Pár týždňov predtým:

• „Keď vylezieš na Lomničák a znova mi povieš, že ty nelezieš, tak ja už fakt neviem.”
• Ty neprestávaš dokola opakovať mantru, že nelezieš a vôbec to nevieš.

Väčšinou chodíte v trojici. Chlapi si rozdelia matroš, laná a ty si tam len do počtu. Teraz nie, už vopred dostávaš info, že ti po dlhšej dobe pribalí aspoň lano. No keď sa inak nedá, zmieruješ sa s osudom. O chvíľu na to zmena. Laná a matroš idú do Lomnického sedla lanovkou. Tvoja nechuť k lanovkám a to, že sa vám treba udržiavať kondične fit, prikazuje, že idete pešo a s lanami sa stretnete až v sedlo. Ráno dupeš po zjazdovke, páli slnko a až pri šliapaní do sedla sa klíma zlepšuje.

V konečnom dôsledku na laná musíte pár minút čakať, aspoň stíhaš raňajky číslo dva. Prídu laná a šup nájsť ferratu. Našťastie netreba vystúpať príliš vysoko, nahodíte sedáky a ferratou celkom rýchlo zbehnete dole. Z diaľky sledujete partiu ľudí pod stenou. Drobní panáčikovia. jeden, dva, tri… sedem? Dúfaš, že nejdú to čo vy. Chvíľka zamyslenia. Nie, to je Hokejka, vy začnete trošku vyššie. Panáčikovia pod Hokejkou sa pomalinky zväčšujú a po chvíli šlapania ich konečne obchádzate. Je skoro pol dvanástej, keď pripravení ako druhá dvojka konečne nastupujete do steny. Od pol siedmej kráčate… To je TO čaro Tatier :)

Slnko sa medzitým stihlo ukryť za oblak. Typicky, v mnohých vrstvách oblečenia, istíš. Lezie, lezieš ty. Ľahký začiatok, stúpaš pomaly, sleduješ olezenú a vyšúchanú skalu. Trošku dramatizuješ, ale pripomenie ti to vyšmýkaný Tomašák, aj keď nemajú takmer nič spoločné. Krátka dĺžka, obdivuješ majestátnosť celej západnej steny, sleduješ postavičky nalezené v rozostupoch v stene. Sleduješ, istíš a počas toho sa snažíš do lán zase raz nezamotať, ale horolezec ti to vždy pekne pripraví a vždy keď odlezie pár dĺžkových metrov, tak sa do toho dostávaš.

Lezieš. Zľava? Sprava? Rovno! Vždy naopak. Vydávaš sa po platničke, ešteže večne na druhom konci. Naliezaš do platničky. Zbadá ťa zhora. „Ja som to šiel zľava!” Pozeráš vľavo. Ehm, asi nie. Zhora ťa vidí, tak opravuje radu: „vlastne sprava!“. Obzrieš sa správnym smerom, ktorý myslí, ale tam je nejaký mini kútik, žiadne stupy. Nechce sa ti už zliezať ten meter, tak radšej vylezieš po položenej platničke. Nejaké chyty, stupy tam sú. Hore sa dozvedáš, že on to šiel po tom kvázi hrebienku, úplne sprava. Aj topo tak hovorí… Nevadí, platnička bola pekná, to sa mi len zacnelo po Kuttových platniach na Batizáku.

Potom trošku doľava a potom hore. Prichádza hmla, odchádza hmla. Miestami vykukuje slnko. Medzi istením a lezením robíš pár záberov. Zrazu sa rozťahuje, ohrievaš sa na slnku, obzeráš sa, na stenu, na výšku. Óoo, tá expozícia. To máš rada. Človek si v takej stene uvedomí svoju bezvýznamnosť a malosť. Potom konečne náročnejšia pasáž. Teda okrem tej platničky, keď si trojku obliezla.

Nejako tam pospája dĺžky a zrazu lezie komínik, vo vysielačke len počuješ odkaz pre teba, že komínová technika. Ostatné odkazy z vysielačky ponúkajú recept, nejakú príhodu, trochu poľštiny, maďarčiny, ale hlavne že sú dobré parťáčky! Ideš hore. Ten komínik. Veľmi pekný, dostatočne široký, mnoho chytov, stupov. Vznikajú odtiaľ krásne fotky (viď úvodné foto). Je krajší než ten prvý, čo si v Tatrách liezla. Užívaš si ho.

Opäť istíš a sleduješ panáčikov nalezených v Hokejke. Záverečná dĺžka určite nie je trojková. Teda je, ale podľa topa ide doľava. A vy, ako zjavne všetci, usudzujúc podľa olezených skál, idete rovno hore. Asi najťažšia pasáž. Trošku neistá, a najmä trošku voľná. To všetky konce musia záver pokaziť? Kazia dojem z majestátnej steny a krásnej cesty. Páči sa ti, že obrovské steny a štíty ponúkajú ľahké lezecké cesty aj pre tzv. nelezcov – teda pre teba :D

Hore dávate fotky, pivko, úsmevy, slniečko zasvieti, pohoda. Ani sa vám nechce ísť domov, prejde dlhá doba, kým sa naozaj odhodláte. Pod reťaze zbehnete a potom na teba doľahne kríza. Nechce sa ti a máš pocit, že do sedla nedôjdeš. Pomoc pri nesení lana emancipačne odmietaš, tvoja tvrdohlavosť, lebo to nie je ťažšie než keď máš skialpové lyže na batohu. Tak čo? Vraví ti, že aspoň na Skalnaté pôjdete lanovkou. Vravíš, že predsa nemáte lístky… že tam to nevadí.

Cestou dole na lanovke z Lomnického sedla na Skalnaté pleso:

• Pekne si to dala. Ešte stále budeš hovoriť, že ty nelezieš?
• Samozrejme!

Horolezec: Lomnický štít, Puškášova cesta V. Prístup pod stenu sme zvolili Gipsyho feratou. Cesta sa nachádza v hornej časti Téryho kuloáru, odkiaľ je možné zazrieť aj prvý borhák v prvej dĺžke. Štandy sú na borhákoch, zopár ich je ako postupové istenie, niekedy skôr na orientáciu, keďže možnosti zakladania sú veľmi dobré. Takisto je v ceste viacero skôb rôzneho veku. Štvrtú a piatu dĺžku sme spojili do jednej 50 m dĺžky. Pod vrcholovým hrebeňom treba dať bacha na pár voľných kameňov. Inak pekná vyhliadková cesta v pevnej skale od majstra Arna Puškáša.

Máš chuť na viac?

• Všetky diely seriálu So ženou na lane

Fotogaléria

(Za niektoré fotky veľká vďaka Ondrovi B.)