Večer predtým zvažujete všetky možné alternatívy. Medzi prvými nápadmi padá Končistá, ktorú následne zavrhujete, vymenúvavate žľaby v Mlynici, vyškrtávate Mengusovskú a uzatvárate to Rysmi. Podľa snehových pomerov počas týždňa a poslednej správy od horskáčov to vyzerá, že sneh sa zmenil na kôru a lyžovať v kôre nie je sranda. Preto vyberáte cieľ opatrne a radšej volíte viac turistický než lyžiarsky výlet.
S menšou dušou ráno vstávaš, dopuješ sa antibiotikami a keď dôjdete na Popradské pleso, tak meníte cieľ na Zlomiská, keďže v tejto doline sú možnosti na všetky strany. V Zlomiskovej doline je nepríjemná kôra a je celá polyžovaná, čo vás vôbec neprekvapuje. Prichádzate pod Lúčne sedlo a zostávate v šoku. Neprešliapané a nepolyžované.
Natiahnutá je jediná stopa, ktorá svah traverzuje. Pokúša vás a vy samozrejme neodoláte. Pod svahom zisťujete, že je to ubitý prašan. Horolezec prešliapáva a ty sa pomaly šúchaš za ním. Cestou hore padá návrh vyšliapať pod zúženie, zlyžovať, vyšliapať opäť a znovu zlyžovať. Beriete to ako najrozumnejšiu alternatívu. Na slnko sa vám nechce, všetko je i tak polyžované. A tak pomaly či rýchlejšie šliapete.
Horolezec prichádza prvý a kým dôjdeš ty, vykopáva sondu, aby zistil stabilitu snehu v zúžení. Teplé dni neprekvapujúco pomohli a sneh sadol i v tieni. Kým horolezec dokope, ty odlepuješ pásy a netrpezlivo sa túžiš spustiť. Púšťaš horolezca prvého, keď už si to prešliapal, avšak svah je široký a krásnymi oblúkmi si to púšťaš v relatívne dobrom snehu. Prach to nie je, ale sneh je príjemný. Končíš skoro na dne doliny.
Prví zo skupiny supov už začínajú prešliapávať zúženie. Len sa usmievate, aspoň bude stopa.
Medzitým ste krásnou stopou prilákali skupinu supov, ktorí okamžite začali šliapať po vašej stope. Pomaličky nalepujete pásy, dávate čaj a pomaly sa vyberáte znova hore. Prví zo skupiny supov už začínajú prešliapávať zúženie. Len sa usmievate, aspoň bude stopa. Na druhýkrát ste aj tak chceli ísť až hore do sedla. Príjemne stúpate a dostávate sa do zúženia. Jemne sa to pristrmuje, otočky sú ťažšie. V najužšej a najstrmšej časti, ak nechcete vyzúvať lyže, je potrebné pretlačiť sa okolo kameňa. Ty ideš posledná a nad kameňom zostáva už len zošúchané miesto, zasekávaš sa v ňom a nevieš sa odtiaľ vybojovať. Našťastie ti horolezec podáva pomocnú paličku a vytiahne ťa hore.
V Lúčnom sedle svieti slnko a svieti ho veľa. Zhadzujete vrstvy, užívate si výhľad, inverziu, slniečko a robíte si fotky s Vysokou. Krásne miesto. Po sérií fotografií horolezec navrhuje, či sa nejdete pozrieť pod žľab z Končistej. Viete, že sa tam v tento deň vybrali aj kamoši, tí však šliapali rovno z Hágov. Možno ich stretnete.
Po zľadovatenej pláni sa na pásoch presúvate bližšie ku žľabu. Nechce sa vám však klesať až na začiatok žľabu, tak dávate lyže na batoh. Prichádza na teba kríza. V sekunde ako si dala lyže na batoh, máš pocit absolútneho vyčerpania. Ťažko dvíhaš nohy a obchádzaš kamene. Podarí sa ti však dostať do prvej tretiny žľabu. Horolezec je nadšený natopeným snehom a túži si obuť lyže a rozbehnúť sa hore kopcom.
Púšťajú na vás obrovských snehuliakov, tí cez vás lietajú a nemáte sa kam uhnúť. Najčistejšie zišiel splitboardista, ktorého chváliš.
Svah je prešliapaný len od pešiakov. Ty sa nachádzaš v kríze, že to asi nedáš, následne v kríze, že si zase v tom žľabe a zase nevyjdeš úplne hore. Pred dvoma rokmi ste sa nachádzali na rovnakom mieste, avšak pre podmienky a nedostatok času ste vyšli len do troch štvrtín žľabu. Pomedzi krízové stavy sa stále obzeráš a vychutnávaš si brutálnu inverziu. Možno i vďaka nej prehodnocuješ vlastné sily a nachádzaš odhodlanie pošúchať pásy a posunúť sa o pár metrov vyššie.
Keď sa dostávate asi do polovice žľabu, traja kamaráti lyžujú dole a orajú plochu ako to len najviac ide. Púšťajú na vás obrovských snehuliakov, tí cez vás lietajú a nemáte sa kam uhnúť. Najčistejšie zišiel splitboardista, ktorého chváliš. Po ich zlyžovaní na teba prichádza ďalšia vlna krízových stavov. Rozmýšľaš, ako to zlyžuješ, keď tvoje nohy sú už teraz na pokraji zúfalstva. I na horolezca prichádza únava, ale odhodlanie nemizne. Robí stopu a ty sa pomaly šuchceš za ním. Tesne pod vrcholom nechávate lyže a na mačkách s cepínom v ruke si idete urobiť fotku z Končistej so stenou Gerlachu, ktorú ste v lete liezli a samozrejme aj s nákovou. Konečne.
Sú tri hodiny poobede, sledujete úžasnú inverziu i ako Tupá, za ktorú zachádza slnko, prináša do doliny tieň. Spučíš jediné dva hroznové cukre ktoré máte, odlepujete pásy, balíte mačky a asi po pätnástich minútach začínate lyžovať. Svah je príjemný. Horolezec ti necháva lepší priestor a on sám lyžuje medzi snehovými guľami. Lyžovačka napriek unaveným nohám je veľmi slušná. Zlyžujete dosť nízko, takže znova nalepujete pásy a vraciate sa do Lúčneho sedla.
Tatry vďaka zapadajúcemu slnku menia farbu na oranžovú. V Lúčnom sedle odlepuje pásy presne na mieste, kde stretávate posledný slnečný lúč. Nasleduje lyžovačka zúžením z Lúčneho sedla a kompletne polyžovaný svah pod sedlom. Sneh je tu však stále príjemný. Klesáte a ponárate sa do hmly.
Najhoršie podmienky sú dole v doline – na miestach, kde už od rána bola kôra, ktorá vás sprevádza celými Zlomiskami. Unavené nohy nestíhajú. Až v spodnej časti sa situácia zlepšuje. Asi preto, že tieto miesta prelyžovali všetci a vyšúchali to na tvrdý podklad.
Prebojujete sa okolo kosodreviny a z posledných síl prechádzate okolo hotela. Je 16:20 a ty zavrhuješ nápad ísť na čaj. Nemáte čelovky, do tmy je polhodina a ak si sadneš, tak sa už asi nepohneš. Lyže ti hore kopcom po asfalte nesie horolezec a keď terén konečne začína klesať, tak sa len úplne vyčerpaní na seba pozeráte, smejete sa pomedzi to ako zapínate lyžiarky a viete, že to bol fakt skvelý výlet. Presne pred zotmením dolyžujete k autu a obaja viete, že ste si tento deň zaradili k tým najkrajším.
