Jún sa prehupol do svojej poslednej tretiny. Presilovka dňa proti noci je na svojom maxime. Toto obdobie roka mám obzvlášť rada. Najväčší úklon zemskej osi smerom k slnku sprevádza stav prírody, ktorý preniká do každej bunky môjho tela. Všetko je svieže a plné života. Maximum energie.

Ako dôkaz začínajúceho astronomického leta udrela v Bratislave vlna horúčav. Unikám pred nimi do milovaných Tatier. Sezóna sa začala už pred tromi týždňami a bolo by načim to konečne potvrdiť aj nejakým výstupom. Z minulého roka mám malý rest. Sľúbila som jednému Tatrami nepobozkanému zelenáčovi, že si spolu vylezieme na Vysokú (2547 m).

Nie, nie som skúsený tatranský borec. Som lezkyňa so základným táborom na Dolniakoch, ktorá naše štíty stále vo väčšej miere lezecky objavuje, ako pozná. Vždy keď som s nimi na dotyk, ma zaplavuje pokora. Ale predsa len mám za tých pár rokov, čo leziem, už skúsenosť, vďaka ktorej môžem inému človeku pomôcť pootvoriť magickú bránu do tatranského lezenia.

Ráno si ešte drží chlad noci. Kráčame Zlomiskovou dolinou. Tá je vo svojej spodnej časti močaristá. Akoby si z posledných síl chcela zachovať pokoj a ticho obdobia uzávery. S detskou radosťou skackám po kameňoch vo vode, ktorá chodník pretvára na plytký potok. Pár krokov za mnou počujem dych môjho spolulezca. Dnes ho čaká jeho prvá lezecká skúsenosť v Tatrách.

Je to pre mňa symbolické. Kráčala som týmito miestami podobne mĺkva a plná očakávaní pred ôsmimi rokmi. Pár týždňov potom, čo som sa naučila viazať osmičkový uzol. Urobili sme vtedy s inštruktorom, v rámci môjho lezeckého kurzu v Tatrách, prvovýstup na Vysokú. Cestu sme pokrstili menom Lietavice. Na počesť hviezd-meteoritov, ktoré v tom období padali z neba. Tá je aj naším dnešným cieľom.

Nechávam spolulezca pohrúženého do meditačnej chôdze a prenášam sa v čase. Dotykom mysle oživujem spomienky. Jasne vidím o osem rokov mladšiu verziu seba samej. Stáva sa, že veľké zmeny sa v živote udejú náhle a začnú nebadane. Ako keď nepatrný impulz spustí lavínu.

U mňa to s lezením bolo podobné. Zvláštnou zhodou osudu vtrhlo do môjho života v takej intenzite, že vytvorilo jasnú hranicu „život pred a po“. Nikdy som sa nepohybovala v lezeckej komunite a nikoho som v nej nepoznala. Chodila som po horách, v obmedzenom režime slobody štyroch farieb značkovaných chodníkov. Na kolegov, čo vyšli na Gerlach s vodcom, som pozerala priam s úctou. Svet horolezcov som vnímala ako paralelnú realitu, ktorá nemá križovatku s tou mojou.

Čo nakoniec vo mne tak fatálne aktivovalo lezecký gén? Jeden večer pijem po túre čaj na Brnčalke. Je už chladno a z terénu postupne prichádzajú lezci. Niektorí ešte majú na sebe prilby a sedáky. Zhadzujú batohy, odkladajú materiál a sála z nich niečo, čo neviem presne zadefinovať. Chcem to uchopiť. Ten pocit je pre mňa tak nepochopiteľne intenzívny, že si ho odnášam do dolín.

Neopúšťa ma celú zimu. Pripomína sa mi opakovane, ako stále jasnejšia spomienka človeka, ktorý precitá zo stavu amnézie a spomína si na seba samého. Na jar si do google dávam dve slová – lezecký kurz. Žiadnu inú možnosť na ceste k samostatnému lezeniu nevidím. Áno, aj takto sa rodí horolezec.

Zo spomienok ma náhle vytrhnú hlasy. Na Zlomiskovej rovni nás obieha vodca s klientmi, očividne v režime za hranicou zdravého aeróbneho výkonu. S najväčšou pravdepodobnosťou majú za cieľ rovnaký štít ako my. Nechávame ich prejsť a úkosom sledujem jedného z klientov, ako si kontroluje svoje parametre na hodinkách. Jediné, čo sa im dá z našej pozície závidieť, sú ľahké batohy.

