So ženou na lane 10: Nedeľné ľady v Suchej Belej

Celú zimu sa jej vyhýbate. Veď tam chodia všetci. Plné ľady ľudí. To nepotrebujete. A potom príde správny čas. Extrémny vietor v Tatrách Vás odsunie do Slovenského raja. Na začiatku marca, keď je vonku o desiatej ráno trinásť stupňov.

Ani sa neponáhľate a tvoj skepticizmus rozhoduje, že beriete aj psa. Keď už nič, tak aspoň jeho vyvenčíte. Prichádzate na Podlesok, vchádzate do rokliny a už po prvých krokoch skepsa odchádza a vieš, že bude celkom dobre. Na mieste potoka je súvislá hrubá ľadová vrstva. Chlad z rokliny až dýcha. Upokojuje ťa to a tešíš sa, že z toho predsa len niečo bude. Počet ľadov ste si nepozreli a tak len jednoducho pôjdete hore roklinou a čo sa bude dať, vyleziete. Nenamietaš, nevidíš problém.

Už po krátkom čase, šmýkajúc sa po ľade (lebo veď mačky vytiahnuť zospodu batoha je náročné) na ľavej strane, len nejakú tú zákrutu pred Misovými vodopádmi, objavíte ľadík. Je položený a vyzerá roztomilo. Vyššie nad ním vidieť ešte ďalšie dva kratšie. Zložíte sa na druhej strane potoka a idete sa nastrojiť. Kým povyťahujete všetko z batohov, obchádza vás jeden pár turistov, miznú za rohom a chvíľu na to sa ozve tresk. V okamihu ti to dôjde, pozrieš hore, jeden horný menší ľad zmizol a za okamih sa rúca cez ten váš vyhliadnutý. Uhýbate nabok, obrovské kusy ľady padajú, pár kameňov tiež. Potom ticho.

Vravíš horolezcovi, že ten tenší zmizol celý. Tvári sa neurčito, povie, že ten menší nebol spojený so zemou. Druhý, ktorý tam zostal, je viditeľne spojený. Pokračujete v činnosti a v duchu si rada, že ste nešli z domu skôr. Vylezie, zatiaľ čo ty bojuješ so zamotaným lanom. Potom vylezieš ty. Ľad je mäkučký, nohy, ruky, všetko drží ako chceš, ale je nejaký krátky a ľahký.

Zostávate nastrojení a idete vyššie. Za rohom na vás vykúkajú Misové vodopády. Tie sa ti nezdajú až také zaujímavé, spodná časť je kratučká. Skôr horná časť pôsobí lákavejšie, len je už nejaká slabšia, tenšia a vodopád tečúci hneď pod ním vytvára nepresvedčivý dojem. Vyjdete hore po rebríku a po krátkom úseku, do ktorého sa opiera slnko a je bez ľadu, skepticky uvažujete, že to bude asi koniec lezenia a ďalej budete len turistikovať.

Neviete si spomenúť, aká dlhá dolina to je a koľko rebríkov a lávok môžete očakávať. Odstrojíte sa, mačky však preventívne nechávaš navrchu. Neprejdete veľa a horolezec ťa naháňa, aby si si ich obula a vyliezla po mini ľadíku do jaskynky, že bude pekná fotka. Fotka je síce tmavá, ale bol to tvoj prvý sólovýstup :D

Stále pokračujete ďalej, suchšie a roztopené miesta zmizli, mačky si nechávaš na nohách a po ľadovom povrchu kráčaš vyššie. Ide sa ti dobre, pes taktiež nemá výrazný problém, behá, šmýka sa, skáče po ľade bez akýchkoľvek problémov. Najväčší problém má horolezec, ktorý si mačky neobul, tak mu sem tam podávaš ruku a vyťahuješ ho, keď sa sklon ľadu zväčšuje.

Zrazu prichádzate k veľkej, širokej zákrute. Chodník pokračuje vľavo, vy však odbočíte vpravo, lebo vidíte ľady. Nastrojíte sa pri chodníku a stúpate hore. Je potrebné vyjsť prvé tri metre položeným ľadíkom. Niežeby vpravo neviedol chodníček. Viedol, dokonca i pes ním hravo vybehol a spúšťa na vás kamene. Čaká, kedy konečne prídete a prečo vám to tak dlho trvá.

Vy dvaja však musíte po ľade a tak vylezie horolezec, spustí ti cepíny, keďže ty ako správny neľadolezec žiadne nemáš, a dávaš si svoj druhý položený sólovýstup, ktorý má asi tri a pol metra. Fotodokumentácia neexistuje, takže sa to možno neudialo.

Hore sú dva ľadíky. Vpravo je položený ľahší, dlhší ľad a vľavo trošičku strmší s pochybným slabým nástupom začínajúci tenkým ľadom. Horolezec vytiahne pravý ľadík. Stane sa však to, čo nik nechce. Úplný uzol na premočenom lane. Pri rozmotávaní slušne mrzneš, napriek trinástim stupňom na Podlesku, a nadávaš si, prečo si nevzala batoh hore, keďže v ňom máš ďalšiu mikinu aj páperku. Okrem toho okrikuješ psa, aby sa neprechádzal po ľade hore-dole, keď sú pod ním štyri metre vzduchu.

