Moja prvá poriadna horská túra na ebiku sa udiala v Karnských Alpách na taliansko-rakúskej hranici. Bol koniec mája, zajazdil som si na zvyškoch zimného snehu v dvojtisícovej výške, ponaháňal čerstvo prebudené svište a pokúšal sa hypnotizovať displej ukazujúci kilometre dojazdu.

Zánovný ebike z Nemecka som do rodiny zaobstaral v januári. Hlavným cieľom bolo vyrovnať výkonnostný hendikep Jarky pri spoločných cyklovýletoch. Ale čo si budeme hovoriť, dobrému sa ťažko odoláva a ebike som začal často voliť aj ja sám. Najmä na cesty do práce cez Malé Karpaty a krátke večerné jazdenie po sigletrackoch. Prečo by si mal len tak podaromnici váľať šunky v garáži?

Celú jar som čakal na príležitosť vytiahnuť ebike na poriadnu horskú túru – takú, na ktorú by som si bez pomoci elektromotora možno ani netrúfol. Krst ohňom sa nakoniec odohral na okružnej trase dvakrát križujúcej hlavný hrebeň Karnských Álp. Z talianskeho mestečka Pontebba (568 m) do sedla Sella di Val Dolce (1781 m), po rakúskej strane do lyžiarskeho strediska Nassfeld (1918 m) a odtiaľ späť do Pontebby.

Trasa: Dĺžka 57 km, nastúpaných 2222 m, celkový čas 5:30 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Kilometrovo nič extrémne, ale výškových metrov bohato. Na jeseň predchádzajúceho roka som si v tomto kraji odšliapal okruh cez sedlo Somdogna podobnej dĺžky s 1200 nastúpanými metrami. Bez motora som mal celkom dosť. Táto trasa podľa plánovača vyzerá takmer na dvojnásobok.

Viac ako polovica vedie po asfaltkách s minimálnou premávkou, štvrtina sú zvážnice, zvyšok technicky náročné horské chodníčky. Kritický úsek pri prvom prechode cez hrebeň mapa uvádza ako MTB cyklotrasu. Dôležitý fakt, pretože prenášanie 23-kilového ebiku cez nejaké krkaháje nie je práve lákavá predstava.

Večer pred štartom dávam 625 Wh baterku do nabíjačky. Ráno pri nastavení režimu tour, čo je druhý najslabší zo štyroch stupňov asistencie motora Bosch Performance Line CX4, na displeji svieti údaj 140 km. Bicykel síce nevie, do akých kopcov sa chystám, ale aj tak to znie ako pohodlná rezerva pre naplánovanú túru. Nabíjačku neberiem. Ak náhodou dôjde šťava, druhý horský prechod obídem po rovinatých asfaltkách v podhorí. Tadiaľ to pôjde aj bez podpory motora.

Štartujem v čerstvom rannom vzduchu na námestí plnom miestnych kávičkárov a diaľkových cykloturistov z Alpe Adria Radweg. Cesta popri riečke Pontebbana do osady Studena Bassa – názov odráža skutočnosť, že v okolí Pontebby žije početná slovinská menšina – je úzka, no s kvalitným asfaltom. V miernom stúpaní bez problémov udržiavam rýchlosť okolo 25 km/h, čo je hranica, nad ktorou motor s fabrickým nastavením prestáva pomáhať.

Prechádzam idylickou „sladkou“ dolinou (Val Dolce) s roztrúsenými usadlosťami. Políčka sú obrobené, lúky a lesy ako zo škatuľky. Premávka má hustotu jedno auto a dve motorky za hodinu. Sklon sa pritvrdil a už nedokážem nonstop udržiavať 25-ku, no ebike šliape ako hodin- Počkať? To vážne? Ťukám prstom do dispeja, či mu nešibe. Prešiel som necelých dvadsať kilometrov a dojazd klesol z pôvodných 140 na 35 km! Ukazovateľ nabitia baterky je síce na 75 percentách, ale tento trend sa mi vôbec nepáči.

Doteraz som na rovinatých trasách, ale ani v Malých Karpatoch, dojazd vôbec nemusel riešiť. Tieto hory sú očividne iný level. Konzultujem situáciu s mapou v mobile. Trochu ma upokojuje zistenie, že som už nastúpal 1000 výškových. Ale aj tak radšej prepínam na Eco režim.

