Začína sa dovolenka. Horolezec vyberá nejaké nadčasy a prichádza pod Tatry v rozumnom čase. Ty zatiaľ po robote stíhaš banku, dobalíš veci a čakáš, aký spacák ti donesie. Je piatok poobede, spacák šnúrkami od topánok priväzuješ k batohu.
Jedla berieš minimálne, viac sa do 32-litrového batohu nezmestilo, aj keď so svojimi stravovacími obmedzeniami by si mala zobrať viac. Vyfasuješ ešte lano a môžete ísť. Cesta ubieha, kráčate pomalinky, ani sa poriadne nezadýchate a pohodovo za dve hodky ste na Brnčalke. Ubytujete sa, dostanete parádny flek na súkromí ukrytý v hospodárskej budove za pecou. Horolezec si dá večeru, ty pozobeš orechy a šup spať. Hlásili plný stav. Miesta však stále dosť a ani vo večerných hodinách ľudí v hospodárskej budove nepribúda.
Ráno pohodička, slabšie raňajky, nejaké ovocie a suchý chlieb, na ktorý si nemáš čo dať, akurát paradajky… Na bicykli prichádza parťák a ako trojka postupujete cez Fľašku hore. Uvedomuješ si, že si v tejto doline zatiaľ bola iba v zime na lyžiach. Obdivuješ masívy Pyšných štítov, Baranky a dostávaš sa pod Čierny. Si rada, že si nikdy nešla do Baranieho sedla z tohto smeru v lete. Veď to je samá sutina…
Pred vami je nalezená jedna dvojka v Stanislawskom a dve ďalšie sú pod stenou pod Narovnaním piliera, ktorý chcete ísť. Sú už v podstate nachystaní, tak super, nebude to dlho trvať. Kým sa nahodíte, očakávate že už aj druhí budú v druhej dĺžke. Vôbec. Maturujú na prvom štande. Čakáte. Veľa sa toho nedeje. Čakáte. Slnko svieti, v podstate sa neponáhľate, veď spíte na chate. Prejde polhodina, hodina, hodina a pol. Horolezec je už skutočne netrpezlivý. Puškášov pilier vedľa už liezol. Poďme Stanislawského!
Prvú krátku dĺžku ťahá parťák. Na prvom štande to však horolezec nevydrží, preväzujú laná, nalieza a postupne vzniká menší gordický uzol, ktorého rozmotanie spôsobí, že tú poslednú dvojku nepredbehnete. ale nie sú to predsa preteky. Na štandoch ti pripaľuje lýtka. Je teplo. Prvé tohtoročné teplo v letných Tatrách. Na konci augusta. Miestami si nadávaš, že do Tatier si prestala nosiť mádžo. Väčšinou netrebalo, tak teplo ešte nebolo a využila si ho iba keď bolo fakt mokro a aj tak ti vždy zavadzia.
Túto ľahučkú cestu vybehnete ako nič a celé ti to príde krátke, že si nestíhaš ani užiť kontakt so skalou. Vypúšťaš z úst osudovú vetu, že je to ľahké, ktorá už nasledujúci deň spôsobí tvoje dvadsaťnásobné zrútenie. Hore je však krásne, slnko svieti, hore sa stretávate s partiou, vďaka ktorej ste nevyliezli. Druhá dvojka k nim tiež mala nejaké poznámky.
Chvíľu pobudnete hore a vydáte sa na cestu dole, hoci by si radšej zostala hore. Cestou chceš fotku na peknom fotogenickom zúbku ako ostatní. Kým sa ťaháš hore, tak ťa horolezec chytá za zadok: „veď ťa len istím“( keď ťa chce chytať za zadok, tak na to fakt nepotrebuje takúto výhovorku). Vylezie za tebou, parťák vám urobí nejaké zábery. Cestou dole ťa priistí cez pazuchy, aby si nezletela do žľabu. Škoda len, že na fotkách nevidieť, aký je ten zúbok vystrčený.
Potom už len zostup. Dlhší, akoby sa zdalo. Prichádzaš k chate, s úľavou vyzúvaš topánky a úprimne sa tešíš, že nemusíš absolvovať zostup celou dolinou.
