Stredná Ázia a krajiny spadajúce pod tento názov boli pre nás úplnou neznámou až dovtedy, kým sa naši blízki priatelia nevybrali do Tadžikistanu. Ich zážitky a dojmy nás natoľko inšpirovali, že sme sa rozhodli tiež tento región navštíviť.

Z ponuky lacných leteniek dostupných na začiatku roku 2022 bol jasným favoritom let Viedeň – Biškek cez Istanbul so spoločnosťou Pegasus. Vybrali sme termín na konci júna a viac-menej netušiac, čo nás tam všetko môže čakať, sme sa pomaly začali tešiť.

Z cestovateľských dokumentov, blogov a kníh sme si pomaly vytvorili predstavu o tom, čo by sme v Kirgizsku radi videli a zažili. Cestovné obmedzenia súvisiace s pandémiou boli pre túto krajinu minimálne, čo tiež prispelo k nášmu rozhodnutiu smelo kúpiť letenky s veľkým predstihom.

Príchod

Po asi 8 hodinovom lete s menším meškaním a s prestupom v Turecku sme sa ocitli na letisku Manas Airport v Biškeku. V príletovej hale treba očakávať okamžité „útoky“ taxikárov, ktorí energicky ponúkajú odvoz prakticky kamkoľvek, kde by mohol turista chcieť pokračovať, vrátane kazašskej Almaty.

Ceny paliva boli v čase nášho výletu na úrovni cca 0,8 € za liter (nafta aj benzín zhruba rovnako), takže aj doprava bola na naše pomery lacná. Treba však vedieť zjednávať – asi žiadna novinka pre mnohých cestovateľov. Na letisko chodia aj maršrutky, ale len v čase 8:00 – 20:00, takže ak máte prílet v noci či skoro ráno, táto suverénne najlacnejšia možnosť odpadá. Maršrutka na letisko vyjde do 1 Eura na osobu. Taxík však tiež nie je nič závratne drahé, do centra vás zvezie za cca 800 – 1000 som (10 – 12 €).

My sme si dohodli dopravu na začiatok nášho pobytu vopred cez email s KarakolGuide.com. Dôvod bol jednoduchý – po šoférovaní na letisko vo Viedni a relatívne dlhom lete sme nechceli pri príchode už nič riešiť a jednoducho mať odvoz dohodnutý až do miesta horúcich prameňov Dzhyly Suu, odkiaľ mal začať náš trek. K nim to bolo 380 km + 21 km po terénnej ceste, takže náš vodič prišiel na patrične upravenom Mitsubishi Delica.

Kúpele Dzhyly Suu sú maličké. Aká je výška vstupného a cena za jednoduché jedlo, ktoré vám tam milá miestna pani pripraví, sme sa nedozvedeli – všetko za nás zaplatil príjemný manželský pár z Ruska. V každom prípade je fajn na chvíľu sa okúpať v teplej síričitej vode z prameňov po nekonečnej ceste.

Krátke osvieženie a večera nás nakopli a prešli sme ešte asi 4 km hore dolinou Chon Kyzyl Suu na krásnu lúku, kde sme rozložili stan, dali všadeprítomným koňom dobrú noc, a s očakávaním čo ďalšie dni prinesú sme zaľahli.

Prvý deň prechodu

Nasledujúci deň náš plán zahŕňal výstup východnou vetvou doliny Kara Batak, prekročenie sedla Archa Tor (3930 m.n.m.) a zostup dolinou Asan Tukum do doliny Jeti Oguz. To znamenalo nastúpať a opäť klesnúť zhruba 1400 metrov a prejsť 21 km.

Nevedeli sme, aké sú hore podmienky a či v sedlách ešte nie je priveľa snehu, takže sme šli tak trochu naslepo. Ráno nám spríjemnili nádherné výhľady na okolité ľadovcové štíty z poľany, na ktorej sídli menšia meteostanica a stádo kráv.

