Po dvoch rokoch znovu na chorvátskom ostrove Krk. Je koniec júna, o mesiac bližšie k vrcholu leta ako pri poslednej návšteve, ale voda je paradoxne studenšia. V mori človek vydrží maximálne dve minúty, aj to so sebazaprením. Takže nie je až taký problém zdvihnúť sa z pláže a vyraziť do kamenistých kopcov ostrova.
Kaňon Vela Vrženica
Na prvú túru vyrážame z našich obľúbených divokých pláží za nudistickým kempom Bunculuka pri Baške. Cez kemp sa dá prešmyknúť na drzovku, alebo zaplatiť vstupné, alebo ho obísť zhora po strmých svahoch. Zo sto výškových metrov hore a potom zase dole k moru. Od poslednej návštevy sa niekto posnažil a chodník pekne vynovil. Čiastočne vedie po úplne novej trase. Hlavne aby turisti spoľahlivo ostali za hranicami kempu.
Minule sme to riešili rôzne na pankáča, teraz kemp poctivo obchádzame. Ak by som mal túžbu chodiť celé dni nahý a zaplatil si kvôli tomu pobyt v dosť drahom kempe na takomto super mieste, asi by mi tiež vadili zástupy prechádzajúcich očumovačov. Škoda, do reštaurácie v Bunculuke sme po kúpaní radi chodili na perfektného brancina na žaru.
Trasa cez kaňon Vela Vrženica: Dĺžka 8,83 km, nastúpaných 398 m, najvyšší bod 250 m, celkový čas 5:19 h. GPX na stiahnutie získaš na Mapy.cz..
Hore do svahu nad kempom popri plote, znova dolu a ešte asi kilometer po chodníku kopírujúcom fotogenické skalnaté pobrežie. Konečne pláž v zátoke Malo Storišće. Zhadzujeme šaty – nudisti z presvedčenia síce nie sme, ale kúpanie bez plaviek je fakt lepšie – a skáčeme do studenej vody. Potom sa treba znova vyhriať na slnku. Po dvoch hodinách leňošenia s ťažkým srdcom odchádzame do susednej zátoky Vrženica. V nej sa začína chodník do kaňonu Vela Vrženica, ktorý sľubuje prírodovedne zaujímavú a možno aj trochu adrenalínovú prechádzku.
Na začiatku chodníka, priamo na pláži, stojí turistický smerovník s tabuľkami dôverne známeho dizajnu. Aj značky majú štyri farby, tak ako to poznáme z domu. Kto si všimne skratku KČT na tabuľkách, prestane sa čudovať. Vodnou eróziou vytvorené údolie má v ústí dno široké zo desať metrov a ohraničujú ho relatívne mierne svahy. Vyššie sa zužuje, no nikdy nenadobudne charakter tiesňavy s vysokými hradbami skál na oboch stranách.
Kráčame hore, pozorujeme pre nás exotickú flóru a faunu, občas prelezieme cez niekoľkometrový skalný prah. Toto by mal dať každý, kto sa nebojí pri pohybe v skalnatom teréne občas použiť ruky. V žabkách sem radšej nechoďte, outdoorové sandále alebo bežecké tenisky to zvládnu. Kto príde v pevnejších topánkach s vibramovou podrážkou, tomu sa nohy na záver pekne poďakujú.
Kaňon je dlhý asi 2,5 kilometra. Končí sa na rázcestí, z ktorého sa dá vrátiť do Bašky alebo pokračovať smerom k zátoke Vela Luka. Vyberáme si druhú možnosť. Hlboko do ostrova zarezaná zátoka, prístupná iba z mora, na fotkách vyzerala úžasne. Chceme ju vidieť.
Chodník vedie medzi múrikmi z voľne naukladaných kameňov, ktoré bránia erózii a ohraničujú pastviny pre ovce. Že vraj by tu niekde mali byť historické mrgari – kamenné labyrinty slúžiace na organizáciu oviec pri dojení a strihaní. Nejako sa nám nedarí mrgari medzi toľkými múrikmi rozoznať.
Na vyhliadkovom mieste Rebica, ktoré je najvyšším bodom trasy, sa rozhodujeme nepokračovať až k zátoke. Odtiaľto ju máme ako na dlani a hlási sa únava. Mňa pobolieva koleno. Nikomu sa nechce schádzať tých 250 výškových k moru a potom to liezť nazad. Blíži sa večer, už by sme sa aj tak nestihli okúpať. Pri návrate do Bašky znova fotíme nezvyčajnú vyschnutú krajinu a morské zátoky, ktoré s blížiacim sa západom slnka chytajú sýtejšie farebné odtiene.