Horolezec: Čierny štít, Stanislawského depresia IV. Často lezená logická línia vhĺbením vedľa Puškášovho piliera. Možnosti istenia sú bezproblémové. Pohodové lezenie v pevnej skale.
Nič netušiac po včerajšej osudovej vete vstávate prirodzene ešte pred budíkom. Teda, tebe sa to stáva bežne, horolezcovi ojedinele. Dnes sa ti ujdú aspoň aké-také sladké raňajky, aj keď to až tak nemusíš. Aspoň majú záviny z kežmarskej pekárne, teda usudzuješ podľa množstva náplne, ibažeby to neboli oni.
Parťák, ktorý mal prísť, sa rozhodol neprísť, teda dnes dostaneš lano a už ste znova vo Fľaške. Následne si dáte traverzík popod stenu a už ste v Malej Zmrzlej doline. Na začiatku doliny sa nachádza niekto v žltom. Pravdepodobne tu bivakovali, ale nejdú ďalej. Cestou si robíš srandu, že či má horolezec aj v tomto prípade napozeranú nejakú alternatívu, ktorú pôjdete, ak tam bude plnka. Celý tvoj komentár je od veci, lebo stúpate dolinou sami, nikde ani bytosť. Odkláňate sa z chodníka, čo vedie na Kolový, a trávičkami vystupujete pod stenu. Až keď sa otočíte, zbadáte v diaľke v doline dve stratené turistické duše.
Vystrojíte sa a naliezate. Prvá dĺžka má byť krátka, kútikom a za štyri. Chvíľa zaváhania, kde odbočiť vľavo, kútikom nie, priamo doľava tiež veľmi nie. Po chvíli uvažovania sa to podarí. Prvý štand. Keď sa dostaneš do kútika, aj ty pochopíš, prečo tá nerozhodnosť z horolezcovej strany. Vieš, že len tak ľahko sa tam doľava nepregúľaš. Jemné zaváhanie, pošmyknutie nohy, ale ruky ťa udržia a podarí sa ti doliezť. Kde mám to mádžo keď ho najviac potrebujem? Už druhýkrát za dva dni. Toto nie je za štyri…
Zo štandu kam? Zliezť jemne dole a potom popod TEN veľký previs. Pozeráš, hodnotíš, pred očami ti prebiehajú výpočty ako z filmov, uhly, dĺžka lana, preklz lana, koľko si od najbližšieho expresu a že keď spadneš tak najprv skončíš pod hranou ďalšieho previsu a nebudeš sa vedieť odtiaľ dostať, alebo ťa to otrieska priamo o hranu. To chceš. V princípe vieš všade nájsť schopné chyty a stupy, ale prichádzaš o odvahu a len pomaličky sa posúvaš. Keď to s ťažkosťami pretraverzuješ, tak zisťuješ, že sa musíš dostať ešte cez nejaký štrbino-previštek. V zúfalstve naliezaš a prvé pokusy sa ti nedaria. Zliezaš nižšie, cestou si to však stíhaš obzrieť a už vieš, že to budeš vedieť preliezť. Kričíš mu, nech ti dá chvíľu, že to prelezieš.
Cvakáš sa do skoby v ceste, od nervov a zúfalstva uvažuješ aké číslo je na horskáčov (18 300, číslo si dobre pamätáš). Uvažuješ, kde presne si, a ako sa lokalizuješ, keď ho zabiješ. Len najprv k nemu musíš doliezť. Poutieraš sa, vycucáš z prsta aspoň omrvinku strateného morálu a vylezieš k nemu. Pýta sa „Ako?“. Fyzicky dobre, hlava robí problémy, nezvyk na takéto traverzy a to ste ešte len na začiatku. Ďalšie pokračujú plynulo doľava.