Krásna horská cesta traverzuje desiatky kilometrov popod južné svahy hlavného hrebeňa Karnských Álp. Dá sa po nej dostať do mestečka Paularo a z neho pod ikonický cyklokopec Monte Zoncolán. O tejto spojke s povrchom vyhovujúcim aj pre cesťák asi cyklisti nevedia, keďže som nestretol ani jedného.

Najvyšší bod panoramatickej horskej cesty je sedlo Cason di Lanza (1552 m). Stojí tu skromný agroturistický hostinec a ja mám chuť na teplý nápoj. Aj zadok si rád oddýchne od sedla. Po personále sa však zľahla zem. Zberám sa na odchod. V poslednej chvíli mi napadne nazrieť do susednej maštale. Okolo hoviadok sa motá pani, usmejem sa na ňu a ona chápavo prikývne. O chvíľu stojí pariaci sa čaj predo mnou.

V Cason di Lanza sa na istý čas lúčim s asfaltom. Po hospodárskej ceste medzi horskými pasienkami  stúpam do sedla Val Dolce / Rattendorfer Sattel (1781 m). Miestami brutálny sklon na hrboľatom podklade ma nútia prepnúť na silnejší režim Tour. Poslednú stovku výškových musím prekonať po turistickom chodníku. Miestami je to parádna singletracková jazda, ktorú žiaľ prerušujú príliš veľké balvany a ďalšie prekážky prevyšujúce moje jazdecké umenie.

Pod sedlom musím bicykel pretlačiť cez snehové pole. Dojazd v režime Tour ukazuje 25 km. Nepáči sa mi to, ale už sa nestresujem. Nejako bude. Pozerám sa do doliny na rakúskej strane – čaká ma naozaj dlhý zjazd. Druhé sedlo, cez ktoré sa budem vracať do Talianska, sa nachádza asi sedem kilometrov východnejšie. Priamo po hrebeni sa na bicykli ísť nedá, ale najradšej by som neklesal až úplne dole ku rieke Gail. Hodil by sa nejaký traverz cez lesy na severnej strane hrebeňa.

Na mape vidím jednu možnosť ako tie výškové metre ušetriť, ale je to s otáznikom. Turistický chodník riskovať nemienim. Aj „cyklotrasa“ do Sella di Val Dolce už bola na hrane zjazdnosti. Uvidíme. Spúšťam sa nadol s predsavzatím dávať pozor na akékoľvek sľubné odbočky doprava.

Prvý kilometer zjazdu z hrebeňa je dosť drsný. Chcelo by to full. Potom si aj na hardtaili užívam parádnu jazdu cez alpské pasienky spestrenú výhľadmi, salašmi a horskou kaplnkou Scotti-Kapelle. V osade Rattendorfer Alm sa začína civilizovaná makadamová cesta, po ktorej strácam výšku až príliš rýchlo a bez veľkých zážitkov.

Som na odbočke sľubujúcej doviesť ma do Nassfeldu skratkou. Viem, že v Rakúsku sa po lesných cestách na bicykli jazdiť nesmie, ak to nie je výslovne povolené značkou. Žiadna značka tu samozrejme nie je. Ale nedá sa odolať, prinajhoršom zahrám blbého turistu.

Krásna lesná cesta so slušným povrchom je v nastrmšej časti vedená geometricky presnými cikcami – viď mapa s GPX záznamom. S pomocou motora naberám výškové metre, náladu kazí iba ten nešťastný displej s dojazdom. V klesaní sa číslo zvýšilo na 50 km, teraz som znova pod dvadsiatkou. Koniec stúpania je ešte ďaleko, prepínam na Eco.

Tesne predtým, ako sa má skratka napojiť na oficiálnu cyklotrasu z údolia do horského strediska Nassfeld, ma zastavuje zamknutá brána. V lese po oboch stranách brány sú natiahnuté stovky metrov ostnatého drôtu. Nechápem. Namáhavo prekladám ťažký ebike cez bránu a leziem za ním.

Veziem sa asi tristo metrov a zrazu ďalšia brána s ostnaným drôtom naľavo aj napravo. Dvíhať bicykel už nevládzem. Nachádzam vhodné miesto, nadvihujem drôty konárom a preťahujem bicykel popod  ne.