Ak aj vy pri cestách používate aplikáciu Mapy.cz, je dole v doline chybne zakreslený bod „Cable car river crossing 6“ už na rieke Kara Batak, teda akoby pred sútokom s riekou Chon Kyzyl Suu. To vytvára dojem, že cez jednu rieku sa musí brodiť a len na tej druhej je lanový most, v skutočnosti je však most až pod sútokom týchto dvoch riek, takže na druhý breh sa dostanete pohodlne suchou nohou. S obsluhou mostu Vám ochotne pomôžu miestni pastieri.

Za riekou nasleduje svižné stúpanie najprv po lesnej ceste, potom už úzkom, miestami zle viditeľnom chodníku. Výhľady sú prekrásne a spoločnosť Vám robia len svište, kravy, kone a občas pastieri na koňoch kontrolujúci svoje stáda hore v doline. Tie sa pasú bez problémov aj vo výške nad 3500 m.n.m., divoké zvieratá sú pravdepodobne aj preto vidieť len veľmi vzácne.

V celej doline nie je problém nabrať si vodu z prameňov, silno však odporúčam jej čistenie (Aquatabs, filtre, UV zariadenia…), pretože prítomnosť dobytka môže mať na kvalitu značný vplyv.

Záver výstupu je prudký a nepríjemne suťový. Bridlicové platne a nadmorská výška dali aj nám najavo, že zadarmo to nebude. Počasie však ostalo 100%-né, bezvetrie a takmer bezoblačná obloha boli za odmenu rovnako ako výhľad na ťanšanské ľadovcové končiare. V sedle smerom na východ však stále ležal, alebo skôr visel, masívny snehový prevej, ktorý bolo nutné bezpečne prekonať. Prekopali sme v ňom úzky prechod a cez vrchné ľadové časti sme pár metrov zlanili.

Nasledoval doslova nekonečný zostup dolinou Asan Tukum, spočiatku po snehu a zvyškoch starého ľadovca, ďalej po celkom dobre prehľadnej bridlicovej moréne ľadovca a napokon po lúkach, kde chodník môžete skúsiť vytušiť, ale každých pár metrov ho zas a znova stratíte. Aj kvôli tomu bola úloha dostať sa dole do Jeti Oguz naozaj vyčerpávajúca.

Po takmer 11 hodinách sme sa však dole bez ujmy dostali, aby sme vzápätí zistili, že všetky mosty odniesla rozvodnená rieka a na druhý breh sa brodiť bezpečne nedá. Šťastie nám však prialo – brat mladého pastiera, ktorý oproti nám hnal stádo koní na pastvu, sa ponúkol, že nás prevezie v sedle svojho tátoša na druhú stranu cez overený brod.

Bola to krátka a mimoriadne adrenalínová jazda. Hučiaca rieka v mieste brodu siahala koníkovi až nad prsia a v niekoľkých momentoch sa chudák neisto zakolísal pod jej náporom a váhou pastiera + turistu + batohu. Každopádne sme to všetci spoločne zvládli a s 2 x 500 som (cca 12 €) vo vrecku za takúto doslova neoceniteľnú službu bol chalanisko vysmiaty od ucha k uchu.

Z posledných síl sme si našli miesto na stan, uvarili na JetBoile vodu do Adventure Menu, najedli sa, napili a zaspali spánkom spravodlivých. V noci sa ukázalo, že naše miesto na stan leží na kravskom chodníku a pastiersky pes si nemyslí, že sme tu správne. Takže sa havino rozhodol dve hodiny bez prestania brechať a napokon ukradnúť igelitku s odpadkami a rozťahať ju okolo stanu. Potešilo.

Druhý deň prechodu

Prebudenie nasledujúce ráno bolo doslova príšerné. Obidvoch nás bolelo celé telo, boli sme nevyspatí a pochybovali sme, či to vlastne zvládneme. Čosi sme zjedli, pobalili saky – paky a vyrazili smer sedlo Teleti (3791 m.n.m.).

Najprv je nutné klesnúť dolinou Jeti Oguz k sútoku rieky Jeti Oguz s jej východným prítokom Teleti, ďalej pokračujete južne sa stáčajúcou dolinou Teleti po slnkom zaliatych rozkvitnutých lúkach, kde až po stanový tábor Eco Track Camp vo výške okolo 3000 m.n.m. nestretnete prakticky nikoho.