Kým sa vám podarí lano rozmotať tak prejde nejaký čas, horolezec si medzitým ten ľad vylezie dokopy trikrát, ty raz. On trikrát, aby aj z teba nebol taký zablatený pehavec, ako sa po mokrom zlanení stal z neho. Je ti celkom kosa, ale súhlasíš, aby ste si dali aj ten ľavý ľad. Tesne pred tým, ako do neho horolezec nalezie, pes hodí grcku z nejakých dobrôt, ktoré požral v lese. Ty už nevieš, či máš toto považovať za nejaké znamenie, aby do toho tenkého ľadu nenaliezal.

Napriek všetkému ti urobí pekný štand, sebe jedno bočné postupové istenie a púšťa sa do neho. Akoby ani neliezol, asi ani nedýcha, jemne ťuká do tenučkého ľadu a nohy len ukladá. Celý dolný úsek je úplne ticho. Až keď ho opustí, cítiš zmenu v jeho správaní, skrutky, istenie, ťukanie do ľadu a aj poriadne zakopnutie. Usmeješ sa nad situáciou.

O chvíľu je hore, má tam luxusný štand, tak prejde len okamih a je pri tebe a podáva ti mokrý koniec lana, aby si sa naviazala. Robíš to s obavou a nevieš do toho tenkého ľadu zboku ani nastúpiť. Nakoniec sa ti to podarí, a jemne a nenápadne sa dostávaš cez tenkú časť do hrubej. Hrubá časť už potom ide sama, je ľahšia a ani sa nenazdáš a si hore. Následne stiahnete lano a zostúpite cez les dole. Dáte desiatu, zhodíte sedáky, ty si nechávaš mačky a pokračujete v ceste.

Cestou po ľavej strane míňate jeden z ľadov tejto rokliny, ktorý si videla na fotkách túto zimu mnohokrát, až ti príde dôverne známy. Nejdete však liezť, usudzujete že je krátky a nie tak zaujímavý, ale keby ste mali viac času, tak by ste sa do neho určite pustili. Potom prechádzate zúžením a míňate Okienkový ľadopád, jeho zadná časť je veľmi pekná, ale opäť usudzujete, že je krátky a je veľa hodín.

Mačky máš stále na nohách a nemeníš to. Kráčate ďalej po ľade, ty potom dávaš tretí sólovýstup po položenom ľade – miesto toho aby si použila rebrík, keď ho zbadáš. Bočný vodopád! V týchto podmienkach ľadopád. Pekný, mohutnejší než predošlé. Dôjdete pod neho, 15:50 svieti na vás čas. Pozeráte sa na seba, na ľadopád. Poďme liezť! Rozhodnutie padá.

Nebudeme predsa chodiť po rebríkoch, sólovýstup č. 3

Opäť navliecť sedáky, už to máte celkom nacvičené. Rozbaľuješ lano a pozeráte, že začína mrholiť. Tvárite sa, že nemrholí a horolezec sa vydáva liezť. Vraví, že ľad je mokrý a netreba sa oň opierať kolenami. Ťahá si to trochu strmším variantom vľavo a tebe navrhuje, že môžeš ísť aj jednoduchším variantom vpravo, ale nech nezabudneš zobrať skrutku, ktorá je vľavo.

Ty však chceš ísť vľavo, lebo sa ti to páči. Ľad je pekný, príjemný, mäkký ako maslo, a hoci je oproti predošlým ťažší, v princípe to nie je nič zložité. Mačky i cepíny držia luxusne, niekedy až tak dobre, že z ľadu nevieš dostať mačku. Užívaš si to.

Dolezieš hore, spustí ťa. Už reálne začína pršať. Zhodíte sedáky, nechávate si mačky a smerujete hore. Mačky sú dobrá vec, ľad je všade a je ho veľa, mačky slúžia dobre. Roklina je nejaká dlhá, avšak je v nej mnoho ľadu, takže je veľmi pekná a vďaka pokročilejšiemu času v nej nie sú ľudia. Stále kráčate, stále prší. Trochu vyššie zhadzujete mačky, už vás čaká len chvíľka do kopca a ste v závere rokliny. Prší. V prístrešku si dávate krátku pauzu na čaj.

Horolezec: „Smerom dole pôjdeme lesom, nebude na nás tak pršať.“ Ona: „Ale vieš, že nie sú listy, nemôžeš chcieť liezť ľady a mať listy na stromoch.“ Potom už len cestou dole na Podlesok, kam prichádzate v šere. Ešteže sú už dlhšie dni.

Horolezec: V rokline Suchá Belá je na výber je viacero ľadov obtiažnosti WI 2 až 3. Štandy sú zo slučiek okolo stromu alebo nity so zlaňovacou reťazou.