Sama netušíš, ako si do toho vhupla. Len tak chceš chodiť po horách a chceš SKÚSIŤ liezť. Kamarát ťa vezme na skalky. Párkrát v lete. Skúsiš si to, páči sa ti to, ale prioritne chceš chodiť po horách…
Liezť ani veľmi nemáš kde a s kým. Neriešiš a venuješ sa VHTéčke. Prichádza jeseň. Medzitým nájdeš parťáka nielen na turistiku s lanom, a zoberie ťa aj do trojkového terénu – pozrieme sa tomu na zúbok, a aj skúsiť si trocha štvorkového – tú krajšiu z ihiel. Otvára sa ti nový svet, urobíš lezeckú maturitu na žabe či koňovi a plníš si sen (Žabí kôň III+, Ihla v Patrii IV, Velický zub – Jubilejná III/IV).
Neuvedomuješ si, čo to vlastne robíš, ale baví ťa to. Zároveň zisťuješ, že sa blíži zima a máš parťáka aj na skialp. Čas plynie, ani vlastne nevieš ako a skúšaš ľadolezenie a skialpujete. Veľa, často aj napriek snehovej mizérii. Plníš si sny a potom to príde. Jar. Na skialp do dolín je fakt ďaleko, na vrcholy by ste sa museli prebrodiť kopou snehu v žľaboch a bez lyží. To teda nie! Teda nie oba dni z víkendu. Iba jeden a ten druhý čo?
Predsa sú tu SKALKY! Potrénovať! Najprv nadšenie. Nové miesta, nové zážitky. A potom zúfalstvo. Veď vlastne vôbec nevieš liezť! A vlastne vôbec nerozumieš čo ti vravia. Čo to tu vlastne robíš? Reveš pod skalou ako malé decko, lebo všetkým naokolo to ide, len ty si tam ako blbec, ktorý ničomu nerozumie. Čo je to ten sokolík? Samé borháky, prasiatka, majlonky, vklínence… A ešte sa sťažuješ, lebo každá partia využíva mierne inú terminológiu, a potom cháp, čo ti kto vraví a čo kto chce. Doteraz čakáš na terminologický horolezecký slovník. Ideálne zároveň synonymický :)
Medzitým čítaš jeden článok o tom, aké je spolužitie s horolezcom a po chvíľach si na to už aj sama odpovedáš.
A zrazu si fakt v Tatrách… a ideš fakt liezť, hoci si už v Tatrách liezla… Paradox, dojmy, pojmy, robíš čo si pochytila za ten čas v horách a na skalkách. A ako ti povedal, teraz to len všetko dáme dokopy, je to len ľahučká štvorka. Údajne… Najprv trochu mokré, potom trochu rozbité, je ti zima, teda nie úplne, ale bolo ti aj teplejšie, fučí, prvýkrát v živote sa zamyslíš nad exponovanosťou a čo to to horolezectvo vlastne je.
Áno, už si v Tatrách teoreticky liezla, ale teraz vieš viac, nejaká metodika sa na teba nalepila, čítaš Pita Schuberta a už vieš a vidíš, čo všetko sa môže stať. Blažená nevedomosť. Ale lezieš hore. Druhá dvojka, ktorá je tam s vami, sa ponáhľa a už zlaňuje. Vtedy si uvedomíš, že budeš musieť aj ty a to cez ten previsnutý a ešte previsnutejší previs. Ee, že čo? Nikdy predtým si taký previs nezlaňovala, takže sa ti tam zasekne kýbel, bojuješ, nemáš čas uvažovať, ale aj tak ti preblesne v hlave pár Schubertových kapitol, len zahrabeš nohami vo vzduchu, keď si uvedomíš že visíš a spúšťaš sa dole, dva dni to potom vstrebávaš a vravíš si waaaaw.
Horolezec: Stena pod Skokom, Pravou trhlinou IV. Pôvodný plán bol liezť cestu Stredom platne, ale keďže to vyzeralo v platni celkom mokré, tak sme dali Pravou časťou platne, kde sme prvú dĺžku liezli inak ako v tope, bolo to mokré a miestami rozbité. Potom to už bolo krajšie s parádnym zlaňákom cez Nemorálny tanec, 2 x 60 m.
A zrazu nejaká päťka v komíne, ani sa nezamýšľaš, alebo hej? Čo to ideš robiť? Ale vylezieš, aj cez ten komín jednoduchšie než čakáš, aj keď musíš pouvažovať, lebo také na skalkách len tak nemáš. Niekde to bolo rozbitejšie, ale nikomu si nič nezhodila na hlavu. Až do chvíle, keď ti spadne expreska z hornej časti cesty, a to iba preto že si nešikovná, lebo si stála pekne na štande. Trapas. Dolezieš k horolezcovi a s malou dušou mu to oznámiš. Nerobí z toho vedu, zaujíma sa kedy, čo a ako. No oznám mu, že si nemehlo. A na záver ju aj tak nájde spadnutú pod stenou, bude na nosenie materiálu.
