Pozitívne referencie na skialpové túry v Nízkych Taurách, pri mestečku Trieben, sa mi v podvedomí zbierali niekoľko rokov. Odkladal som si to ako tip na dlhší, aspoň víkendový výjazd. Nakoniec sa ukázalo, že tých dvakrát tristo diaľničných kilometrov z Bratislavy sa dá zvládnuť aj na otočku. V prvú januárovú sobotu všetky nevyhnutné podmienky zapadli do seba.
O deviatej ráno, po trojhodinovej ceste väčšinou v hmle, stojíme na parkovisku pri penzióne Bergerhube v nadmorskej výške približne 1200 m. Na kopce nad nami svieti inverzné slnko. Chvalabohu, už sme tým meteorológom prestávali veriť. Parkovisko je takmer plné a stále prichádzajú ďalšie autá. Voľný deň, pekné počasie a jedna z najpopulárnejších ski touringových lokalít v Štajersku – dalo sa to čakať.
Vizualizácia našej trasy: 15,2 km, vystúpaných 1556 m, celkový čas 5:15 h. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.
Ideme tam, kam (zdá sa) aj všetci ostatní: na Kerschkern (alebo aj Kerschkernkogel, 2225 m). Vďaka pohodlnému prístupu a s výnimkou záverečného výšvihu miernemu stúpaniu veľmi obľúbený cieľ víkendových skituristov. Na mape som videl zo dvadsať ďalších možných cieľov a pri jazde údolím Triebental sme pozorovali skupinky na pásoch vyrážajúce rôznymi smermi. No sme tu prvý raz, takže nechceme nasilu experimentovať.
Začíname na lesnej ceste, ktorú niekto pojazdil snežným skútrom a nechal zamrznúť. Nič príjemné. Vyššie v lese je už normálna, poriadne vyšmýkaná skialpová stopa. Predbiehame veľké skupiny, kým sa ešte dá. Z pravej strany údolie ohraničuje spektakulárny skalný hrebeň, z ľavej miernejšie, nezarastené svahy s riedkou vegetáciou. Keď sa pozriem tým smerom, všade vidím potenciálnu lajnu.
Z lyžiarskej diaľnice vedúcej dnom doliny sa občas odpája osamelá stopa. Jedna z odbočiek sa nám pozdáva, hore pod hrebeňom vidíme niečo veľmi biele, hladké, prudko lyžovateľné. Vieme, že to ešte nie je Kerschkern, ale veď ten nám neujde. Stúpame teda hore žľabom, ktorý sa neskôr otvára do širokého kotla nazývaného Stellmauer. Jedna partia už lyžuje dole, ďalšie dve stúpajú pred nami.
Prichádzame do sedla a zisťujeme, že z neho by sa za pol hodiny dalo vyjsť na Kerschkern. Lenže hrebeňová trasa je vyfúkaná na kameň, už na pohľad nás tam nič dobré nečaká. A pod nami nádherný svah, ešte len trochu rozlyžovaný. Hlasovať nie je potrebné :)
Zjazd nakoniec nie je až taký dobrý ako sa vizuálne zdalo a ako sme dúfali. Pár oblúkov v treťotriednom prašane, potom tenké, prebárajúce sa dosky vytvorené vetrom. A nižšie je to vďaka plusovej teplote a slnku už ťažké. Čo sa dá robiť, lepíme opäť pásy a pokračujeme hore dolinou po „normálke“.
V sedle Krügltörl sa stopa stáča do strmého svahu vedúceho na vrchol Kerschkernu. Nevyzerá to lyžiarsky atraktívne a my už vieme, že hore dosť nepríjemne fučí. Spúšťame sa radšej do kotla na druhej strane sedla, tam znovu lepíme pásy a stúpame rebrom na bočný hrebienok vybiehajúci z Kerschkernu. Z hrebienka ku nám padá žľab, ktorý sľubuje dobrú lyžovačku.
Hore zisťujeme, že sme k vrcholu ešte bližšie ako po predchádzajúcom výšľape. Výškovo takmer na rovnakej úrovni, delí nás len kúsok hrebeňa. Ale celkom exponovaného, veterného, a my práve stojíme nad parádnym žľabom… Dnes zápis do vrcholovej knihy nebude.
Ďalší zjazd v zradnom snehu. Ostať tu ešte jeden deň a možno sa v tom naučím lyžovať… Výšľap späť do sedla Krügltörl, kde posledný raz zhadzujeme pásy. Je pol tretej, teoreticky by sa do zotmenia ešte niečo menšie dalo stihnúť. Ale takmer 1600 výškových v nohách a k tomu dva zjazdy v náročnom snehu hovoria, že na dnes stačilo.
Určite tu nie som posledný raz. Triebental a susedné doliny, najmä tá nad lyžiarskym strediskom Hohentauern, bez problému zabezpečia program aj na týždňový skialpový výjazd.