V doline sú opäť stáda koní a kráv, treba si dať pozor na početné močiare. Aj kvôli nim dôrazne neodporúčam zvoliť za obuv na tento trek tenisky. My sme mali vysoké topánky a stokrát sme si za túto voľbu gratulovali.

Pri stanovom tábore, kde je samozrejme možné za poplatok prespať, sa chodník otáča do prudkého svahu po ľavej ruke a kľučkuje pomedzi nízke borievky, vedúc vás stále bližšie k sedlu. Následne prekročíte potôčik pretekajúci touto odnožou doliny zvanou Teleti Zapadnyj, množstvom cik – cakov sa vyšplháte pod rozsiahle snehové polia a po nich, sledujúc skalných mužíkov, až do samotného sedla.

To poskytuje naozaj prekrásne výhľady na okolie, okrem iného aj na sedlo Archa Tor z predošlého dňa treku (zdá sa byť strašne ďaleko). Toto sedlo je však široké, suťové a bez potreby zlaňovania ním bezpečne prejdete na zostupovú časť, teda do doliny Telety Vostočnyj.

Na zlepšenie nálady si môžete začiatok zostupu spestriť ako my, “lyžovaním” v topánkach po strmom, ale bezpečnom svahu. Po chvíli sneh mizne, je potrebné prekročiť blatistú morénu bývalého ľadovca a postupovať dole po lúkach miestami striedaných skalnými poliami. Chodník je na celej trase veľmi dobre viditeľný a bezpečný.

Vo výške okolo 3390 m.n.m. dorazíte k veľkej skale, pri ktorej je pohodlné miesto na oddych. Pokiaľ nemáte chuť či energiu pokračovať ďalej, môžete tu pokojne aj rozložiť stan – o zdroje vody tu nie je núdza. Ďalšia možnosť na stanovanie nasleduje po necelej hodine na veľkej poľane doslova plnej kráv v cca 3200 m.n.n., odkiaľ je tiež možné odbočiť z trasy a obohatiť si ju o výstup do sediel Gastello (4008 m.n.m.) a Priživnikov (4020 m.n.m.).

My sme zvolili cestu najmenšieho odporu a podľa plánu pokračovali v zostupe do doliny a národného parku Karakol. Poslednú hodinu chodník prechádza strmým ihličnatým lesom, mnohokrát traverzuje až sa ocitnete sa strmej lúke v západnej časti doliny zvanej Ontor podľa rieky, ktorá ňou preteká. Asi vďaka tomu, že je súčasťou národného parku, tu boli drevené mosty cez rieku a jej rôzne veľké prítoky funkčné.

Po 9 hodinách, takmer 1300 nastúpaných + naklesaných výškových metroch a 19,5 kilometroch sme našli úplne exkluzívne miesto na tretiu noc v stane s výhľadom na dolinu Karakol pod nami. Večera, provizórna hygiena v ľadovom potoku, mobily pripojiť na power banky a už nás naháňala búrka. Aj krupobitie sa dostavilo, veď keď už testujeme stan, tak nech je to so všetkým čo k tomu patrí. Prežil a rovnako aj my, tešiac sa na ďalšie dni – tie už nemali byť tak zdĺhavé a náročné.

Tretí deň prechodu

Ráno po nočnom krupobití sa tvárilo akože nič – slnko, teplo, dva miestne kone a my. Na národný park skutočne minimálny pohyb turistov, ale pre nás ideálna situácia. Zostúpali sme dolinou k bývalému horolezeckému táboru, pretože most aj cesta pod sedlo Panoramnyj (3770 m.n.m.), kam sme mali namierené, boli vďaka sile rieky preč.

Očakávali sme, že nás tu miestny strážca parku požiada zaplatiť vstupné a poplatok za stanovanie – nik sa však na niečo také nepodujal. Tábor sa nachádza na poľane v nadmorskej výške asi 2550 m.n.m., kedysi bol vraj hojne využívaným a čulým miestom, kde prebývali rôzne horolezecké výpravy a turisti každého druhu. Dnes tu nájdete iba zbytok pôvodnej brány, 3 jurty a 2 maringotky v pochybnom stave.

