Cima del Cacciatore (2071 m) je skalnatý vrchol nad mestečkom Tarvisio v talianskej časti Júlskych Álp. Za vysokú návštevnosť vďačí najmä faktu, že s pomocou lanovky na Monte Lussari za naň dá vybehnúť za 1,5 hodiny. My sme si zvolili dlhší a zaujímavejší variant výstupu z doliny Saisera. Lanovku sme využili až na zostupe. 

Poloha a prístup

Cima del Cacciatore oddeľuje horskú dolinu Saisera na západe od Valle di Riofreddo na východe. Výstup je možný z oboch menovaných dolín, a samozrejme ešte aj Tarvisia – či už kompletne po svojich, alebo s pomocou spomenutej lanovky.

Región v okolí Tarvisia známy ako Val Canale (Kanalska dolina/Kanaltal) leží v severovýchodnom rohu Talianska, len kúsok od rakúskej aj slovinskej hranice. Prechádzajú ním komunikačné ťahy európskeho významu – diaľnica E55 aj dôležitá železnica spájajúca Rakúsko s prístavmi pri Jadranskom mori. Po rakúskych diaľniciach je to z Bratislavy autom približne 450 kilometrov/5 hodín cesty autom.

História

Cima del Cacciatore v preklade znamená Lovecký vrch a zrejme ide o nepresný preklad slovinského názvu Kamniti lovec či nemeckého Steinerner Jaeger. Tieto dve jazykové etniká tu v minulosti dominovali a obe kopec volali menom s rovnakým významom – Skamenený lovec. S názvom sa spája legenda o bezbožnom lovcovi – pytliakovi, ktorý vraj z Cimy neopatrne strieľal na zver pasúcu sa v okolí pútnického miesta Monte Lussari. Kozorožca netrafil, no jeho guľka sa zaryla do posvätnej zeme, za čo bol premenený na kameň.

Prvá svätyňa na neďalekej hore Monte Santo di Lussari (1788 m, po slovinsky Svete Višarje a v nemčine Luschariberg) vznikla v roku 1360 po sérii zázračných udalostí súvisiacich s pastierom, ktorý vraj nachádzal svoje ovce kľačať okolo sošky Madony s dieťaťom. Prvú sošku vzal dole do dediny, ale nasledujúce ráno sa drevená Madona objavila znova a scéna s ovcami sa zopakovala. A potom ešte raz. Keď sa o tom dozvedel cirkevný patriarcha z Aquiley, nariadil postaviť na mieste kaplnku, ktorú neskôr rozšírili na kostol.

Počas 1. svetovej vojny kostol pod vrcholom Monte Lussari vážne poškodila paľba talianskeho delostrelectva z protiľahlého sedla Somdogna. Po vojne nová talianska správa kedysi rakúskeho územia podporila opätovnú obnovu náboženskej pamiatky. Ďalšie zaujímavosti o histórii Tarvisia a doliny Val Canale som napísal v článku o skialpovej trase cez kalváriu na Monte Lussari.

Náročnosť túry

Záverečné vrcholové pasáže z oboch strán vedú v strmom skalnatom teréne, kde občas treba použiť aj ruky. Na uľahčenie prechodu sú tam natiahnuté fixné oceľové laná – na pridržanie sa, nie na istenie pomocou ferratového setu. Kto prešiel cez malofatranský Veľký Rozsutec, ten bez problémov zvládne aj Cima del Cacciatore. To sa týka technickej náročnosti. V prípade našej trasy treba realisticky zhodnotiť svoju fyzickú kondíciu, takmer 1400 nastúpaných metrov môže byť pre netrénovaného človeka celkom dosť. V každom prípade je tu možnosť vybrať si kratšiu verziu s využitím lanovky v oboch smeroch.

Talianske zdroje pre trasu z Monte Lussari (ktorou sme my zostupovali) uvádzajú náročnosť „per escursionisti esperti“, čo je tretí stupeň zo štvorstupňovej škály talianskeho alpinistického klubu CAI (štvrtý stupeň sú ferraty). V našom ponímaní to zodpovedá tým technicky najnáročnejším zo značených turistických trás.

Naša trasa

Na túru sme sa vybrali koncom augusta v štvorčlennej zostave, z ktorej polovica trpela zdravotnými problémami ortopedického charakteru. Využili sme skutočnosť, že sme mali k dispozícii dve autá, a naplánovali trasu s čo najmenším podielom klesania. Jedno auto sme ráno nechali v Tarvisiu pri dolnej stanici lanovky, kde sa túra končí, presadli sme do druhého auta a cez osadu Valbruna sa odviezli na štartovací bod vo Val Saisera. Na rovnakom mieste zvyknem parkovať, keď sem v zime chodíme na bežky.

V prípade jedného auta by logistika súvisiaca s našou túrou bola náročnejšia. Predpokladám, že medzi Tarvisiom a Valbrunou premávajú nejaké autobusy, no nemám poňatia ako často. Teoreticky by sa návrat od lanovky k autu odparkovanému vo Val Saisera dal zrealizovať aj pešo. Je to asi 9 kilometrov, väčšinou síce po asfalte (cyklotrasa a miestne cesty), ale v príjemnom prostredí. Úplne parádna verzia by bola nechať si pri lanovke odložené bicykle a po túre sa na nich vrátiť ku autu.

