Ako píše môj obľúbený lezecký sprievodca Österreich Mitte, táto cesta je to najlepšie, čo môžeš liezť vo východnom Rakúsku. Také tvrdenie autora ma samozrejme dostalo a riadne namotivovalo. Až potom som si všimol, že nástup pod stenu je 2,5 hodiny. No nič, keď je to tá najlepšia lezecká cesta, tak sa na ňu treba ísť pozrieť.
Pohorie Totes Gebirge (Mŕtve hory) sa nachádza sa v samom srdci krajiny – v severnej časti spolkovej krajiny Štajersko. Pohorie tvorí najväčšia vápencová náhorná plošina vo Východných Alpách. Totes Gebirge majú status chránenej krajinnej oblasti. Vysoké vápencové steny sa striedajú s pomerne veľkým množstvom jazier, napr. Grundlsee alebo Altauseer See. Najvyšší vrchol pohoria je Grosser Priel (2515 m), na ktorý vedie veľmi pekná klasická ferrata.
V tlačenom sprievodcovi aj online zdrojoch sa uvádza, že lezecká cesta sa lezie na kopec Hohes Kreuz. Podľa máp je zrejmé, že sa lezie na kopec s názvom Kreuz. Hohes Kreuz je kopec v pohorí Dachstein. Tak úplne neviem, ako to autor sprievodcu myslel.
Príprava
Cesta má v atraktívnosti 4,5 hviezdy z piatich možných. V tlačenom sprievodcovi má cesta 13 dĺžok, liezli sme podľa neho a všetko sedelo. Na Bergsteigene je uvedených 14 dĺžok a našiel som aj topo s 12 dĺžkami. Rozdiel je v prvej polovici cesty, kde je možnosť spojiť ľahšie dĺžky.
Lezecká cesta je z roku 1967, a aj preto ide o jasnú, prirodzenú líniu. Do cesty ti treba 12 expresov a matroš do veľkej steny. Aj keď je istenie v ceste nové a relatívne športovo odistené, nezaškodí si zobrať zo sebou sadu vklínencov a friendov.
Príjazd
Do dedinky Grünau am Almtal je to z Bratislavy 3,5 hodiny a 325 km zväčša po diaľnici. Z dediny musíš ešte pokračovať po horskej ceste údolím Almtal, serpentínami ku chate Almtaler Haus (708 m). Z dediny počítaj ešte s polhodinkou cesty autom na chatu.
Na parkovisko (GPS poloha) pred chatou prichádzame podvečer. Chata stojí na brehu horského potoka Straneggbach. Pripravuje sa hrať kapela, zdá sa, že bude aj zábava. Nemáme v pláne si ju dnes užiť. Na chate sa pýtame na prespatie v aute. Odpoveď od chatára je (len predpokladám, že to bol chatár), že s tým nemajú vôbec problém. Čo nie je na Rakúsko časté, skôr ojedinelé. Až vtedy si spomenieme, že vlastne už cestou k chate stáli kde-tu autá popri ceste. Pravdepodobne je tu spanie v autách, povedzme, tolerované.
Na chvíľu sa dvíha ranná hmla a odhaľuje dve nahé telá, ktoré sa práve kúpu v potoku. Je tak 10 stupňov a voda nie je teplá.
Po zotmení prichádzajú pomerne rozšrotovaní českí bratia, teda brat a sestra. Naši susedia na parkovisku. Liezli nejakú ľahšiu cestu, zablúdili, došla voda, prišla únava a trooooška sa im natiahol deň. To poznáme. Aj z pachovej stopy sa dá usúdiť, že majú toho dnes za sebou dosť. Pokecáme s nimi a za zvukov posledných tónov kapely ideme pred desiatou spať.
Prístup pod stenu
Vstávame pred šiestou medzi prvými. Čarovné ráno, zurčanie potoka, opar nad potokom, kdesi hore sa derú prvé lúče. Prechádzame okolo malých chát, pred jednou vidno jasné znaky dlhého žúru. Predstava nočnej akcie nám vykresľuje úsmevy na tvárach. Kúsok za chatou, akoby náhodou, sa na chvíľu dvíha ranná hmla a odhaľuje dve nahé telá, ktoré sa práve kúpu v potoku. Je tak 10 stupňov a voda nie je teplá. Určite zvyškoví účastníci nočnej akcie. Úsmev sa nám ešte zväčšuje. Také krásne tiché melodramatické ráno.
Ideme po turistickej značke smerom na ďalšiu chatu Welser Hütte (1727 m). Prvú polovicu vedie trasa po lesnej ceste zjazdnej aj osobnými autami, ktorá vedie k dolnej stanici zásobovacej lanovky na Welser Hütte. Skúšame stopovať okoloidúce auto, bez úspechu.
