Plány na veľkú skialpovú túru zásahom vyššej moci nakoniec nevyšli, no aj tak to boli tri krásne – väčšinou slnečné – dni vo výborných snehových podmienkach.
Látaná dolina
V piatok sa vo vyšších kopcoch, zhruba od 1800 metrov vyššie, drží hmla. Občas cez ňu presvitá slnko a v nižších polohách je fajn. Vietor takmer žiadny, teplota do pohody. Tieto okolnosti zavážia, keď si s Robom vyberáme cieľ. Vyhráva smer Látaná dolina, v ktorej ešte ani jeden z nás nebol a vyššie ako do 1700 metrov sa ňou nedostaneme.
Parkujeme pri chate Zverovka a lesnou skratkou prechádzame na odhrnutú lesácku cestu Látanou dolinou. Okrem nás, ešte jednej dvojice na pásoch a občasného motorizovaného lesníka tu niet ani nohy. Na rázcestí Zadná Látaná sa chystáme odbočiť na turistickú značku do Sedla Zábrať. Našťastie nás dobieha druhá dvojka a radí, že lepšie je pokračovať ešte kúsok ďalej a potom zabočiť doprava do Šindľovho žľabu.
Mali pravdu, stúpanie žľabíkom je príjemné a ešte lepší by tu bol zjazd. Uvidíme, možno sa sem vrátime. Plán je urobiť si okruh cez dve doliny a nájsť nejaký prudko lyžovateľný svah. V sedle Zábrať si obzeráme Rákoň a Dlhý úplaz, cez ktoré by sme mohli prejsť na Lúčnu a odtiaľ zlyžovať nazad do Látanej. Lenže hrebeň je vyfúkaný, stúpanie na Rákoň asi na mačky a dlhý pochod po Úplaze by bolo viac trápenie ako zábava.
Prehováram Roba na návrat do vysneženého Šindľovho žľabu, škoda ho nezlyžovať. Potom si znovu vyšliapeme do sedla a pustíme to do Roháčskej doliny. Tak sme aj urobili a neoľutovali. Desať až dvadsať cm prachového snehu na tvrdom podklade, len sporadicky rozlyžovaného. Dobre bolo, málo bolo.
Šliapeme nazad, na hrebeni fotíme zaujímavé úkazy na oblohe. Vrchol dňa máme za sebou. Zjazd zo sedla ku Ťatliakovej chate už nestojí za veľa, o presune zasneženou asfaltkou na Zverovku ani nehovoriac. Túru si ukladám do pamäte ako vhodnú do horšieho počasia a pre skialpových začiatočníkov. Pochody dolinami, expozícia minimálna, žľab na Zábrať má komfortný sklon okolo 30 stupňov a kosodrevinová pláň nad Ťatliakovou chatou sa v núdzi vždy dá nejako vytraverzovať.
Salatín a Brestová
V sobotu mal byť deň D, no nepredvídateľné okolnosti z neho urobili len poldeň. Oravské dediny sa kúpu v hmle, kopce nad Zubercom v slnku. Na lyže sa dostávame až napoludnie. Využívame lanovku, nedočkavo lepíme pásy a za hodinu vybehneme centrálnym žľabom pod Salatín. Lyžovať tou istou trasou dole sa nám nechce, je to úplne rozbité. Pokračujeme smerom na Parichvost.
Chvíľu nás láka pridať sa ku skupine mladých Poliakov, ktorí idú lyžovať jeden zo strmých žľabov priamo z vrcholu Salatína. Nakoniec to prenechávame mladším. Ideme ďalej dúfajúc, že svah vedľa sedla Parichvost do záveru Bobroveckej doliny nesklame tak ako nesklamal vlani na jar.
Nádej nebola planá, odmeňujeme sa perfektnou prvolyžovačkou na svahu so sklonom 35 – 40 stupňov. Sneh je zhutnený vetrom, nie príliš tvrdý, zato pekelne rýchly.
Pokračujeme príjemným výšľapom na Brestovú, kde tradične trochu fúka, a pretrpíme zjazd z vytopeného sedla medzi Brestovou a Predným Salatínom. Sú tu aj vypadané lavíny. Lepšie by bolo pokračovať kúsok ďalej po hrebeni smerom na Predný Salatín, kde by sa určite dal nájsť nejaký pekný zjazd.
Na to už žiaľ nemáme čas. Treba vrátiť na zjazdovku, kde v bufete čaká zvyšok partie a každou minútou sa zvyšuje pravdepodobnosť, že ich odtiaľ bude treba znášať.
Zadná Spálená dolina
V nedeľu pokračuje katalógové počasie a ja mám opäť len dve-tri hodinky času. Nechce sa mi dlho špekulovať kam sa vyberiem, kupujem 5-eurový jednosmerný lístok na lanovku, veď hore sa už niečo nájde. Intuitívne sa ťahám doľava od centrálneho salatínskeho žľabu, možno v tej vedľajšej dolinke sa niečo nájde.
Z rebra sa mi otvára výhľad na záver doliny, kam zrejme celý deň nezasvieti slnko. Je tam výstupová stopa, dvaja elesťáci ňou idú hore, zjazdové oblúky zatiaľ žiadne. Netreba ma dlho presviedčať, przním to tam dvakrát. Zo 10 centi prašanu na tvrdom podklade, nie je to ako plavba na vzduchovom vankúši, ale rýchle a zábavné.