Krútiac hlavou uvažujem, čo asi viedlo majiteľa lesa investovať toľko peňazí do zábran. Očividne sú postavené proti ľuďom, nie kvôli kravám. Občasný prejazd cyklistu predsa nikomu normálnemu nemôže až tak veľmi prekážať. Je možné, že ho k tomu donútili davy mládeže na kolesách, ktorá sa v sezóne vyváža nassfeldskými lanovkami v stovkách denne a následne hľadá cool línie na zjazd.

Pokračujem po širokej makadamovej ceste obkolesenej rozvodmi zasnežovacieho systému. V zime tadiaľto vedie zjazdovka, ktorou sa dá z Nassfeldu zlyžovať až do údolia. Dojazd začína klesať k desiatim kilometrom, ale už nepochybujem, že to vyjde. Vrchol posledného stúpania mám priamo nad sebou.

Cesta krátko klesá do tienistého žľabu so zvyškami snehu a ja nechtiac dobieham akési malé zviera. Svišť. Vyzerá byť v panike, tak radšej pribrzdím, aby mal čas uniknúť. O kúsok ďalej sa situácia opakuje. Asi sú zvyknuté, že o tomto čase ich tu nik nevyrušuje. Týmto sa nassfeldským svišťom ospravedlňujem.

Konečne Madritschen, 1918 m. Dnešné výškové maximum. Párik dôchodcov práve vystúpil z lanovky a pobavene sledujú, ako tlačím do pedálov v záverečných metroch stúpania. Odtiaľto už len dolu kopcom, vyše 15 kilometrov a 1300 výškových metrov prakticky súvislého zjazdu. Teším sa na traily, ktoré som si všimol pri predchádzajúcich návštevách Nassfeldu za účelom lezenia po ferratach alebo skitouringu.

Na Madritschene sa začína niekoľko zjazdových trailov rôznej náročnosti. Sú prevažne prírodného charakteru, žiadne strojovo upravené válovy s klopenými zákrutami. Vynerám si stredne náročnú (červenú) trasu Livio a dúfam, že nebudem musieť tlačiť dolu kopcom.

Ak by už bola sezóna a ja by som presne trafil zvolenú trasu, možno by sa mi aj želanie splnilo. V čase, keď traily ledva vykukli spod snehu a značenie občas absentovalo, bolo niekoľko úsekov nad moje sily. A tiež nad možnosti bicykla s pevným zadkom. Najväčším problémom boli vodou vymyté ryhy – chodníčky medzi balvanmi, niekedy aj pol metra hlboké. Z videa vloženého do tohto článku som samozrejme vystrihol zábery znižujúce moju dôstojnosť ;)

Trail sa končí pri umelom jazere Lago del Pramollo (1550 m). V zime sú okolo neho naťahané upravené bežkárske trate a dá sa tu občerstviť vo viacerých reštauráciách. Odtiaľto ma čaká už len asfaltka do Pontebby. Ide o populárnu trasu cestných cyklistov a motorkárov, tisíc metrov prevýšenia na 12 kilometroch. Mňa predstava zjazdu po pomerne frekventovanej ceste necháva chladným. Ale teším sa, že konečne zoderiem nekvalitné brzdové doštičky, ktoré mi je ľúto vyhodiť.

Zjazd do Pontebby som prežil v zdraví. Ak teda nerátam bolesť v ušiach od kvíliacich brzdových doštičiek. A to je koniec mojho príbehu o poznávaní Karnských Álp zo sedla bicykla. Okrem horských zážitkov a celkom výdatného športu som získal predstavu o možnostiach a limitoch ebiku. Stručný výber z ponaučení ebikového začiatočníka:

• V kopcovitom teréne sa nemusím stresovať uvádzaným dojazdom. Bicykel predpokladá, že aktuálna jazdná situácia bude trvať až do konca. Lepšie je sledovať ukazovateľ stavu batérie. Ak pri nastúpaní polovice výškových metrov trasy displej ukazuje 50 %, malo by to byť OK.
• Trasu pre ebike si treba dobre naplánovať tak, aby bola celá zjazdná bez tlačenia či prenášania.
• Manévrovanie na ebiku v zložitom teréne si vyžaduje prispôsobenie jazdeckej techniky. Inak sa môže stať, že ťa zle načasovaný záber motora namiesto pomoci zloží na zem.

Fotogaléria