O malokarpatskej diaľkovej cyklotrase sa už na Zagurami písalo z pohľadu kaviarenského povaľača aj bikepackera. Do tretice to bude o dvojdennom prejazde dvojgeneračného tímu v zložení: autor (chlap, ktorý si už nevie spomenúť, kedy prekonal krízu stredného veku), jeho dcéra Lucka a jej priateľ Dušan. Jeden s minimálnou a dvaja s nulovou bikepackingovou skúsenosťou. Pre nich bude každá etapa osobným cyklistickým rekordom čo do vzdialenosti aj prekonaného stúpania.

Všetci traja sme vybavení horskými hardtailami s 29-palcovým kolesami. Na diaľkový prejazd Malých Karpát asi ideálne bicykle. V sobotu ráno ich v Stupave nakladám do auta. Dva idú na nosič, tretí sa musí zmestiť dovnútra spolu so štyrmi cestujúcimi. Pospevujem si pritom slohu „slečna ja vás zveziem, moje auto je dosť veľké“  z jedného mimoriadne otravného hitu rokov osemdesiatych. Logistický problémik riešim s prehľadom ostrieľaného rodinného autonakladača.

Žiaľ, v oblasti servisu bicyklov mi podobné kvality chýbajú. Včerajší pokus vyriešiť problém s oskou zadného kolesa Dušanovho bicykla sa skončil fiaskom. A tichou modlitbou, aby to vydržalo. Cestou do Myjavy sporadicky prší, ale my veríme pozitívnej predpovedi. Z nostalgických dôvodov sa zastavujeme na lazoch nad Brestovcom pri našej bývalej chalupe. Pekne sa o ňu starajú noví majitelia. Besne tu fučí. Presne tak, ako si to pamätáme.

V prvý deň máme plán dobicyklovať do Bukovej. Padá návrh posunúť bod štartu a odviezť sa autom na Bradlo. Z nejakého iracionálneho dôvodu som proti, zdá sa mi to byť nedôstojné skrátenie prvej etapy na menej ako 50 kilometrov. Presviedčam ostatných, aby sme sa presunuli ku priehrade nad Starou Myjavou. Tam by nemalo fučať, budeme mať pokoj na vyloženie bicyklov a posledné prípravy.

Deň prvý: Stará Myjava – Bradlo – Buková

Na bicykle nasadáme okolo poludnia. Jarka so sprievodným vozidlom mizne za zákrutou, už je to na nás. Začíname dlhým asfaltovým zjazdom cez Starú Myjavu. Prvou atrakciou trasy je asi po siedmich kilometroch pamätník udalostí revolučného roka 1848 v lokalite u Klasovitých nad Poriadím. Padli tu posledné výstrely povstaleckých vojsk predtým, ako slovenskí dobrovoľníci pod tlakom maďarského vojska ušli na Moravu.

Po dedinských cestách s minimálnou premávkou sa dostávame do Polianky. Tam mi akýsi inštinkt našepká, aby sme zišli z cyklotrasy a skrátili si to do Priepasného po červenej turistickej značke. Úsek je súčasťou Cesty hrdinov SNP. Žiadneho pešiaka sme na ňom nestretli, zato si dobre zajazdili po chodníku singletrackového charakteru.

Trasa prvej etapy: Dĺžka 67 km, nastúpaných 1298 m, celkový čas 7:45 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Aj v Priepasnom je na výber viacero možností ako pokračovať na Bradlo. Riadime sa odporúčaním osvedčenej českej mapovej aplikácie a nebanujeme. Vedie nás cez pekné lúky s výhľadmi na Štefánikovu mohylu. Stará makadamová cesta sa niekedy stráca vo vegetácii, no pre MTB je dobre zjazdná.

K mohyle stúpame od východu po zelenej turistickej značke, ktorá je aj cyklotrasou. Na rázcestí Chrbát Bradla sa začína strmina vyžadujúca si ľahké prevody, silné nohy a výdrž. Komu niečo z uvedeného chýba, ten potlačí.

Genius loci mauzólea na Bradle zasiahne aj človeka, ktorému kult MRŠ veľa nehovorí. Miesto, materiál, geometria, odkazy na architektúru zaniknutých civilizácií. Veľké dielo vytvorené na pamiatku veľkého človeka. Do Štefánikových rodných Košarísk schádzame znova cez Chrbát Bradla a potom po asfaltke. Strmú skratku po žltej turistickej značke radšej nepokúšame, berúc do úvahy jazdné vlastnosti bicyklov ovešaných výbavou na nocľah.