Trasa: Dĺžka 11,7 km, nastúpaných 1368 m, celkový čas pešej túry 3:50 h. GPX na stiahnutie a výškový profil získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Na trasu nastupujeme v nadmorskej výške približne 950 m v úchvatnej scenérii pod severnými stenami Jôf di Montasio (2754 m, v podobnej zostave sme naň o dva mesiace neskôr aj vyliezli). Okrem klasickej turistickej značky tu sú dva náučné chodníky, jeden venovaný histórii 1. svetovej vojny a druhý akýsi poeticko-rozprávkový o zvukoch lesa. Viac ako náučné tabule si všímame prirodzenú krásu voňavého lesa, ale prechod cez bunkre vytesané do skaly si nemôžeme nechať ujsť. Fajn miesto na rodinný výlet s deťmi.

Križujeme niekoľko sutinových žľabov padajúcich zo stien Monte Nabois Grande (2301 m) a prichádzame k dolnej stanici nákladnej lanovky, ktorá slúži na zásobovanie chaty Pellarini. Ozývajú sa hlasy, že by nebolo od veci odbočiť na pivo. Pohľad do mapy nás vracia na pevnú zem, dodatočných dvesto výškových metrov stúpania a potom klesania za to nestojí. Najmä ak potrebujeme stihnúť lanovku.

Odbočku ku chate už bez ďalšieho vymýšľania míňame a pokračujeme po naplánovanej trase. Dostávame sa nad pásmo lesa. Na krátkom úseku chodník vedie traverzom popod výraznú skalnú stenu, z ktorej  by teoreticky mohlo aj niečo spadnúť. Radšej pridávame do kroku. V sedle Prasnig (1491 m) križujeme cyklotrasu spájajúcu doliny Saisera a Riofreddo. Píšem si ju do zoznamu s poznámkou „asi radšej na ebajku“.

Posledné lesné pasáže a prichádza veľmi pekný hrebeňový úsek (viď úvodné foto článku). Už v skalnatom teréne a konečne s výhľadom na dnešný cieľ. Otázky „Kedy tam už budeme?“ utíchajú. Ešte trochu popoliezania s pomocou oceľového lana a po necelých troch hodinách od štartu stojíme na vrchole. Je tu malý železný kríž a stĺpik so zvonom, na ktorom si s chuťou zazvoníme. Potom sa už venujeme výhľadom.

Výhľady z vrcholu sú naozaj panoramatické. Presne ako nám sľubovali. Okrem masívu Montasia obdivujeme Mangart, Jalovec, hrebeň Karnských Álp a v diaľke rozoznávam Vysoké Taury zahalené v letnom opare. Monte Lussari máme pod sebou ako na dlani.

Na začiatku zostupu musíme najskôr prekonať niekoľko krátkych úsekov cez skalné hangy. Sú zaistené oceľovým lanom. Potom je to už pekná prechádzka v miernom klesaní na hranici pásma lesa. Celý zostup na Monte Lussari nám trvá dlhú hodinku. Dlhú preto, lebo keď myseľ ovláda túžba po chladenom nápoji, čas ubieha neznesiteľne pomaly. Na terase jedného z podnikov pod svätým vŕškom je túžba nakoniec ukojená. Lanovku s prehľadom stíhame.

Praktické info

• Na vstupe do doliny Saisera sa platí 5 € na auto. My sme si lístok o zaplatení mýtneho nevzali so sebou a popoludní pri vyzdvihovaní auta hrozilo, že zaplatíme znova. Mýtna búdka však už bola prázdna.
• Jednosmerný lístok na lanovku Tarvisio Camporosso – Monte Lussari stojí 13,50 €, obojsmerný 18 € (ceny platné na leto 2024). Lístky sa okrem dolnej stanice dajú kúpiť aj v turistickej kancelárii hore na Monte Lussari. Parkovanie pri lanovke je bezplatné.
• Na Monte Lussari okrem predajní pútnických suvenírov funguje niekoľko občerstvovacích zariadení. Vrátane jedného podniku s čiastočne českým personálom, plzenským pivom a becherovkou.

Doplnkové tipy

• Na začiatku doliny Saisera sa nachádzajú dva historické vojenské cintoríny z 1. svetovej vojny.
• Cez Tarvisio prechádza diaľková cyklotrasa Ciclovia Alpe Adria zo Salzburgu do Grada. V úseku asi 50 km na juh od Tarvisia je vedená po zrušenej železnici Pontebbana s mnohými tunelmi a viaduktmi nad riekou Fella. Prejazd cez ne je veľký zážitok.
• Ďalšia pekná cyklotrasa, tiež postavená na násype bývalej železnice, vedie z Tarvisia do slovinskej Kranjskej Gory.

Fotogaléria