Pekná túra, na ktorú sa radšej treba vybrať v deň, keď je aspoň trochu pod mrakom. Zobrať si veľa vody (aspoň 2 litre na osobu) a rátať s tým, že bude trvať oveľa dlhšie ako by sa mohlo zdať podľa necelých 9 kilometrov dĺžky. Kto trasu podcení, môže dopadnúť ako títo dvaja experti v auguste.
Obzova
Po pár dňoch sa pichanie v kolene stráca. Testujem ho rannými fitness behmi po nábrežnej promenáde. Zdá, že kratší horský beh by malo vydržať. Za cieľ si vyberám najvyšší bod ostrova – Obzovu. Autom sa veziem do sedla Treskavac medzi Punatom a Baškou, ktoré leží v nadmorskej výške vyše 300 metrov. Obzova meria 569 m, to cca 250-metrové prevýšenie by mala byť malina.
Trasa na Obzovu: Dĺžka 11,52 km, nastúpaných 437 m, najvyšší bod 568 m, celkový čas 2:37 h. GPX na stiahnutie získaš na Mapy.cz.
Ako sa neskôr ukáže, nie je. Na tomto povrchu, kde bežcova noha medzi ostrými kameňmi málokedy nájde rovné miesto na dopad a odraz, platia úplne iné časové dimenzie. Začínam na ovčiarskej asfaltke, ktorá sa neskôr mení na makadamovú cestu. Vedie ma v smere výrazného hrebeňa, zo päť kilometrov dlhého. Tiahne sa od Treskavca na juh, až k moru.
Bežím, dýcham vzduch prevoňaný arómou borovíc a mediteránskych byliniek. Užívam si to. Zrazu si uvedomujem, že som takmer na hrane hrebeňa a už dávno som nevidel značku. Nič to, idem si aspoň urobiť výhľad na druhú stranu. Som priamo nad lezeckou oblasťou Portafortuna, kde nájdeš najlepšie lezenie na ostrove.
Zaujímavý úkaz – kým západné, k otvorenému moru obrátené svahy hrebeňa sú zarastené riedkym južanským lesom, východná strana je úplne holá. To by som si ešte vedel vysvetliť. No hranica medzi nimi je akoby podľa pravítka narysovaná a zvýraznená kamenným múrikom. Cítim tu ľudský zásah, hoci nechápem dôvody. Ďalšia čudná vec – drevená vežička a z nej vedie stovky metrov dlhé oceľové lano k ďalším vežičkám nižšie. Reku asi nákladná lanovka, ktorou zvážajú ovčie mlieko.
Keď o chvíľu objavujem plagát s reklamou na Zipline Edison Krk, smejem sa nad vlastnou domýšľavosťou. Ktovie, či tu vôbec niekto tie ovce dojí. Žijú si na neprístupných planinách len tak na divoko. Celý deň som živej nohy nevidel a dole pri ceste ležia pohodené kopy ovčej vlny.
Pri usadlosti Žičevo sa vraciam sa na značenú trasu a začínam stúpať na Veli vrh (541 m). Nie je síce najvyšší, ale ako jediný v celom hrebeni sa podobá na poriadny kopec s jasným vrcholom. Na bežanie už ani nepomyslím, tento zvetraný vápenec je vyslovene anti-bežecký povrch. Okrem toho ma znovu začína bolieť koleno.
Cez málo výraznú Brestovicu (552 m) pokračujem na ešte nevýraznejšiu Obzovu (569 m). Vyššie sa Krku už vyjsť nedá. Vraciam sa po paralelnej značke traverzujúcej východné svahy hrebeňa. Pri Zičeve sa vrátim na „svoju“ trasu. Cestou sa pokúšam skamarátiť s ovcami. Neúspešne, sú veľmi plaché. Ukrývajú sa v prírodných priehlbinách, kde rastie pár kríkov a dá sa nájsť aký-taký tieň.
Po 2,5 hodine som späť pri aute. Koleno je už poriadne opuchnuté, s behaním je na nejaký čas koniec. Snažím sa v hlave usporiadať dojmy z túry. Na šport to veľmi nebolo. Videl som veľa pre stredoeurópana nepochopiteľných vecí, chcelo by to zasväteného miestneho sprievodcu. Google nevie všetko. Ale som rád aj za tie nezodpovedané otázky.