Na obed sme si v Košariskách vyhliadli podnik Holotéch víška (niečo ako „stodola u Holotov“). Stojí kúsok od oficiálneho začiatku Štefánikovej cyklomagistrály a kuchyňa podľa dostupných informácií vyzerá inovatívne, s akcentom na miestne suroviny a tradície. Snahu o inovatívnosť môžem potvrdiť, aj bratislavské ceny. Realita na tanieri trochu zaostala za našim očakávaním. Napravil to výborný dezert a špičková káva.

Dobre naladení znovu nasadáme na bicykle, aby nás vzápätí schladilo výživné stúpanie k pamätníku SNP a malej vodnej nádrži v lokalite Dvoly. Keď dosahujeme vrchol stúpania, v eufórii svištíme ďalej cestou najľahšieho odporu. Klasická začiatočnícka chyba – podvedomý sklon k prehliadaniu odbočiek, kde by to bolo hore kopcom. Spamätávame sa až pri prvých domoch v Brezovej pod Bradlom.

Nadávajúc sami sebe šliapeme naspäť asi poldruha kilometra. Od prehliadnutej odbočky stúpanie ešte dosť dlho pokračuje po nepríjemnej lesnej ceste. Za Komárovou konečne prichádza ďalší cyklisticky atraktívny úsek – asi desať kilometrov vo zvlnenom teréne a krásnych bukových lesoch. Na jednom mieste rozoznávam, že ideme po starom železničnom násype. Veľkorysý oblúk vymodelovaný v hlbokom lese je pozostatkom pálfiovskej lesnej železnice.

Za rázcestím Skálie, kde sa Cesta hrdinov SNP oddeľuje od našej trasy a stáča sa smerom na Dobrú Vodu, prichádza klesanie asi o sto výškových metrov. Že by sme už klesali do Bukovej? Želanie bolo otcom myšlienky, stratené metre si pekne znova odmakáme. A hneď za vrcholom stúpania nasleduje ďalší zjazd. Zhruba dvesto výškových. Už si radšej nerobíme plané nádeje na blízke finále etapy.

Na konci zjazdu križujeme štátnu cestu z Jablonice do Trstína a predbiehame partiu esenpéčkarov. Z mapy vieme, že do Bukovej sa ešte treba prehupnúť cez jeden kopec. Posledný. Zatíname zuby a šliapeme do pedálov. Uľahčuje nám to vizuálne pekné prostredie kopaničiarskej krajiny pod Javorovým vrchom, nad dedinou Rozbehy.

Cez Bukovú prechádzame za zvukovej kulisy akejsi ľudovej veselice prebiehajúcej na futbalovom štadióne. Konečne vodná nádrž za dedinou. Bufet lážo plážo je otvorený, v neoficiálnom kempe táborí zo pätnásť partií rybárov, diaľkových turistov a víkendových nasosávačov. Vďačne využívame možnosť doplniť tekutiny aj kalórie.

Pri hľadaní miesta na spanie sa zdravím so susedom, ktorý sa motá okolo ohniska. V stane mu niekto hlasno chrápe. Pýtam sa, či sa môžeme vedľa zložiť, samozrejme v dostatočnej vzdialenosti od chrápača. A položartom vyjadrujem nádej, že v noci nebude žiadna žúrka. Pohodový týpek prikyvuje a neurčito sa usmieva. Niekto mi stojí na kábli, indície sú jasné, a mne nič nedochádza. Ešte neviem, ako trpko to v noci oľutujem.

Pri zotmení líhame do spacákov a čakáme, kým stíchne okolie. Dočkáme sa presného opaku. Niečo po desiatej nastupuje horúčka sobotňajšej noci. Z málovravného chalana odvedľa je zrazu výrečný ľudový filozof. Na našu smolu s prenikavým hlasom. Chrápajúci kamarát, očividne dobre oddýchnutý, mu zdatne sekunduje. Ku svojmu ohnisku pozývajú každého, kto ide okolo. Keď sa im minú kandidáti, presúvajú sa do neďalekého bufetu. Prevádzkar ochotne nalieva a sám sa pridáva ku zábave, na ktorú navyše poskytuje výkonnú aparatúru so zásobou treťotriednej hudobnej produkcie.

Celú noc nadávame do spacákov. Od presunu niekam ďalej nás odrádza tma, rosa a viera, že každú chvíľu odkväcnú. Výrazne sme ich podcenili – stíchnu až po svitaní. Bufet pri Bukovej má medzi diaľkovými turistami dobrú povesť, ja odporúčam zobrať pri plánovaní nocľahu do úvahy aj našu skúsenosť.