Nad hlavami už jasne vidíme svoj cieľ na ľavej strane doliny – výraznú hranu skalnatého Kreuzu (2174 m). Po pravej strane máme monumentálnu severnú stenu Schermbergu (2396 m). S výškou 1400 metrov je jednou z najvyšších stien severných vápencových Álp. Podobne veľká stena je už len východná stena Watzmannu (Bertechsgadenské Alpy) alebo severná stena Hochstadlu (Lienzske Dolomity). Severnou stenou Schembergu vedie napríklad klasická cesta Welser Weg (1350 lezeckých metrov) za 3 UIAA, – často lezená cesta aj so sprievodcami, na ktorú stačia vibramky.
Od začiatku lanovky stúpa chodník prudšie. Schody, serpentíny v strmom svahu a zase schody, občas dokonca nejaký rebrík. Po hodinke vychádzame z lesa na sutinu. Zopár ďalšími menej prudkými zákrutami je možné pokračovať na chatu. Vľavo je už naša stena, nasávame atmosféru okolia.
Cesta sa začína až na prvom skalnom výšvihu, z nášho pohľadu presne na hrane hory. Vo výške výšvihu opúšťame turistický chodník a traverzujeme pod stenu. Začiatok sa nachádza na skalnej rímse vľavo. Pozor, prvá odistená cesta, ktorú nájdeš na skale, je Esel streck dich za 8- UIAA.
Nástup do našej cesty je vo výške 1500 m, orientácia steny je severozápadná. Nástup je podľa sprievodcu 2,5 hodiny, čas sedí aj nám. Musím povedať, že sme sa pri ňom nielen dokonale prebudili a zahriali, ale aj spotili.
Lezenie
Celé lezenie je veľmi vzdušné. Už začiatok cesty je vo výške pár sto metrov nad údolím. Prvé štyri dĺžky sú do obtiažnosti 5+ UIAA, no ani jedna nie je vôbec zadarmo. S kľudom by som zvýšil obtiažnosť aj na 6/6+.
Lezenie ja pestré. Platne, menšie previsy, komíny. Po každej dĺžke je štand na polici, kde si pohodlne sadneš do trávy. V prvej polovici cesty stretneš samozrejme aj zeleninu a kamennú suť, ale čím si vyššie, tým je skala kompaktnejšia.
Po úvodných troch dĺžkach a po deviatej dĺžke je možnosť z cesty zbehnúť smerom doprava k chate. Bez zlaňovania. Po štvrtej dĺžke nasleduje sto metrov ľahkého trojkového lezenia. Šiesta až ôsma dĺžka je famózne lezenie. Aj technika, aj sila, paráda. V ôsmej dĺžke je na začiatku delikátny traverz pod previsom a v parádnej výške. Tam si urob určite foto. Výlez z traverzu ma teda poriadne potrápil, len-len že som tam nepustil do gatí. Pád by bol do priestoru, z ktorého by som sa ťažko dostával. Aj by som si založil, keby bol čas a sila.
Nasleduje dĺžka za 6-, technická pasáž v pohode. Desiata dĺžka je komín končiaci previsom za 5 UIAA. Dal by som tomu aspoň 6+. Parťák na lane má toho už dosť. Vyliezam ešte jednu dlžku za 6+, opäť tvrdé lezenie. Keď sa pozerám na ďalšiu dĺžku, rozhodujem sa pre ústup zo steny. Delikátne technické lezenie v tejto kľúčovej dĺžke. Čo som si skúsil, tak v obtiažnosti minimálne 7 UIAA a fakt exponované. Určite sa nedá povedať, že by cesta bola nadhodnotená, práve naopak.
Parťák ma preto spúšťa na štand, zlaňujeme ešte jednu dĺžku a v trocha skľúčenej nálade zahajujeme ústup. Cesta je dobre športovo odistená, štandy sú v dvoch istiacich bodoch. Celkový čas lezenia je podľa sprievodcu 3 hodiny. My sme boli v stene päť hodín a ešte sme mali čo-to pred sebou.
Zostup
Aj od nášho predčasného ukončenia, aj od skutočného konca cesty, je zostup smerom na chatu Welser Hütte. Južný smer cez lúčky a rímsy, treba si dávať pozor, kde odbočíš. Zostupuješ po policiach a niektoré sa končia skalnými stenami. Podľa vyšliapanosti trasy sme neboli jediní, ktorí to tam zavesili na kliniec ešte pred koncom.
Zostupovka nejde priamo popri chate. Na chatu si musíš trocha vystúpať, odhadom 10 minút. My sme už v sebe nenašli energiu. Zostupuješ po tom istom chodníku ako si išiel na nástup. Na parkovisku nie si skôr ako za 2 hodiny od dolezenia. Unavený, dehydrovaný, s nezabudnuteľným pachom, ale s úsmevom na perách.