Dlhý traverz vľavo, kde pomaličky kladieš nohu, hľadáš si stupy, chyty a umieraš každým tretím krokom, potom trochu doprava a ocitáš sa na platni, ktorá vôbec nie je položená… Toto nie sú pohodové položené Kuttove platne na Batizák. A tu v strede týchto platňových nástrah budeš istiť. Morál stále nenájdený, strnulo konečne vyzúvaš lezky a dávaš dýchať palcom a veľmi dúfaš, že nepoletia dole stenou. Si odborník na padajúce horolezecké predmety zo steny. Hrozne túžiš po nejakom zastrčenom kútiku v stene, kde tá expozícia na teba nebude chvíľku vybiehať. Zrazu už neobdivuješ expozíciu.
Ale keď sa vydávaš liezť, trochu potraverzuješ vpravo a potom ideš hore. Keď dolezieš k ďalšiemu štandu, zistíš, že tá platňa bola celkom znesiteľná a hlavne menej traverzová. Neumrela si. Znova nejaké lezenie a zrazu sa dostávaš do jaskynky, kde už nesvieti slnko (viď úvodné foto). Teda niekde cestou míňaš ešte jeden previso-kútik s veľmi malým kľúčovým stupom a chytom, ale podarí sa ti cez to preliezť jednoduchšie ako si čakala. Ale späť k jaskynke, kde v roku 1950 bivakovali autori cesty pri prvovýstupe. Doteraz si sa vypekala na slnku a zrazu si ukrytá v tieni, v bezpečí. Chceš odfotiť horolezca pri výstupe z jaskynky, ale na to ti povie, že máš radšej istiť. Tak len jeden záber a istíš.
Hneď ako sa dostane nad jaskynku, vyzerá to, že je na vychádzke. Len mu dávaš lano, nejako sa ponáhľa. Keď prídeš asi o polovicu lana, tak sa ti zdá, že ho počuješ, ale nepríde ti to ako správny čas, keďže dĺžka má mať asi 50 metrov a tak istíš ďalej. Lano pokračuje ďalej, keď ti fakt zostáva už len nejakých pár metrov, tak ti zvoní telefón. Prekvapí ťa to, zvykneš v Tatrách nemať signál a vypnuté zvuky. No vybité vysielačky ti našepkajú, aby si to zdvihla. Jednou rukou nahrabeš mobil, volá horolezec. „Zruš, doberiem, budem istiť.“
Skepticky pozeráš na ten východ z jaskynky a uvažuješ, ako ťa odtiaľ tí horskáči dostanú. Hoci je tam chladno, nejako sa ti tam páči. Je to zašité, vieš sa tam ukryť. Nechce sa ti von a už vôbec nemáš odvahu vyložiť nohu na ten stup so zadkom úplne vo vzduchu. Chlad jaskynky a kvapkajúca voda ťa presvedčí pohnúť sa. Napriek tomu, že máš batoh, sa ti to podarí obliezť popod previs bez využitia inkriminovaného stupu. A už si v ľahkom. Odtiaľ je to už len pohodička do žľabu. Žľab je škaredý a rozbitý, trochu šok po pevnej skale v stene.
Severnou časťou, kde sa konečne dávaš na nohách na skoro pevnej zemi trochu dokopy, sa dostávate na vrchol. Oddych, nejaké jedlo, zožerieš celý balík orechov, tyčinku. Nejaké tie fotky, dojmy. Zmierenie sa s osudom. Iracionálne vybátie sa. Potom pokoj. Spokojnosť. Sutinový, ale pohodový zostup, chata, veget. Ale ten morál…
Horolezec: Kolový štít, Stredom Šádek-Zlatník (V+/VI-). Cesta vedie okolo previsov Prostrednej veže Kolového štítu. Z tohto dôvodu majú jednotlivé dĺžky okolo 30 m, s výnimkou poslednej, ktorá má 50 m a končí sa na začiatku žľabu medzi Prostrednou a Pravou vežou. Dolez po severnej strane hrebeňa. Aj v krátkych dĺžkach je vhodné predlžovať istenia kvôli treniu lana. Traverz v druhej dĺžke je odistený tromi skobami, štandy sú na borhákoch. Obtiažnosť cesty reálnejšie popisuje fototopo aj s návrhom klasifikácie od R. Lienertha.
Deny a Matúš
Máš chuť na viac?
Fotogaléria
(Za niektoré fotky veľká vďaka Ondrovi B.)