Ako už toľkokrát, aj teraz ma premkne dobrý pocit z toho, že ma tento spôsob chodenia po horách minul. Niežeby som chcela degradovať úlohu horských vodcov. Pre mnohých kráčanie v ich spoločnosti predstavuje maximum slobody pohybu v horách. Môj pocit pramení iba z osobného nastavenia a zo schopnosti rozlíšiť rozdiely medzi výstupom z vodcom a lezením. Tie dokáže vnímať človek iba cez vlastnú skúsenosť.

Skupinka sa rýchlo vzďaľuje a ja s pohľadom upreným na Vysokú, ukazujem spolulezcovi v diaľke sotva rozoznateľnú líniu našej cesty. Očami hľadá v rannom tieni sa rysujúci Pilier Lietavíc. Opúšťame sviežosť rozkvitnutej rovne a popri Rumanovom potoku stúpame smerom k druhému hangu. Z diaľky nás vítajú Ošarpance. Vľavo v nich rozoznávam líniu Puškáša, vpravo Plška a vedľa neho neprehliadnuteľné platne Magického oka. Dnes im ale iba zdvorilo zakývame a pokračujeme ďalej, vysoko nad Dračie sedlo.

Onedlho už v diaľke rozoznávam trojuholníkovú stenu zo svetlej žuly, ktorou vedie naša cesta. Pod ňou sa belie, ako malá pripomienka sily zotrvačnosti zimy, pomerne rozsiahle snehové pole. Spolulezec zašomre niečo v duchu ospravedlnenia, lebo ráno sa chechtal, načo nám budú v lete „zbrane“ a mačky. Lenže teraz zisťuje, že skutočne prídu vhod.

Tvrdý zmrznutý sneh sa iba postupne poddáva ranným slnečným lúčom. Ale s mačkami je to paráda. Strácam sa v tranze monotónneho tempa – zbraň, zbraň, mačka, mačka. Dostávame sa na nástup pod výrazným kútom. Prvý borhák, ktorý je za normálnych okolností vo výške 13 metrov, sa na nás vďaka hrúbke snehovej trhliny cerí tri metre nad našimi hlavami. S trochou kumštu sa nám podarí nachystať na lezenie.

Cesta má sedem dĺžok, z toho päť za IV+. Odistená je tak, že je vhodná aj pre začínajúcich tatranských lezcov. Podmienkou však je, aby mali skúsenosť s viacdĺžkami a zakladaním vlastných istení. Všetko toto môj spolulezec spĺňa, tak mu ponúkam cestu ťahať. Viem si totižto predstaviť, aký by to bol pre neho zážitok. Zvažuje, ale nakoniec odmieta. Cvakám si teda materiál ja a onedlho už odlepujem studené lezečky od tvrdého firnu, ktorý im nesvedčí.

„Leziem“… „Istím“… toľko krát vyslovené slová, po ktorých sa dostávam do zvláštneho módu. Opakovane. Prvé pohyby na skale a deň je náhle iný. Šum mojej mysle ustáva a umožňuje môjmu ja naplno splynúť s okamihom. Čím častejšie tento stav zažívam, tým je intenzívnejší.

Preliezame postupne prvé štyri dĺžky. Všetky sú za IV+. Štandy sú tuzexové, dva lepené borháky, spojené reťazou. Tak si to užívam. V tejto sezóne mám v pláne rozšíriť moju zbierku „klasík“. V nich už budú štandy iné a ja si budem zdokonaľovať umenie ich hľadania a tvorby.

Mám tendenciu mať dlhé odlezy a v duchu počujem hlas môjho inštruktora, ktorý ma za to vždy napomínal. Keďže dnes mám ísť príkladom, zakladám ukážkovo. Naučenými pohybmi automaticky siaham na pravú či ľavú stranu sedáka podľa toho, akú veľkosť friendu potrebujem. Borháky sa totižto v dĺžkach vyskytujú iba sviatočne.

Spolulezec je nadšený a ja ho opätovne núkam, aby si zvyšné dĺžky potiahol. Teraz už neodmieta. Odovzdávam mu teda železo a zvyšok cesty je pod jeho vedením. Piata dĺžka mierne povolí, aby šiesta potvrdila celkový stupeň cesty. Siedmou dĺžkou už iba doliezame ľahkým terénom k poslednému štandu.