Aké tu ponúkajú služby pre turistov sme nezistili, ale určite sa tu dá ubytovať, pretože je tu aj ďalší stanový tábor Eco Track Camp (o niečo vyššie v doline). Pitnú vodu predávajú z GAZ-u 66 pri novom mostíku vedúcom cez rieku Karakol. Po ňom sa dostanete na chodník do doliny Kurgak Tor, ktorou sme aj my vystúpali k vodopádom padajúcim z prahu jazera Ala Kul a následne k samotnému jazeru.

Celý výstup spestrujú krásne výhľady do protiľahlej doliny Ašutor, ktorou vedie zostup do národného parku Karakol v prípade, ak ste počas predchádzajúcich dní zvolili výstup do spomínaných sediel Gastelo a Priživnikov. Asi v polovici výstupu dolinou Kurgak Tor narazíte na malé jazierko, pri ktorom sa nachádza jurtový tábor. V ňom dostanete čaj, kávu, sladené nápoje, jednoduché jedlo a nocľah za prijateľné ceny. Prevádzkuje ho mladý chalan z detského domova – po anglicky nevie nič okrem “Yes” a “No”, ale ruštinu má dobrú.

Kúsok ďalej sa nachádza malá chatka Sirota Hut v neobývateľnom stave. Za ňou výstup pokračuje popri potoku do strmého skalného poľa, miestami sutina nepríjemne ubieha pod nohami. Dva pekné vodopády a už ste skoro hore, príkrym výšvihom prekonáte záver stúpania a ten výhľad s veľkým V vám možno aj vyrazí dych. Jazero Ala Kul v 3550 m.n.m. s okolitou panorámou vrcholov Centrálneho Ťanšanu, to je na našinca naozajstná vysokohorská exotika.

Turistov je aj v tejto časti treku poskromne, takže o romantiku v stane so sušeným jedlom máte postarané. Tu sme videli aj kozorožce, aj keď len z veľkej vzdialenosti. Pokiaľ nemáte vlastný stan, aj na severnom brehu jazera (približne v strede) je Eco Track Camp, kde Vás ubytujú. Treba však k nemu klesnúť asi 100 výškových metrov.

Štvrtý deň prechodu

Uplynulá noc v stane bola kvôli vetru a nadmorskej výške dosť chladná, ale ráno bolo znovu slnečné a teplé. Vyrazili sme od brehu jazera hore asi 500 výškových metrov po chodníku do sedla Ala Kul (3930 m.n.m.), do ktorého je to asi 1,5 hodiny prevažne po dobrom chodníku v suťovom poli. Jeden úsek je nebezpečný pre riziko padajúcich kameňov zo steny nad Vami, čo dáva vedieť aj výstražná tabuľa.

Výhľady v sedle sme spätne vyhodnotili ako suverénne najkrajšie z celej opisovanej trasy. Je vidieť Karakolský štít (5281 m.n.m.) a Džigit (5170 m.n.m.) smerom na juh, Aksujskú stenu smerom na východ a takmer celé jazero Ala Kul s jeho hlavným napájadlom – ľadovcom Takyrtor  stekajúcim z rovnomenného sedla.

Zostup zo sedla Ala Kul je dosť prudký, suťový a zčasti pokrytý snehom. Vyššiu bezpečnosť snáď poskytuje varianta zostupu sprava, ktorá je prehľadne zakreslená aj v Mapy.cz. Pod sedlom sa nachádza autentický jurtový tábor, kde však cena za noc vychádza asi 40 Eur na osobu. Funguje len počas leta.

Ak v tomto bode trasy nocľah nepotrebujete, pokračujte výrazným chodníkom dolu dolinou Kel Dike. V dolných partiách sa chodník zľava priblíži k jej korytu, tu treba rieku prekročiť po skalách na jej pravý breh.

Zvyšok zostupu už vedie po spasených lúkach a riedkom lese až k usadlostiam pastierov v doline Altyn Arašan. Odtiaľ je to do osady s horúcimi prameňmi Altyn Arašan ešte dobrá pol hodina pochodu, ale pohľady smerom k záveru doliny za vami sú naozaj úžasné. V osade si vás určite budú chcieť miestni odchytiť, minimálne aby ponúkli obed, ideálne aj večeru, nocľah a raňajky.

