Programy Green Life&Blue Life na Sumatre už asi desať rokov prevádzkuje (ako jeden zo svojich viacerých projektov) česká neziskovka Justicefornature.org spolu s indonézkou dcérskou neziskovkou  YHUA. O ich práci, boji proti rozširovaniu palmových plantáží, ochrane tigra sumatrianskeho, strážení národného parku či vzdelávaní miestnych komunít si môžete prečítať viac na ich web stránkach.

Keď som sa o nich dozvedel ja, uvedomil som si, že toto je ten správny spôsob cestovania, spoznávania a utrácania peňazí. Nepchať ich do gágora cestovkám, hotelom a rezortom, ale nechať ich doputovať k lokálnym komunitám, kde pomôžu prírode aj miestnym ľuďom zároveň. Na luxus a pohodlie si nepotrpím, fyzická práca je pre mňa relax, takže nebolo o čom premýšľať. A tú mesačnú dovolenku v práci mi tiež nakoniec schválili. Ak premýšľate podobne, tak čítajte ďalej a inšpirujte sa…

Cesta na Sumatru

A tak, z horeuvedených dôvodov, sedím začiatkom septembra v lietadle Viedeň – Istanbul – Kuala Lumpur (Malajzia). Potom nasleduje ešte hodinový prelet do Medanu na Sumatre (Indonézia). Dá sa to zvládnuť aj do 24 hodín, mne to úplne nevyšlo. Kvôli zmenenému letu som musel prespať v Kuala Lumpur v letiskovom hoteli.

Medzi Malajziou a Sumatrou prebieha hranica časového pásma, takže let Kuala Lumpur – Medan je aj cesta v čase do minulosti, so vzletom a pristátím v tú istú hodinu. Tak som si ušetril hodinu života, mal by som takto lietať častejšie 😊

Presun z Medanu do pralesa zabezpečujú Ozi a Adi, miestni šoféri spolupracujúci s neziskovkou. Ja idem s Ozim. Na moju žiadosť sme ešte zastavili v “exchange office“, plechovej búde so zamrežovanou kasou, kde mi pracovníčka vymenila 200 EUR za 2,8 milióna indonézskych rupií. Ozimu som obratom vyplatil 850 tisíc za odvoz a v družnej debate s našimi obmedzenými angličtinami (jeho trochu viac ako mojou) sme rušali smer Bohorok / Batu Katak.

Jazda autom po Indonézii je špeciálny zážitok. Prepletáme sa cez mrákavy motoriek s posádkami od 1 do 5 ľudí. Povrch je kombinovaný – asfalt, jamy, hlina, asfalt. Neprítomnosť semaforov, značiek, prechodov, jazdných pruhov, osvetlenia. Stáročia vyvíjaná zmes pravidiel a signálov, ktorým rozumejú len miestni. V najextrémnejších križovatkách riadia premávku holými rukami dobrovoľníci z ľudu, ktorí za to vyberajú drobné do krabice. Nejako záhadne to celé funguje, bez nehôd a kolapsov.

Base camp Tigrí dom

Napokon sme, tesne pred polnocou a kompletne vyúdení z Oziho neustáleho hulenia v aute, dorazili do cieľa.

Mojím príchodom sa dobrovoľnícky tím skompletizoval na päť ľudí. Žiadna armáda, ale zato veľká kvalitka, ako sa neskôr ukázalo. S manželmi Veronikou a Matejom sme sa už poznali z  letiska v Kuala Lumpure, tak som sa ešte zoznámil s Monikou, Oliverom a vedúcimi Zbyňkom a Andreou.

Tigrí dom v Batu Katak je posledná bašta civilizácie (elektrina, vodovod, wifi) pred bránami pralesa, tu prebieha 1-dňová aklimatizácia. Získavame základné info k prežitiu, nabiehame na avizovanú vegánsku stravu, lúčime sa s rodinami, píšeme závete…  Spí sa na terase pod moskytiérou, napodiv celkom dobre aj napriek časovému posunu.

