Vidieť niečo nové a zaujímavé, ale nie príliš ďaleko od domu a nech je to len taký pohodový šport. Také zadanie stálo na začiatku nápadu pozrieť sa na slovensko-rakúsko-české trojmedzie z moravskej strany. Bola z toho štvorhodinová poznávacia cykloturistika s finálnym účtom 50 kilometrov. Trasa má zanedbateľné prevýšenie a je vhodná aj ako rodinný výlet.

Aktualizácia: Obora Soutok vrátane areálu Pohansko (a teda veľká časť popisovanej trasy) je do 17. mája 2023 uzavretá z dôvodu záplav.

Je letné nedeľné ráno a my sa nenútime do skorého vstávania. Bohaté raňajky, potom káva na terase… až kým sa poriadne nepozriem na hodiny. V hlave prebehne jednoduchá matematická operácia. Ak chceme dnes niečo podniknúť, treba pohnúť zadkom. Za nesúhlasného piskotu druhej polovice tímu vyhlasujem úplne nereálny čas odchodu a idem nakladať bicykle.

Po hrádzi k sútoku Moravy a Dyje

Ku hranici ČR je to z Bratislavy po diaľnici D2 niekoľko desiatok minút. Zjazd Kúty a pár kilometrov po „starej“ ceste smerom na Břeclav. Miesto na odparkovanie auta nachádzam na malom pľaci tesne za hranicou, na hrádzi rieky Morava. Alternatívne by sa dalo auto odstaviť v dedine Brodské a následne sa ku Morave presunúť na bicykli. Sú to zo dva kilometre po bočných a poľných cestách.

Trasa: Dĺžka 50 km, nastúpaných 228 výškových metrov, celkový čas vrátane obeda a zastávky na káve 3:50 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Zvolili sme si cyklotrasu vedenú po hrádzi Moravy zo západnej strany. Cyklotrasa na slovenskej strane totiž vedie popri vodohospodárskom kanáli na hranici lužného lesa a od hraničnej rieky je vzdialená stovky metrov, miestami aj vyše kilometra. Ísť v bezprostrednom dotyku s riekou nám pripadá byť atraktívnejšie. A hlavne máme v pláne od trojmedzia pokračovať smerom na Břeclav, čo by pri voľbe slovenskej strany rieky nebolo reálne.

Cyklistika po moravskej hrádzi je taká príjemná nuda. Vietor má priaznivý smer a makadamový povrch je voči kolesám horského bicykla celkom priateľský, takže kilometre odsýpajú. Ku trojmedziu na sútoku Moravy a Dyje je ich približne dvanásť. Naozaj atraktívny je posledný kilometer, ktorý takmer celý vedie po drevenej lávke postavenej pol metra nad úrovňou močaristého terénu. Vo videu od 20. sekundy:

Občas chýba nejaká lata a na pár miestach sa lávka prepadáva, no s trochou odvahy sa to dá prejsť bez zosadnutia (aktuálny stav už môže byť iný). Máme šťastie na deň s minimálnym počtom peších turistov, inak by sme asi museli po lávke tlačiť. Takto sa zastavujeme iba pri náučných tabuliach popisujúcich prírodu lužných lesov a históriu lokality. Najzaujímavejšia tabuľa je pri hraničnom kameni z čias Márie Terézie.

Samotné trojmedzie tvorí hlinený ostroh vybiehajúci do vôd na sútoku Moravy a Dyje. Nachádza sa na ňom piknikový stôl chránený vetvami košatého stromu. Slovenský aj rakúsky breh obsadili rybárske chatky, na moravskom vládne divoká príroda. Na mape sú popri brehu Dyje zaznačené staré vojenské bunkre postavené na obranu pred Hitlerom. Pred našimi očami ich ukrýva vegetácia.

