Cieľ je jasný už od piatku. Jedna cesta plus trochu hrebeňom. V sobotu večer zisťujete, že nemáte vytlačené topo. Nastáva horolezecké kresliace umenie a na náčrtníku vzniká skica.
Nedeľa skoro ráno a bolí ťa noha. No túžba ísť von je silnejšia ako bolesť a nepríjemný pocit pri státí na špičkách. Ideš. Stúpaš, kráčaš, aj zabúdaš, že ťa niečo bolí. Napriek deviatemu dňu na skalách (medzitým bol jeden oddychový deň) sa cítiš dobre a stúpa sa ti pohodlne aj s lanom. Parťák nemohol, tak ste dvaja.
Dobre tušíš, že to bude dlhý deň, cesta sa ti zdá trochu ťažšia než by ti stačilo, ale ideš a aj tak sa tešíš, najmä že fakt asi pôjdete trošku po hrebeni. Po dlhšej dobe. Nástup ti príde zdĺhavý a stena sa ti zdá ďaleko. Stále je ďaleko. Hoci máš záväzok, po skúsenostiach v zahraničných horách, nesťažovať sa na tatranské doliny a ďaleké nástupy. Deviaty deň je deviaty deň.
Z diaľky vidíš horolezcov motať sa pod stenou. Prichádzate k stene. Jedna dvojka lezie to čo vy. Druhá skúša niečo ťažšie zľava. Znova Poliaci. Svieti slnko, nachystáte sa a dvojka vo vašej ceste odlieza. Nástup je po platničke. Horolezec vyberá jednoduchšiu variantu, ty si to dávaš na trenie priamo hore. Pri určitom uhle ťa však noha pobolieva. Nič, ideš ďalej.
Prvý štand na poličke. Potom trochu hore, previštek, kde zapochybuješ o svojej sile, ale nič dramatické. Najťažšie je pozbierať všetko, čo tam horolezec nechal. Nevieš zrušiť istenie jednou rukou. Vklínenec tam sadol a bojuješ s vyberákom zavesená na jednej ruke. V okamihu uvažuješ, že budeš musieť odsadnúť, aby si ho vyslobodila. Ale vyberieš ho. Vydýchneš si. Ďalší štand, po platničke trochu doprava. Spomenieš si na morálové traverzy v obklopení previsov z Kolového, nechápeš prečo, keďže táto platnička sa na to absolútne nepodobá a nohy krásne držia.
Potom na teba vykukne nejaká špárka. Horolezec kričí, že na sokolíka. Spomenieš si, ako si ešte prednedávnom netušila, čo je sokolík a ako si si ho vyskúšala len raz na Kaľamárke. Nemáš odvahu, hoci tušíš, že keby si využila túto techniku, tak by to bolo jednoduchšie než celým telom stúpať po špárke. Baletíš tam, sleduješ ochytanú a olezenú skalu a vylezieš hore.
Na jednom štande ti ukazuje platničku bez chytov. Už tušíš, čo je na tom šestkové, bez možnosti založenia čohokoľvek. Skepticky sa pozrieš na platničku. Len pár metrov, pár krokov, ale aj tak sa cítiš pohodlnejšie, až keď sa on pevne chytí skaly. Ty si na druhom konci, tak nedramatizuješ, maximálne by si sa pogúľala po platničke. To by ani nebolelo. Za platničkou je potrebné vystúpiť na ďalšiu. Nahmatáš nejaký chyt a opatrne sa vygúľaš na správnu stranu.
Najviac sa natrápiš v predposlednej dĺžke, zase nejaká špárka. Pomaly zubami z nej vyberákom vyťahuješ vklínence, ktoré pozakladal ukážkovo. Keď vylezieš a potrebuješ len pretraverzovať ku štandu, si rada, že ďalej založil friendy. Zhora na teba vybieha jedna stena, ktorej sa pridržiavaš a konečne si na štande.
Horolezec obzerá šestkový výšvih priamo hore. Posledná dĺžka a budete na trávnatej polici. Pýta sa ťa, či chceš isť tadiaľ. Tváriš sa nijako a nechávaš sa unášať osudom. Nech si ide kadiaľ chce. Ak tade pôjde, nejako sa na druhom konci vygúľaš. Za vami nie je nik, môžeš to skúšať. Ale rozmyslí si to a že pôjdete komínikom, ktorý ide sprava. Mizne ti za hranou a čakáš a čakáš. Horolezca nikde. Po chvíli na teba pozrie zhora. Je tu komín, zaštanduje vyššie, aby na teba videl.
Táto časť sa ti nezdá. Ak by to bol bežný kút, zaštandoval by normálne a nie hneď nad kútikom, aby ťa videl. Prichádzaš pod neho. Obočie ti vyskočí na stred čela. To nie je kút, to je roh. Ovláda ťa skepsa. Pozbieraš, čo tam založil. Vykrúcaš sa, opieraš sa chrbtom. Oblapávaš steny. Vklíňuješ sa tam. Smeješ sa na sebe, že tam zostaneš vklínená už navždy. Vraví ti, že sa máš chytiť tej vklínenej starej drevenej skoby, ak ti to nejde. Tak toto teda nie, zhrozene nesúhlasíš. Trápiš sa príliš krátko, aby si si to uľahčovala.
Máš odhodlanie sa nejako vyplaziť a vyšúchať po stenách. Potom sa ti podarí vyložiť ruku na rebierko a vzápätí aj ľavú nohu. Ešte ťa ženie, aby si sa na to rýchlo prehupla, lebo ho tlačia lezky. Mudrlant. Nejako ti to nejde. Nakoniec prenesieš váhu a si z kútika von.
Dolez k štandu a potom na hrebeň. Zbalíte jedno lano, vyfasuješ ho na batoh a ide, potom ty. Cestou neobjavuješ skoro nikde nič založené, lano sa pekne vyrovnáva a miestami uvažuješ, ktorou časťou sa máš vydať. V jednom momente si opäť v kúte. Horolezec ho vyšiel s ľahkosťou, ani nikde nič nezaložil a ty v ňom opäť zostávaš. Batoh ťa ťahá dole. Vykladáš nohu privysoko a nachádzaš krivoľakú polohu na oddych, aby si ruky oddýchli. Potom to vylezieš.
Trošku po hrebienku, dva krátke zlaňáky do strany a ste bleskurýchlo dole. Nemáš ani spoločnú fotku, umieraš hladom a je päť, kým dôjdete k veciam pod stenou. So stenou si dávate spoločnú fotku a cestou dole si vypočuješ: „už som mal tú cestu napozeranú dlhšie, nemyslel som, že ju spolu prejdeme“. Nemáš slov.
Horolezec: Ošarpance, Plškova cesta (VI-). Cestá má päť kratších dĺžok v pevnej skale so štandmi na borhákoch. Je to krásne lezenie rôzneho druhu v pevnej skale využívajúce pukliny a špáry v platniach Malého Ošarpanca. Zakladanie istenia je bezproblémové, občas sa nájde aj nejaká staršia skobka. Z trávnatej rampy, kde cesta končí, sa dá zlaniť cez Komarnického komín alebo pokračovať cez Malý, Prostredný a Veľký Ošarpanec, kde čaká niekoľko zlaňákov zo slučiek a repiek s majlonkami okolo skalných zubov.
Deny a Matúš