Deň druhý: Buková – Pezinská Baba – Stupava

Ráno po nedobrovoľne prebdenej noci je fakt ťažké. Padá aj návrh zrušiť akciu a zavolať si sprievodné vozidlo. Bufetár sa okolo siedmej už (alebo ešte stále) motá okolo svojej búdy, možno by aj kávu zvládol urobiť. My ale vôbec nemáme chuť baviť sa hneď zrána s ožranom, ktorého sme celú noc preklínali. Krízu sa napokon podarí prekonať tyčinkami z vlastných zásob a teplým ľudským slovom.

Trasa: Dĺžka 71 km, nastúpaných 1424 m, celkový čas 10 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Druhá etapa sa hneď nad priehradou začína celkom zostra výdatným stúpaním, zo dvesto výškových metrov. Porovnateľne náročným ako tiahle stúpanie sa ukáže byť obchádzanie gigantického buku. Spadol krížom cez cestu tak, aby nám urobil takmer polhodinovú zábavu. Bicykle si v strmom svahu musíme podávať v ľudskej reťazi. Sólo jazdec na ťažkom ebiku by možno vôbec neprešiel.

Trochu silené úsmevy po ťažkej noci (viac fotiek v galérii)

Celkovo je výškový profil druhej etapy vyrovnanejší ako v prvý deň. Metrov síce nastúpame dosť, ale v menších, lepšie stráviteľných vlnkách. V porovnaní so včerajšími dlhými zjazdmi a zákonite nasledujúcimi nekonečnými stúpaniami to pozitívne vplýva na morál mančaftu. Prechádzame cez známe vandrácke spoty – Mon Repos, Kolovrátok, Ámonova lúka. Jej idylickú atmosféru ruší ďalšia hlučná skupina, ktorá sa na víkend vybrala do lesa s cieľom intoxikácie.

Cyklomagistrála medzi Bukovou a Pezinskou Babou z veľkej časti vedie mimo červenej turistickej značky. Ak stoja v ceste väčšie terénne nástrahy, oddeľuje sa na lesné zvážnice. Mimo esenpéčky obchádzame celý masív Vápennej. Úsek popri plote obory Biela skala (modrá turistická značka od Sklenej huty po sedlo Skalka) sa aj tak nezaobíde bez krátkych prenášaní bicyklov cez skalnaté pasáže.

V susedstve masívu Vysokej sa znovu oddeľujeme od červenej, nakoľko ku kráse Taricových skál by sa veľmi nehodili nadávky cyklistu s bicyklom na pleci. Na Čermáku už cítiť blízkosť metropoly vo forme zvýšeného množstva sviatočných turistov, ktorí si sem vyšli od Zochovej chaty. Dobre robia, je to pekné miesto.

Hrebeňový úsek okolo Skalnatej a Čertovho kopca cyklotrasa podchádza zvážnicami po modranskej strane. V sedle Javorina prechádzame na záhorskú stranu, kadiaľ traverzujeme popod Čmeľok. Hluk motoriek avizuje blížiacu sa Pezinskú Babu. Tešíme sa na zaslúžený obed.

Motorest pri hlavnej ceste je príliš hlučný, chata Korenný vrch zatvorená. Vďaka tejto súhre okolností končíme v reštaurácii Doma na Babe priamo na parkovisku. Zvonku nevyzerá vábne, ale ja si matne spomínam, že ju kamarát s dobrým gurmánskym vkusom chválil. Mal pravdu. Hoci má pizzaiolo práve voľný deň a výber je tým pádom obmedzený na zopár jednoduchých talianskych jedál, odchádzame veľmi spokojní.

Mladšia časť družstva sa rozhodla spustiť z Baby do Limbachu a odtiaľ sa po prímestských cyklotrasách presunúť do domovskej Rače. Nevytrénované nohy a ešte nestvrdnuté cyklistické zadky si vybrali svoju daň. Pokračujem teda sólo a svojím tempom. Bajkersky najzaujímavejšiu časť cyklomagistrály medzi Babou a Bielym krížom si veľmi užívam. Úsek som už prešiel aspoň dvadsaťkrát a stále baví.

Hneď za Babou sa začína pekný ľahký Trail pod Konskými hlavami. Úsek cez Tri kamenné kopce je identický s turistickou značkou a napriek tomu veľmi zábavne jazditeľný. Nepríjemného Somára podchádzam po zvážnici. Svižne, ale ohľaduplne k peším turistom, pokračujem na Biely kríž.

Lúka je úplne zaplnená oddychujúcim bratislavskými cyklistami, plastové poháre v rukách, tak ako v každý pekný víkendový deň. Nezdržiavam sa, v hlave už mám vidinu studeného nápoja z vlastnej chladničky skonzumovaného na mäkkej záhradnej sedačke. O pol hodinu sa to stáva realitou.

Fotogaléria