Presun do Green Life II

Presun do pralesa mala byť teoreticky príjemná dvojhodinová prechádzka kaučukovými plantážami s brodením sa riekou a prestávkou na kúpanie. Ale s 20+ kg batohom to nie až taká idylka. Tričko je na žmýkanie už po pár minútach od Tigráku. Korytá riek a potokov sú síce prirodzenou, logickou trasou na presuny po pralese, ale v spenenej  rieke sa šliape naslepo, iba hmatáme nohami a hľadáme rovnú plochu medzi kameňmi. Hlavne sa nešmyknúť, nevykĺbiť členok,  neskončiť aj s báglom pod vodou. Nedá sa ani fotiť, človek musí byť na sto percent koncentrovaný.

Pri krátkych zastávkach iba odľahčujem chrbtu, v predklone opretý o kolená a lapám po dychu. Trpko oľutovávam zbalený litrový eko šampón, pollitrovú aloe vera na rany a ďalšie hovadiny v batohu. Ani moje nové trekové polosandále nie sú ideálna obuv, mal som radšej použiť odporúčanú pralesnú výstroj – podkolienky a kopačky so štupľami.

Tábor Green Life II

Oproti Camp 1, ktorý je v lese, na kopci, bez vody a už sa našťastie nepoužíva kvôli zosunom pôdy, je Camp 2 postavený na dokonalom mieste. Na romantickej lúke pred sútokom dvoch riečok stojí päť bungalovov na stračích nôžkach, kuchyňa s jedálňou a veľká spoločenská chatrč zvaná tiež jógovňa.

Z blízkeho prameňa sa samospádom privádza voda do kuchyne. Obďaleč v lese je double-latrína umožňujúca spoločenskú konverzáciu a tiež panoramatický výhľad do pralesa. Sprchou (masážnou) je vodopád na rieke. O 20 metrov nižšie je bazén na 3 tempá. Teplota vody tak akurát. Ubytovanie je teda dokonalé, 5-hviezdičkové.

Život v tábore

Časový posun a všetko ostatné na nás doľahli až tu. Viacerí sme chorí, všeličo sme pochytali v lietadlách. Prvé dve-tri noci nikto poriadne nemôže spať. Matrace sú tenké, drevená podlaha tvrdá. Občas aj nejaká myška prebehne po podlahe, navzdory gekonom strážiacim nás z povaly.

Prales sa zobúdza o šiestej ráno. Vtáky síce spievajú pekne, ale skoro. Vyniká najmä tzv. vták do-re-mi. Ráno sa asi hodinu rozospieváva na 5 tónovej durovej stupnici, potom zmení repertoár a už sa nedá rozpoznať od ostatného vtáctva. Keď som to počul prvýkrát, tak som si myslel, že si to píska ranostaj Oliver z čírej pralesnej eufórie, ale ono to fakt bolo zviera.

Po pár dňoch sa všetko utriaslo. Pozdraveli sme, zvykli si na znížený komfort a nabehli na denný táborový režim. Výletujeme po okolí, kontrolujú sa fotopasce. Žiaľ, tiger sa od poslednej kontroly neukázal. Ale zato na svoj jeden týždeň do roka vykvitla raflézia, jeden z najväčších kvetov sveta.

Kosíme tábor a pralesné cesty špeciálnymi indonézskymi kosami, aby mohli rangeri robiť svoje pravidelné obchôdzky. Zvykli sme si aj na všadeprítomné pijavice v lese. Po podkolienke šprintujú hore k najbližšej koži. Síce sa pravidelne kontrolujeme, ale nie vždy sa dajú zavčasu zachytiť. Keď už sa pricucnú a odtrhnú až potom, rana dlho krváca.

Striedame sa pri varení aj strážení kuchyne. Makaky sú veľkí gurmáni a využívajú každú príležitosť niečo ukradnúť. Aj odpad sa musí kvôli nim každý deň zakopávať do zeme, ako kompost.

Perieme svojich pár handier stále dookola, ale aj tak nikdy poriadne nevyschnú. Nevyprané, prepotené veci sú najväčšou pochúťkou pre motýle ale aj roje včiel, a tak je nebezpečné vešať ich nevyprané na šnúry na chatkách.

Tiež sa šmirgľuje a natiera jogovňa. Podnebie je nemilosrdné, ak by sa drevo nenatieralo neustále dookola, za 2-3 roky je po ňom.