Hraničiarska cesta, Lány a Pohansko

Po drevenom chodníku sa vraciame na rázcestie, kde sa začína hraničiarska cesta smerujúca popri brehu Dyje na sever. Po geometricky rovnej asfaltke sa kedysi preháňali gazíky ozbrojených strážcov socialistického raja. Keďže z neutrálneho Rakúska nič nehrozilo, je jasné, čo bolo ich hlavnou úlohou. Zabrániť, aby obyvatelia utekali na skazený Západ, ktorý ich nepochopiteľne priťahoval. Podobne ako medzi Devínom a Vysokou pri Morave, aj tu po sebe komunistickí hraničiari zanechali jednu dobrú vec – kvalitnú cyklotrasu.

Hraničiarska cesta je aj v súčasnosti smerom ku rieke oplotená. Zrejme aby tam neprechádzala zver. Územie totiž patrí do obory Soutok, najväčšej v Českej republike. Po približne desiatich kilometroch jazdy prichádzame k malému zámočku Lány. Ten tu pre zmenu ostal po kniežacom rode Lichtensteinov, spolu s mnohými ďalšími historickými stavbami Lednicko-valtického areálu. Tieto Lány nemajú nič spoločné s rovnomenným letným sídlom českých prezidentov pri Kladne.

O pár kilometrov ďalej sa pre nami zrazu vynára omnoho honosnejšia stavba – lovecký zámoček Pohansko. Je tu záhradný bufet, rybník, na jeho brehu zaujímavá socha a na druhej strane rybníka sa dá prezrieť jeden z predvojnových bunkrov. Ako inak, aj túto stavbu majú na svedomí Lichtensteini. V zámku sa nachádza archeologické múzeum súvisiace s vykopávkami na neďalekom staroslovanskom hradišti.

Keďže vykopávky nie sú vizuálne veľmi zaujímavá vec, empatickí archeológovia tu postavili repliku chatrče starých Slovanov. Dobrá to pomôcka na predstavu podmienok, v akých žili naši predkovia. Umývačka riadu by sa im tam rozhodne nezmestila.

Břeclav a návrat cez Lanžhot

Od Pohanska do Břeclavi vedie cyklotrasa cez chladivý les, čo v augustový deň celkom oceňujeme. Popri Dyji sa preštrikujeme mestom k miestnemu kultúrnemu domu. Podľa online mapy tam sídli ázijské bistro s nevysloviteľným názvom, ale slušným hodnoteniami. Pre cyklistu je podstatná existencia vonkajšej terasy. Dávame si tam neskorý obed, ktorý neurazil, ale od autentickej ázijskej kuchyne mal ďaleko.

Keďže k bicyklovaniu v automobilovej premávke prechovávame podobné emócie ako Matovič k Sulíkovi, vzdávame snahu o ideálnu okruhovú trasu. Z Břeclavi sa po už prejdenej cyklotrase vraciame k zámočku Pohansko. Aspoň si ho obzrieme aj z druhej strany.  Potvrdené – spolu s archeologickou lúkou vytvárajú miesto s magickou atmosférou.

Od Pohanska ešte chvíľu pokračujeme po známej trase smerom k zámočku Lány. Asi kilometer pred ním nachádzame odbočku do Lanžhotu. Celý deň jazdíme po oficiálnych cyklotrasách a všetky križovatky sú označené. Orientácia je teda bezproblémová, do mapy v mobile sa treba pozerať len výnimočne.

V Lanžhote na nás dolieha akútny smäd a keďže vlastné zásoby sa blížia k nule, v miestom pohostinstve realizujeme výmenu posledných českých mincí za tekuté statky. Dodá nám to sily popasovať sa s 1,5-kilometrovým úsekom zdieľaným s motorovými vozidlami. Odbočka na lesnú cestu zdevastovanú ťažkými mechanizmami síce nevyzerá dôveryhodne, ale úspešne nás dovedie na cyklotrasu vedenú tesne popri diaľnici.

Väčšinu z posledných kilometrov cyklotúry ideme po lesnej ceste v tesnej blízkosti diaľnice. Oddeľuje nás od nej plot, no pocitovo sa autá rútia oproti nám v nebezpečnej blízkosti. Je to zážitok z kategórie surreálnych, ktoré si už nemusím zopakovať. Po hradskej by však návrat k autu nebol príjemnejší, skôr naopak. Krátke nepohodlie na záver nám radosť z vydareného cyklovýletu nepokazilo.

Fotogaléria