Odtiaľ už len polhodinka chôdze a stojíme na juhovýchodnom vrchole Vysokej. Kruhový rozhľad nám za viditeľnosti, aká je dnes, umožňuje preveriť si znalosť okolitých štítov a dolín. Občas, keď si nie sme niečím istí, si trochu pomôžeme použitím aplikácie. Bola to dobrá investícia. Spojenie naberania lezeckých a orientačných skúseností, bez spoločnosti niekoho skúsenejšieho, je s touto kamarátkou oveľa efektívnejšie. A aj bezpečnejšie. Už iba zopár fotiek, kúsok čokolády a fičíme dolu.

Vzhľadom na to, čo mne pomáhalo pri budovaní samostatnosti, vedúcu rolu pri zostupe prenechávam parťákovi. Keďže sme sa rozhodli zlaniť, jeho úlohou je nájsť posledný, siedmy štand susednej cesty Hviezdolet (V+). Z neho sa zlaňovanie začína najlepšie. Naveľa ho aj s očividnou radosťou nachádza.

Po prvom zlaňáku traverzujeme asi 20 m na piaty štand Lietavíc. Potom už iba zlaňák za zlaňákom po jednotlivých dĺžkach našej cesty a stojíme vo svojich pár hodín starých stopách na nástupe. Na pohľad tí istí ľudia. Vnútorne iní – o niečo bohatší. Nemyslím si, že je to iba o vonkajšom zážitku. O endorfínoch, ktoré momentálne zaplavujú náš organizmus.

Je to o dotyku s niečím, čo nám často v tejto dobe chýba. Objavovanie a napĺňanie vlastného potenciálu slobody. Keď podporujeme pri tomto úsilí aj druhého, sme obohatení aj o jeho radosť. Dopriavam spolulezcovi prebehnúť snehové pole s istením lanom zhora, balím materiál a aj ja sa na mačkách pomaly presúvam po snehovom poli nadol. Usmejem sa. Som ako posledný meteorit pri spomalenej ceste z neba.

Vždy, keď zostupujem dolinou, sa moja myseľ, utlmená pri lezení v stave flow, postupne prebúdza. Načúvam jej ako niekomu, koho slová mi predtým často pripadali banálne, ale teraz vzbudzujú moju pozornosť. Akoby sa cez ňu prejavoval genius loci, ktorý chce takto odovzdať svoje tiché posolstvo. Započúvaná do ozveny duchov minulosti premýšľam nad duchom doby dnešnej. Aké hodnoty a akú filozofiu prinášame do hôr my. Stále sa vynárajúca téma, ktorá často okupuje moju myseľ pri zostupoch.

Tok mojich myšlienok však prerušuje spolulezec. Zaujíma sa, či ešte  môže niečo podobné v jeho fáze lezeckých schopností v Tatrách liezť. Tak mu rozprávam o cestách, ktoré vznikli v rámci projektu Ta33. Sú určené predovšetkým ľuďom, ako on. Lezcom, ktorí zažívajú obdobie transformácie zo skalkárskeho k veľhorskému lezeniu a nemajú po svojom boku osobného tatranského guru.

Preliezla som ich všetky, ktoré doposiaľ v rámci projektu vznikli. Poznám ich dôverne nielen lezecky, ale aj čo sa týka úsilia, ktoré je za ich zrodom. Boli neoddeliteľnou súčasťou mojej cesty nielen k postupnému osamostatňovaniu sa v horách lezecky, ale aj ľudsky. Teraz už samostatne leziem aj klasické cesty. V nich samozrejme nachádzam nové aspekty lezenia a výzvy s nimi spojené. Ale bez ciest ako je tá dnešná by bol príbeh môjho tatranského lezenia nepochybne iný. Akiste viac dynamický a s väčšou mierou rizika.

Možno je to považované v istých kruhoch za neodmysliteľnú súčasť pravého tatranského lezenia. Ja si naopak myslím, že skutočným tatranským lezcom sa stáva ten, kto cíti úprimnú lásku a rešpekt k horám. Ten, ktorý dokáže správne zhodnocovať riziko. Človek, ktorý vie rozvíjať svoje schopnosti posúvať hranice svojej komfortnej zóny a primerane tomu riziko podstupovať. A dokáže navyše v tomto smere aj podporovať druhých.

Kráčame pomaly. Do civilizácie sa vraciame neskoro. Takmer presne v magickom okamihu tohtoročného letného slnovratu.

Fotogaléria