Horolezec: Volia veža, Stanislawskeho cesta V. Stanislawsky ako vyznávač vhĺbení a kútov vyliezol peknú líniu na Volovke, hlavne druhá dĺžka do jaskynky, kde je štand, je krásna. Štandy na borhákoch, potom ľahšia dĺžka a nakoniec ešte pekná dĺžka platňou na južný hrebeň, kde cesta končí. Zlaňovať cez Puškášov komín, ktorý je nad Stanislawským, neodporúčam po predchádzajúcom seknutí lán v komíne. Radšej zostup žľabom a zlaňák 2 x 30 m.
A potom len niečo jednoduchšie. Hlásia búrky poobede, takže keď si švihnete, vyleziete do pohody a pred bleskmi už budete dole. Hoho. Samozrejme, že áno. Pred nami dve dvojky. Jupí, to chceš. Čakáš, dostávaš sa na rad. A užívaš si krásnu stienku. Tentokrát nie si v komíne, ale presne naopak. Krásna skala. Relatívne ľahká a krátka. Aj keď vraj za päť. Pred poslednou reálnou dĺžkou prvé kvapky a preblesne ti hlavou, že ak to bude mokré, tak tam zostaneš navždy, lebo to nebudeš vedieť vyliezť. Našťastie to boli len prvé kvapky, poslednú nereálnu dĺžku za tri len vybehnete, zhodíte zo seba veci a užívate si dážď. Teda búrku. Našťastie máte veci so sebou, nezlaňujete ako tie dvojky pred vami, a volíte zostupovku, ktorá sa má využívať len v prípade núdze. Krásna časť. Ešte si tam nebola, a s tými prevaľujúcimi sa oblakmi je to také efektné. Na záver si parťák už takmer na turistickom chodníku skoro vybije zuby. To bude vedomím, že si skoro na chodníku. Určite!
Horolezec: Velická stena, Cez výlom V. Štandy na borhákoch a skobách, druhá a tretia dĺžka podľa topa sa dá spojiť do jednej, len treba predĺžiť istenia. Štvrtú dĺžku liezť určite ponad výlom, je to tam krajšie ako trávnatá rampa ktorou šli dvojky pred nami. Kľúčové miesto za V je odistené dvoma skobami a jedným nitom, a je to vlastne len o dvoch krokoch. Inak pekná cesta v pevnej skale. Posledná dĺžka ľahká bez istenia, zostup cez Granátovú lávku – choďák, pohodová cestička.
A potom sa dostávaš v krásnom počasí na krásny štít, tiež len štvorkou. Ale ako ehm, toto bola štvorka? Síce vlastne nemáš veľmi prehľad o náročnosti a kde jednotlivé stupne končia a kde začínajú, no v konečnom dôsledku nie je číslo ako číslo. Ale v dobrej štvorkovej viere nalezieš do steny a po pár metroch uvažuješ, že netušíš, ako máš vyložiť nohu na ten výšvih. Trápiš sa, trápiš, našťastie sa nikam neponáhľaš, hoci parťák pod tebou už je netrpezlivý, keďže chvíľu trvalo kým ste sa dostali na rad, keď je pred vami pár Poliakov čo netušia, kadiaľ ísť. Po dlhých útrapách to prelezieš aj ty, po dohode predbehnete Poliakov, len vždy keď od nich odlezieš, za chvíľu sú za tebou, svojím ponáhľaním ťa stresujú a ty sa zase trápiš pri lezení.
Zisťuješ, že ten parádny veľký stup za tým rebierkom vôbec nie je parádny. Čo je na ňom parádne? Veľký a viacmenej na trenie. A toho mega vklíneného lokra sa nebudem predsa chytať! A kde sa mám teda chytiť? Je ti zle, keď si predstavíš, že on sa ho ešte pred chvíľou chytil a celým telom sa na ňom vytiahol. Ty sa ho ale nechytáš a vylezieš. Potom ľahký úsek. Až príliš. A keď vylezieš hore, je tam krásne počasie, teplo. Vylezenie štítu pridáva na hodnote a teraz si už názov štítu zapamätáš na sto percent, hoci doteraz sa ti to nedarilo. Teraz už vieš.
Horolezec: Ostrý štít, Motykova cesta IV. Najkrajšia je prvá a druhá dĺžka, potom obtiažnosť poklesne. V štvrtej dĺžke je jedno exponované miesto s "veľkým stupom" ako som ti kričal :) Pevná skala, občas skoby na štande, občas skoby ako postupové istenie, zostup zlaňovaním hrebeň - slučky s majlonkou 1 x 30 m, polica - borháky s reťazou 1 x 60 m, ďalšia polica borhák so skobou a slučkami 1 x 60 m. Veľa turistiky, treba prespať na chate a dať si ešte Širokú vežu.
A dokonca po skusoch v Tatrách prvýkrát zisťuješ, aké to je byť na lezeckej stene! Prídeš pod umelú stenu a vravíš si, že ehm, čo tu mám robiť? Zaujímavé, aj náročné, keď sú chyty striedme, ale skaly sú skaly a Tatry sú proste Tatry. Tá hodnota je iná, kontakt so skalou, so žulou. To je tak keď robíš veci naopak a keď sú prioritou Tatry :)
Ďalšie pokračovania už čoskoro!
Deny a Matúš
