V sobotu si pri tréningovom výšľape v rámci rodinnej lyžovačky obzerám základové lavíny vypadané v žľaboch skalnej hradby Veitschalpe. Ešte netuším, že v nedeľu jedným z tých svahov zlyžujem a druhým vystúpam nazad.
Sobota: Prieskum terénu na južnej strane
Tri týždne po prašanovej nádielke prišiel aj sem brutálny odmäk. Hore na vrchole, kde sa držia oblaky a fučí, mi neskôr omrznú ruky, no nižšie panujú skoro májové podmienky. Vyjazdená stopa na frekventovanom ski touringovom chodníku sa našťastie neprebára. V strmej záverečnej pasáži pod náhornou plošinou treba obchádzať fľaky bez snehu.
Dole jarný firn, okolo 1800 m primrznuté, v muldách pod dvojtisícovým vrcholom Hohe Veitschu ešte aj trocha prašanu ostalo. Schaller Rinne aj paralelný zľab sú kvalitne vysnežené, no rozryté a tvrdé. Pod nimi radšej odbáčam na zjazdovku, zmäknuté lúky nad Schalleralmom by si dnes žiadali zo 20 centimetrov široké lyže. Celé mi to trvá asi 2,5 hodiny a na pokračovanie akosi nie je chuť. Nadšenie z perfektnej lyžovačky si nechávam na zajtra.
Záznam klasickej trasy z juhu s jedným malým dodatočným výšľapom. GPX na stiahnutie získaš na mapy.cz
Nedeľa: Zo severu na juh a späť
Túru cez dolinu Rodel zo severnej strany Veitschu mám vo výhľade dlho, až teraz nastala správna konštelácia hviezd, snehu, počasia a parťáka. Skalnatými hrebeňmi obklopené údolie je prakticky celý deň v tieni, preto sa odporúča na jarný skialpinizmus. Dnes má byť ešte teplejšie ako včera, napoludnie vysoko nad nulou, zimy sa nebojím. Ani atrakcie Rodelu – skalného prahu, ktorý treba prekonať pomocou fixných lán a jedného oceľového rebríka.
V Dúbravke nakladám Erika, v Petržalke o pol siedmej vyzdvihujem požičané mačky (moje si práve užívajú zamrznutý prielom Hornádu), dve hodiny v aute, a pred deviatou parkujem pri zavretom hostinci Gamsjäger v osade Niederalpl. Pri mostíku cez potok, ktorým sa nastupuje na trasu, je problematické parkovanie, radšej si ten kúsok po asfaltke odkráčame.
Sme v nadmorskej výške takmer 1000 m, v tienistej doline, a sneh je napriek tomu úplne stopený. Stopa sa prebára. Až nad pásmom lesa nachádzame kvalitnejší materiál. Otvárajú sa výhľady na strmý hrebeň Wildkamm (ak by bolo viac snehu, aj ten by sa dal lyžovať) a pred sebou vidíme slávny „unterbrecherstelle“. Obúvame mačky, bude to tak istejšie. Obzeráme si okolie, či sa rebrík dá oblyžovať zboku. Za dobrých snehových podmienok áno, my to šťastie nemáme.
Za rebríkom ešte pár sto metrov v úzkom kaňone, jeden výšvih v skeletoch, a konečne sa dostávame na slnko. Vietor sa dá zniesť, azúro, dnes bude nádherný deň. Škoda, že náhorná plošina je na mnohých miestach vyfúkaná na trávu. Sneh sa vo väčších množstvách drží iba v krasových dierach. Niektoré sú také hlboké, že by stačili na zopár zjazdových oblúkov.
Dávame taktickú poradu. Obaja sa zhodujeme, že lyžovačka dolu Rodelom nebude stáť za veľa, treba si urobiť chuť na južnej strane. Mne sa nechce ísť smerom na vrchol Veitschu a lyžovať znova Schaller Rinne, ktorý asi bude aj dnes tvrdý. Navrhujem nájsť na južnej strane nejaký svah s fajnovým firnom – napríklad ten vedľa vypadnutej lavíny, ktorú som si včera zdiaľky obzeral. Dohodnuté, mapa je odvčera stiahnutá do mobilu, takže hádam aj trafíme.
Pokračujeme smerom na juhovýchod. Obchádzame vyfúkané úseky, kľučkujeme v kosodrevine, zopár kratších zjazdov absolvujeme na pásoch. Na salaši Seeboden obedná pauza. Zdola prichádzajú miestni skituristi, čo nás utvrdzuje, že ideme správne. Vyhliadnutý svah je vedľa chodníka Goassteig, ktorý vedie z Brunnalmu hore na náhornú plošinu.
Záznam trasy zo severu s pokazeným záverom záznamu. GPX na stiahnutie získaš na mapy.cz
O chvíľu už lyžujeme v parádnom firne na svahu, ktorý môže mať v najstrmších miestach sklon okolo 40 stupňov. Je to rozlyžované, ale ešte nie bubnovité, iba vypadnutá lavína hneď vedľa trochu nahlodáva morál. Po lúkach a lesom by sa dalo pokračovať až dole do lyžiarskeho strediska. My sa zastavujeme na chodníku Goassteig, ktorý traverzuje popod útesy Veitschalpe. Nechceme schádzať Rodelom za tmy.
Pôvodný plán bol vystúpať nazad skialpovou „normálkou“. No cestou nás zláka široký firnový Breitriegel a miestny borec, ktorý ním šliape hore. Nie je to ideálne, stopa v mäkkom snehu nedrží tak ako si predstavujeme. Ale je to rýchlejšie ako popri Schaller Rinne a podľa mňa aj príjemnejšie. Na posledné výškové metre idú lyže na chrbát. Sme hore, teraz už len cez to krasové bludisko trafiť nazad do Rodelu.
Smer síce vieme, no nedá sa ísť priamo – obchádzame prepadliská, preveje a miesta bez snehu. Celkom úľava, keď zrazu spoznávame svoju stopu z dopoludnia. Skalný prah v Rodeli schádzame v lyžiarkach, sme leniví vyťahovať mačky. Erik ide napešo aj strmý svah pod rebríkom. Ja – usúdiac, že na lyžiach to zídem bezpečnejšie – sa tam dobrých 10 minút, balansujúc na 20 centimetrov úzkej plošinke, pokúšam zacvaknúť viazane.
Prvá lyža ide na prvý pokus, druhú niet kam oprieť a trvá to nekonečne dlho. Nakoniec som úspešný, ale bezpečné to zapínanie viazania teda nebolo a rýchle už vôbec nie. Už neviem koľký raz si hovorím, že v takýchto situáciach treba namiesto špekulovania obuť mačky… Nasleduje zjazd lesom, ktorý je za daných snehových podmienok a stavu našich nôh viac o prežití ako o kráse. O pol štvrtej, po 6,5 hodinách celkom intenzívneho športu, sme späť pri aute. Vysmiati si podávame s Erikom ruky, bol to skialpový deň na jednotku.
Možno ťa zaujme
- Víkend v Roháčoch – Látaná, Salatín a Zadná Spálená
- Skialp na Ötscher zo severu a zjazd južnou stranou
- Hochstadl alias Kräuterin: Zatiaľ naj túra aktuálnej sezóny