Nečakajte žiadny prepych ani bohaté porcie, ceny sú asi ako všade, kam sa dá dostať horko-ťažko UAZ-om po 20 km šialene rozbitej ceste – vysoké. Teda ak sa cena 2200 som na osobu (asi 26 Eur) za tri skromné jedlá, nocľah a súkromný teplý prameň dá označiť ako vysoká. Čo je ale už naozaj predražené, je možnosť nechať sa odviezť do dedinky Ak Suu. Šofér sa oháňal sumou 6000 Som (asi 72 Eur), čo sme skrátka odmietli.

Piaty deň prechodu

Noc v jurte u miestnych v Altyn Arašan bola naozaj pohodlná, napriek búrke, ktorá stenami jurty lomcovala niekoľko hodín. Bolo nám to jedno, pokiaľ sme my a naše veci boli v suchu.

Ráno nás čakal pomerne nudný a zdĺhavý zostup do civilizácie, na ktorý sme sa snažili tešiť, ale veľmi nám to nešlo. K najbližšej zastávke maršrutiek to malo byť podľa máp asi 17 km a očividne sa chystal dážď, možno aj naozajstná búrka.

Raňajky v podobe šošovicovej polievky boli trochu divné, ale okrem nás boli na tomto mieste ubytovaní aj dvaja Francúzi, dvaja Belgičania, jeden Argentínec a jeden Rus, s ktorými sme si vymenili skúsenosti, zážitky a dojmy, takže sme odchádzali v dobrej nálade. Tú nám ešte zdvihol miestny závozník, ktorý ponúkol zvoz do Ak Suu za prijateľných 2000 som (asi 23 Eur), lebo mal prázdne auto a tak či onak musel ísť dole.

Súhlasili sme, čím sme si zakúpili miesto v tzv. “buchanke”, oficiálne UAZ Van 2206, teda v parádnej ruskej technike. Šofér bol očividne odvážny a viezol nás po ceste, ktorá sa v našich končinách určite nevyskytuje a nik by ju tu ani cestou nenazval.

Obavy z vyskočenia platničky alebo rozbitia si hlavy o vnútorné časti vozidla sa našťastie nenaplnili a po 1,5-hodinovej jazde so smrťou v očiach sme sa ocitli na autobusovom nástupišti v Ak Suu. Odtiaľto nás maršrutka doviezla do mestečka Karakol za 50 som (asi 0,6 Eur), kde sme chytili diaľkovú maršrutku do Cholpon Ata za 500 som (asi 6 Eur). Chcelo to oddych pri vode pred neskorším pokračovaním turistiky v Západnom Ťanšane.

Slovo na záver

Kirgizsko je aktuálne relatívne málo navštevovanou krajinou, ktorá má ale veľa poriadnych lákadiel: dá sa sem dostať z Viedne s jedným prestupom, je to pre našinca lacná destinácia, kto ovláda aspoň základy ruštiny nemá problém sa dorozumieť (na angličtinu tu rovno zabudnite). No a príroda – tá je tu exkluzívna.

Z našej cesty nás najviac očaril práve opisovaný trek v Centrálnom Ťanšane, ale samozrejme je tu množstvo iných miest a turistických trás, ako aj horolezeckých výziev a expedičných kopcov, kam sa oplatí zavítať. Skrátka každý si tu dokáže nájsť to svoje naj. Okrem Ťanšanu (akoby to nestačilo) má krajina navyše aj ďalšie sedemtisícové pohorie – Pamír. Ten sme nenavštívili, ale možno raz…

Autorka odporúča

• Z Kaukazu do karantény
• Zápisník z Piku Lenina
• Ako nám to na Kazbegu natrela bábuška v tyrkysových šuštiakoch
• Marcové Gruzínsko. Vsjo búdet charašo
• Výstup na Elbrus alebo Elenka v kaukazskej ríši divov
• Radosti a strasti treku v Nepáli

Fotogaléria