Na tento rok máme naplánovaných pár prechodov pohorí, ale Muránsku planinu sme zaradili dodatočne – inšpirovalo nás jedno krátke video na webe. Pár dní sme plánovali trasu a balili, pozerali predpoveď počasia, neodradilo nás ani avizované zhoršenie. Batohy mali do desať kíl – v priemere. Ten môj bol o niečo ľahší.

Deň 1: Tlstý Javor – Zbojská

Cesta začala v nedeľu o druhej nadránom. Zaparkovali sme v Brezne na sídlisku pri stanici. Na začiatok trasy – Tlstý Javor (1018 m) – nás vyviezol autobus. Na prvý deň sme si naplánovali ako cieľ Salaš Zbojská – kvôli prespatiu a aj haluškám, ktorých povesť je vynikajúca. Bol sparný deň a hoci teplota nepresiahla 30 stupňov, tieklo z nás a ovady štípali ako divé. Nechcelo sa mi fotiť a ľutujem to, na jednej lúke bol kŕdeľ bocianov a vyzeralo to malebne.

Začiatok cesty bol príjemný, viedol po lúkach a pasienkoch, terén bol mierne zvlnený až po Tri chotáre (1140 m). To sme prešli za tri hodiny. Ďalšie dve sme stúpali, ku koncu prudko, na Klenovský Vepor (1338 m). Vtedy sme stretli v ten deň jediných turistov – skupinu Čechov.

Zobraz trasu na mapy.hiking.sk

Pri klesaní do sedla Machniarka (1077 m) sa obloha zatiahla. Chvíľu sme váhali, čo ďalej, ale k cieľu to nebolo ďaleko a vidina piva a jedla bola silná, pokračovali sme aj v ústrety dažďu. Našťastie nebol silný. Cesta do cieľa prvého dňa trvala ešte hodinu a pol. Celkovo sme kráčali 8,5 hodiny a prešli sme cca 28 km, 1100 výškových metrov.

Deň 2: Zbojská – Maretkiná

Keď sme si dávali na salaši pivo, poriadne sa rozpršalo a ja som bola rada, že máme aspoň túto noc „luxus“. Bolo naozaj sparno a nezvyknuté ramená boleli. Každý z nás mal so sebou liter vody, na prameň sme natrafili len na Machniarke. Zato všade boli medvedie stopy rôznych veľkostí, ktoré nás sprevádzali celý čas.

Na druhý deň ráno sme pokračovali po červenej a minuli chatu Zbojská (pivo sme si nedali, obsluhujú len ubytovaných hostí). Po dvoch hodinách sme prišli na Tri kopce (1405 m), odtiaľ to bolo na Fabovu hoľu (1438 m) už len desať minút.

Zo Zbojskej nás sprevádzal pes sympaťák, ale už sme boli ďaleko a nechystal sa späť… Na obojku mal telefónne číslo, podarilo sa mi dovolať sa majiteľovi a dostala som radu, že ho máme odohnať palicou. Stačilo nejakú zdvihnúť zo zeme, pes uskočil a potom sa pobral preč.

Nemali sme preňho vodu, ledva pre seba, bolo nám ho už ľúto. Takže sme stratili nášho ochrancu proti medveďom. Trochu sme sa popásli na čučoriedkach, bolo ich veľa, a potom sa pustili strmo do sedla Burda. Oproti šla skupina chalanov inou cestou na Zbojskú.

Ďalšou zastávkou bola útuľňa Nižná Kľaková (1200 m). Pekné miesto, ale hodín bolo ešte málo a blízky prameň bez vody, tak sme sa len najedli a pokračovali ďalej. Hodinu odtiaľ je Muránska studňa – malebné miesto so stádom muránskych koní a predovšetkým výborným prameňom vody. Lákalo nás prespať tam, ale počet kilometrov do cieľa bol ešte príliš veľký.

Po zahasení smädu a naplnení všetkých fliaš naše kroky viedli až po Maretkinú. Je to miesto, odkiaľ vedie krátka cesta na Poludnicu s krásnymi výhľadmi. Nestihli sme to, obloha sa zatiahla a keď sme sa rozložili na terase poľovníckej chaty, spustila sa poriadna búrka. Navečerali sme sa, rozložili karimatky a spacáky a uložili sa spať. Boli sme unavení po 27 km a 1300 m prevýšenia. Trvalo nám to osem hodín.

Deň 3: Maretkiná – Skalica

Na tretí deň bola predpoveď počasia najhoršia, a aj sa naplnila. Ráno síce chvíľu nepršalo, ale už o hodinu na Veľkej lúke bolo treba vytiahnuť pončo. Trochu sme zmenili trasu, lákal nás Muránsky hrad a potom sme pokračovali po žltej na Prednú horu. To nebolo dobré rozhodnutie – začalo liať , cesta bola taká hore-dolu, veľmi šmykľavá, plná koreňov a kameňov, no na zabitie. Pončá zavadzali a topánky boli zanedlho premočené.

Cesta nám trvala dlhšie ako písali na mape a boli sme radi, keď sme sa ocitli na asfaltke. Rekreačná oblasť Predná Hora nás prichýlila, trochu sme preschli, najedli sa a dali si pivo, doplnili vodu, dokonca stretli známych. Zdržali sme sa dlhšie ako bolo pôvodne v pláne.

Ďalej trasa viedla po červenej do Muránskej Zdychavy, trvalo to dve hodiny. Dážď síce postupne prestal, ale všade bolo mokro. Čas pokročil, značkovanie príšerné, ale za dve hodiny sme dorazili do lokality Skalica s poľovnícou chatou Anka, kde sme opäť prespali na terase. Tým bolo spečatené, že náš nový tarp nevyskúšame.

Na terase sa výborne spalo, akurát ráno sa nám nechcelo do úplne premočených topánok a ponožiek. Tretí deň sme prešli 1300 výškových metrov a 29 kilometrov za osem a pol hodiny.

Deň 4: Skalica – Červená skala

Posledný deň ráno náš čakala Stolica, najvyšší vrch Slovenského rudohoria s výškou 1476 m. Cestou naň, za Faltenovým sedlom a pamätníkom padlých vojakov, sme našli pár prameňov a schuti sa napili. Neskôr sme mali črevné problémy, mali sme použiť filter…

Zo Skalice to trvalo hodinu štyridsať, medvedích stôp bolo viac ako inde a značenie tiež mimoriadne zlé, hlavne cestou dolu na Slanské sedlo. Pozreli sme si poľovnícku chatu Janka, kde je aj prameň, a pôvodne sme tam chceli prespať.

Cestou do sedla Šumiacka priehyba sme si nazbierali popri ceste kuriatka a potom sme odbočili na Červenú skalu dolinou Strateník. Štvrtý deň naša trasa merala 21 km s prevýšením 400 metrov a trvala 5 a pol hodiny. Autobusom sme sa dostali do Brezna k autu a večer bola hubová večera.

Celá trasa mala 105 km s prevýšením 4100 metrov. Mali sme krásne dojmy z nedotknutej prírody, ktorá je ale atakovaná lykožrútom smrekovým, spôsobujúcim kalamitu katastrofálnych rozmerov. Párkrát sa nám zišla turistická GPS-ka, lebo značenie nie je najlepšie, a s vodou sú tiež problémy. Je to taký zabudnutý kút Slovenska. Asi sú všetci v Tatrách :-)

Ďalšie články od Eleny:

• Výstup na Elbrus alebo Elenka v kaukazskej ríši divov
• Všetky malokarpatské sedemstovky za jeden deň
• Plním si sny z mladosti: Štyri mexické sopky

Fotogaléria