Po dlhom čase na bicykli v rodnom kraji. Mám len pár hodín času a zároveň veľké odhodlanie dať si do tela. Už dlhšie sa chcem ísť pozrieť na nové traily nad Bojnicami, no len tie samotné by sa mi málili. Ako ortodoxný XC-čkar potrebujem nakresliť peknú dlhú stopu na mape. Z kombinácie týchto faktorov sa spontánne rodí plán na okruh okolo hrebeňa Magury s adrenalínovou bodkou na Pálfyho traili.

Dve kolesá sa na nejaký čas stali mojím hlavným športom – kým sa koleno neumúdri alebo kým sa neodhodlám ísť na operáciu. Takže sa v ten júlový deň cítim celkom vo forme a nápad dať si pomerne náročnú trasu medzi obedom a slávnostnou rodinnou večerou sa zdá byť reálny. Narýchlo sťahujem do telefónu nejaké GPX-ká a vyrážam.

Pretrpím jazdu v premávke medzi Prievidzou a Bojnicami, zastavujem sa Intersporte kúpiť zabudnutú cyklofľašu (je fakt teplo), v dubnickej krčme do nej čapujem vodu a už šliapem do kopca smer Kanianka. Tesne pred vrcholom stúpania opúšťam asfalt. Odbočku na Bojnicko-dubnické cyklotrasy nachádzam podľa mapy bez jediného zaváhania – konečne som sa vybavil držiakom mobilu na predstavec. Geniálne jednoduchý silikónový Bike Tie Pro funguje oveľa lepšie, ako som podľa jeho vzhľadu očakával.

Trasa podľa Locusu: dĺžka 61 km, nastúpaných 1517 m, čas pohybu 3:54 h, celkový čas 4:32 h. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.

Stúpanie po lesnej ceste ku horárni Bohátka rýchlo ubieha. Pri nej ma rozptyľuje nejaký poľovnícky čurbes spojený s rituálnym trúbením. Na chvíľu strácam koncentráciu a vyberám si nesprávnu odbočku. Po chvíli sa spamätám a vraciam sa na správnu trasu do Šútovského sedla. Pohodlne naberám výškové metre, tunajšie lesné cesty majú povrch ako stvorený pre pohodovú jazdu na horáku s neodpruženým zadkom.

V Šútovskom sedle prichádzajú dve pokušenia. Prvým je myšlienka skúsiť to červenou značkou priamo po hrebeni, ktorý oddeľuje Prievidzskú a Rudniansku kotlinu. Našťastie som v pamäti vylovil spomienky z výstupov na Maguru (1141 m) v detstve. Bolo by tam veľa deptajúceho tlačenia. Druhým pokušením bolo ísť hneď teraz na Pálfyho trail, ktorý sa v sedle začína.

Obom pokušeniam odolávam a špekulujem, ktorá z možných ciest k Nitrianskemu Rudnu bude tá pravá pre mňa. Môžem sa prudko spustiť do Šútoviec s legendárnou krčmou, v ktorej kedysi dávno za vlády červenokožcov čapovali Kozla. Bola to jedna z dvoch krčiem v okrese, kde mali čapované české pivo. Locus mi však ukazuje sympatickú cyklotrasu po zvážniciach do Dlžína, ktorá vyzerá lepšie. Vyhnem sa tak asfaltovému úseku medzi Šútovcami a Dlžínom.

V teréne cyklotrasa vôbec nie je značená, ale Locus neklame. Ide sa po nej výborne. Keďže je to dole kopcom, o 15 minút som nad dedinou, ktorú obchádzam zhora po lúkach. Na asfaltku z Bojníc sa pripájam až tesne pred priehradou Nitrianske Rudno. Tu sa začína ďalšia (tentoraz už značená) cyklotrasa do Nevidzian.

S krátkym prerušením medzi Nevidzanmi a Temešom, kde to bolo trochu drsnejšie (ale na horáku stále prejazdné) ma cykloznačky vedú až do Čavoja. Tam už zúfalo hľadám pivo, lenže miestna krčma je uzavretá pre akúsi privátnu akciu. Sklamaný sa upratujem do tieňa a cucám vodu z vlastných zásob, keď ma okoloidúci pánko upozorní, že výčap je o kúsok vyššie. Asi som vyzeral fakt zúfalo.

V rodinnej krčmičke pod bežným domom, kde asi pôvodne bývala garáž, do seba lejem jedno čapované. Len to zasyčí. Kupujem si aj balík čipsov na doplnenie soli. Mám tušenie, že sa ešte zíde. Čaká ma asi kilometer prudkého výšľapu do sedla Obšiar, ktorým sa vrátim nazad na prievidzskú stranu pohoria Malá Magura.

Stúpanie po rozbitej kamenistej ceste je pod páliacim slnkom kruté. Na posledných sto metrov musím zosadnúť, ani nemám výčitky svedomia. Toto by fakt dal len veľký borec. V sedle sa poteším výhľadom na Kľak a zisťujem, že z druhej strany sem vedie značená cyklotrasa. Z Čavojskej strany sa končila v dedine.

Vydávam sa na dlhý zjazd do Chvojnice, asi tri kilometre po zvážniciach a potom úzkou asfaltkou. Za Chvojnicou si dávam pozor, aby som neprešvihol odbočku na cyklotrasu do Poruby. Je to pekná trasa na rozhraní magurských lesov a polí nad dedinami.

Prechádzajúc cez Kanianku silnejšie ako kedysi vnímam unikátnosť tohto miesta. Panelákové sídlisko dobrých 5 kilometrov od hraníc okresného mesta. Postavili ho v 80. rokoch pre obyvateľov dediny Koš, ktorú sa rozhodli zlikvidovať kvôli ťažbe uhlia. V podstate pekné miesto, bytovky stoja nad malou vodnou nádržou, zhora lesy, aj emhádečka do Prievidze chodí. Ale je to dosť silná káva, takto rozhodnutím vyššej moci premiestniť ľudí z rodnej hrudy.

Stará známa odbočka do Šútovského sedla. Na chvíľu sa ozýva pokušenie vykašlať sa na Pálfyho trail. Kontrolujem čas, mal by som to stihnúť, odhodlanie vyhráva na únavou. Druhý raz šliapem hore, na rozdiel od prvého výstupu mám v nohách zo 50 kilákov a hodnú porciu výškových metrov.

Úprimne, Pálfyho trail som len nejako pretrpel, skoky obchádzal. Svoju rolu zohrala únava, náradie (toto už fakt nie je trať vhodná pre hardtail), aj skutočnosť, že na tieto vylomeniny sa predsa len cítim byť trochu starý. Horná časť trailu, cca prvé dva kilometre, sú klasický singláč. Vedie hore-dolu viacerými malými stúpaniami a klesaniami, často sa v ostrých zákrutách točí pomedzi stromy. A potom prichádza trojkilometrový zjazd okorenený viacerými dropmi, prírodnými aj umelými skokmi.

Práve v momente, keď moje zápästia začali mať plné trenky suplovania (ne)schopností úbohej XC-čkovej vidly, som dostal medzi oči gýčovitým obrázkom Bojnického zámku. Trail sa končí na lúke priamo nad zámkom. Ďakujem, nabudúce prídem s lepším náradím a len jedným cieľom.

Predierajúc sa davom víkendových návštevníkov Bojníc stretávam „svojich“. Akurát končia prechádzku a pomaly smerujú do reštaurácie na dohodnutú rodinnú večeru. Mám asi pol hodiny na to, aby som zbehol do Prievidze, dal si sprchu a pridal sa k nim. Vyšlo to na minútu presne.

Fotogaléria