Národný park Gunung Leiser

Do národného parku je vstup povolený len v doprovode rangerov. Rangeri, platení neziskovkou, veselí chlapíci, dorazili na večer. Dali sme si za kalíštek, posledné zvyšky našich slovenských frndžalíc, porozprávali nám kopu zaujímavého a ráno sa vyrazilo.

Hoci som na predchádzajúcich výletoch už nabral značnú pralesnú kondíciu, prevýšenie 500 m na necelom 1 km na opäť morálne preverilo.  Tie kopce sú tam naozaj brutálne, akurát to nevidno, keď sú také zarastené. A na záver opäť brodenie, tentoraz rieka Berkail, miestami s už plaveckými pasážami.

Návrat do Batu Katak

Po 11 dňoch sa značne demoralizovaní vraciame na Tigrák a dávame sa dva dni dohromady. Prales sa s nami rozlúčil slávnostnou kanonádou. Na protiľahlom kopci sa po daždi zrútilo niekoľko obrovských stromov. Keď padne jeden, berie vždy ďalšie okolo seba, reťazová reakcia. Nie je dobré sa v niečom takom ocitnúť. Toto je mimochodom to najpravdepodobnejšie, čo vás môže v pralese zabiť, a nie nejaké zviera, ako sa mylne predpokladá.

Na fotke vidíte všetok odpad čo sme vyprodukovali počas pobytu. Musí sa teraz odniesť naspäť aj so všetkými mravcami a inou háveďou v ňom.

Po ceste naspäť prechádzame okolo najväčšieho pralesného stromu, o ktorom sa tu vie. Vo vrchných konároch je obývaný lesnými včelami, ktorých hniezda miestni experti šplhajú vyberať. Na stromy, ktorých vrch nie je dovidieť,  bez akéhokoľvek zabezpečenia…

Jaskyňa

V rámci regenerácie sme podnikli “oddychový” výlet do neuveriteľnej miestnej jaskyne o dĺžke 1 km, so všetkým ako má byť – stalagnity/tity/náty, mračná netopierov, podzemná rieka.  A na záver raftom po Sambelangu rovno do chaty.

Presun k oceánu

Druhá časť výletu, Blue Life, sa odohráva na ostrove Sikandang v súostroví Palau Banyak. Presun tam autom a loďou zaberie viac ako let z Viedne do Medanu. Ide sa v prevažne v noci, takže nič moc. Ale čo by človek neurobil aby mal tropický ostrov len sám pre seba, no nie? Ale ovocný trh po ceste bol parádny, ako môžete vidieť –  star fruit, dragon fruit, rambutan, atd. Všetky miestne fajnovôstky.

Ostrov Sikandang, raj na zemi

Tuná už nemá zmysel veľmi písať, fotky hovoria samy za seba. Koraly dva metre od brehu s rybami od výmyslu sveta, neskutočné východy a západy slnka, búrkové závesy putujúce po mori, kokosy priamo zo stromov… Dívajte sa a žasnite tak, ako sme žasli my.

Na záver

Pobyt v raji nám trochu znepríjemňovala práca – zbieranie a triedenie plastov, ktorých sú tam bohužiaľ naozaj tisícky ton a každý deň priplávajú nové a nové. Je to dosť depresívne, lebo to zrejme nemá momentálne riešenie. Priamo na mieste sa plasty likvidovať nedajú a ich zvážanie niekam, kde by sa dali, je ďalšia obrovská záťaž. To by po mori plávali lode a po cestách jazdili náklaďáky iba s odpadom a nič iné. Každopádne, niečo sa robiť musí, aspoň ľudí vzdelávať ako sme to robili napríklad my s deťmi zo školy zo susedného ostrova, ktoré nás jeden deň navštívili a trochu sme ich pozabávali a oni nás tiež.

Prikladám ešte jedno motivačné video, ktoré vás, dúfam, definitívne zlomí a húfy dobrovoľníkov sa pohrnú na Sumatru 😊

Situácia sa ale trochu zmenila, takže do pralesa sa bude do budúcna pravdepodobne chodiť priamo cez YHUA. Zatiaľ čo na ostrov cez Justice For Nature, resp. ich ďalšiu spriatelenú neziskovku. Tak neváhajte a bookujte, planéta vás potrebuje!

Fotogaléria