto zima ani v Gruzínsku nebola na sneh štedrá.
Eufória z neskutočne prekrásnych výhľadov nás napokon tak naštartovala, že sme vyšli rovno na Koruldi Peak do 3408 m. Následne sme zlyžovali až do Mestie, teda skoro 2000 výškových metrov bez vypínania lyží. Ku kostolíku nad letiskom Queen Tamar nás prišiel vziať miestny junák, samozrejme na Mitsubishi Delica.
V našom guesthouse boli ubytovaní aj dvaja Rusi, ktorí nás nahovorili na výlet do Tetnuldi so zjazdom do dedinky Adishi. Poskladáme sa na odvoz tam a späť a bude to super. Súhlasili sme, lyžiarske stredisko Tetnuldi (25 km na východ od Mestie) sme určite mali v pláne navštíviť a zjazd do Adishi je všade opisovaný ako vrchol lyžovačky v oblasti.
Bohužiaľ, polovica strediska bola uzavretá pre tragickú lavínu, ktorá o dva dni skôr pochovala štyroch Kataláncov. Takže o lyžovačke v stredisku ten deň veľmi nebol, ale následný zjazd do Adishi mal cez 1200 výškových metrov po nekonečných lúkach a až na záverečný úsek bol sneh dobrý, firnový. V dedinke nás čakala provizórna krčma ponorená do bahna a kravských výkalov, v ktorej sme si dali super pivo a prišiel po nás Goga, náš dvorný šofér.
Slnko nám dávalo dosť zabrať a tak sme sa takí spálení rozhodli obetovať ďalší deň na presun do Ushguli. A našiel sa aj skutočný prašan! Tu sme sa ubytovali u spolužiačky nášho závozníka Gogu, v Guesthouse Mshvidoba. Až na polohu prakticky uprostred centrálneho hnojiska, kde bolo potrebné prekračovať prasatá, obchádzať kravy a kone, bolo toto minimalistické ubytovanie celkom fajn.
Práve táto zastrčená malebná dedinka 50 km východne od Mestie (zaradená medzi pamiatky UNESCO) je výborným miestom na začiatky mnohých skialpových túr. Aj napriek nedostatku snehu sa nám tu podarilo absolvovať štyri dni výborných lyžovačiek v hrebeni južne od dedinky, v okolí sedla Gvibari. Svahy boli bezpečné a prázdne, stopa všade luxusne natiahnutá – niet divu, okrem nás sa v oblasti ponevierali doslova desiatky skialpinistov.
Po piatich dňoch sme sa vrátili opäť do Mestie. Keďže sme mali toho po fyzickej stránke celkom dosť a prichádzali prvé dva dni zlého počasia, rozhodli sme sa dať si oddychový deň a navštívili sme miestne kino. Premietajú v ňom len jeden film. Snímka Dede rozpráva o živote ľudí v tejto oblasti a vyhrala množstvo svetových ocenení. Oplatí sa vidieť, sestra (dvojča) režisérky je majiteľkou tohto minikina.
Nakúpili sme nejaké suveníry, užili si miestne jedlo, kávu a sladkosti a večer sme pri pive bilancovali doterajší perfektný priebeh dovolenky.
Vďaka ľuďom z veľvyslanctva v Tbilisi sa nám darí zohnať letenky na posledný možný let do Európy
Nálada nám výrazne klesla ďalšie ráno, keď sme zistili, že vonku husto leje a ešte viac pri informácii z domova, že po návrate budeme musieť ísť do povinnej 14-dennej karantény. Slovensko uzatvára letiská a hranice, nefungujú školy, škôlky a obchody, zdravotníctvo je v mimoriadnom stave. Očakáva sa najhoršie, pandémia sa šíri naprieč Európou a v Taliansku extrémne rastie počet nakazených aj obetí.
Sme vystrašení, googlime ďalšie informácie, nevieme čo bude. Ale nevadí, Poľsko nechystá zatiaľ žiadne opatrenia, domov sa bez problémov cez Krakov vrátime. Nejdeme si kaziť zvyšok výletu. Prestalo pršať a tak sa vyberáme len tak pozrieť na malé lyžiarske stredisko Hatsvali nad mestom. Celkom fajn, za 3 € sa vyveziete až celkom hore a späť a celodenný lístok na lanovky vyjde na 14 €. My dnes nelyžujeme, len kávičkujeme a premýšľame. Zase prší.
Predposledný deň máme v pláne prespať na Cloud Base Hut nad Mestiou, ale chata je už obsadená. Mali sme to riešiť dopredu, škoda. Preto pôvodné plány na ranný výstup na Koruldi Peak z chaty a následnú lyžovačku dolu ľadovcom Chalaadi v panenskom prašane rušíme a nádherný deň v slnečnom počasí si užívame tam, kde sme celú túto dovolenku začali – okolo Koruldi Lakes.
Lyžovačka smerom dole sa už nezaobíde bez prenášania lyží v rukách, za tých 9 dní sa sneh na ceste ku kostolíku nad Mestiou poriadne odtopil. Napriek tomu sme spokojní a fajn lyžovačkou v katalógovom počasí ukončujeme naše skialpovanie v Svanetii. Nabehali sme cez 85 km, nastúpali viac ako 8000 výškových metrov, zažili a videli poriadnu porciu Gruzínska. Vďaka za všetko.
Goga nás vezie späť do Kutaisi. Leje, batožinu máme na streche maršrutky kompletne nasiaknutú vodou a všetkých nás trápi správa, že aj Poľsko dnes zatvorí letiská. Domov sa nedostaneme. Dnes nie.
Vďaka ľuďom z veľvyslanctva v Tbilisi sa nám darí zohnať letenky na posledný možný let do Európy, z Tbilisi do Viedne už zajtra podvečer. Odchod z krajiny sa komplikuje, dovolenka predražuje, auto ostane na parkovisku v Krakove na neurčito. Nič s tým nenarobíme, hlavne nech sme už doma.
