Slovenskom z východu na západ (1): Stakčín - Bardejov

V rámci akcie „Prejdi rodnou oráčinou z východu na západ“ sme sa v jeden letný víkend víkend priviezli nočným Zemplínom do bodu nula. Stakčín.

Domáca príprava je skoro dokonalá. Prevýšenia, grafy, kilometre, počet krčiem cestou. Realita samozrejme domácu prípravu metie zo stola šmahom ruky.

Deň 1

Najskôr naše odhodlanie preveria dve čajovne cestou. Následne výstup Stužickým pralesom na Kremenec. Posledný klinec do rakvy zatĺka Oskar a teplo, ktoré v ten deň produkuje. Hrebeň spĺňa najtajnejšie sny o poriadnej MTB. Definitívne nás z teplotného diskomfortu oslobodzuje, paradoxne napriek svojmu názvu, Ruské sedlo. Dres zelenej tváre dnes neohrozene vyhráva Volfer (udržal si ho do absolútneho konca). Zaspávam s nedopitým pivom v ruke s otravným nápevom I want to ride my bicykel niekde v podvedomí.

Deň 2

Raňajky: Hodnotenie predchádzajúceho dňa nad jaječnicou.

Ď: Včera to bola riadna drina.
M: Noo, východ ťa vždy dostane.
V: Súhlasím, naposledy ma dostalo pracovné posedenie s primátorom Sniny.

Obed: Monológ niekde v okolí Balnice, stále na hrebeni Bukovských vrchov.

Ď: Páči sa mi toto kontinuálne utrpenie, cítim sa ako Láma z Nepálu. Utrpenie je súčasťou môjho života, mojej osobnosti. Ako keď dýchaš, tak aj tlačíš bajk. Úseky s tlačením sú pre môj zadok vyslobodením.

To, že súčasťou utrpenia boli 3 orosené a hustá fazuľová na Balnici sa už nikde nespomína. Radosť trpieť.

Večer: Medzilaborce. Bez slov hodných zaznamenania.

Hýrime farbami. Ďurco vyhráva dres červenej rite (taktiež si ho udržal do absolútneho konca). Mesto Medzilaborce na nás pôsobí odradzujúco. Množstvo vybývaných domov ostro kontrastuje so smutnými očami loveckých trofejí afrických zvieratiek na stenách interiéru Eurohotela Laborec. Hneď za humnom múzeum kráľa pop artu. Ideálne kulisy na natočenie čiernobieleho slovenského westernu v štýle Jarmuschovho Mŕtveho muža s pracovným názvom Divoký východ. Možno by prišiel aj Johnny.

Deň 3

Pod rúškom brieždenia sa vezieme na Duklu už iba dvaja, občania čo vyhrali súťaž o zelenú tvár a červenú skoro krvavú riť môžu za odmenu domov pekne vlakom.
Dukliansky priesmyk, ďalšie smutné miesto. Prísne hľadiace busty generálov, maršalov, kapitánov, nikde ani živej duše. Po dukliansko-karpatskej operácii živých duší veľa neostalo. Sovietskych vojakov tej doby dnes nahradili ruskí kamiónisti prevážajúci cez blízke sedlo zatiaľ – chválabohu – len tovar. Vo Vyšnom Komárniku slušne odmietame kúpu zachovalého rodinného domu za 20 000 eur – Chlapci, na turistiku, ako pre Vás.

Svidník. Nevkusne namaľovaná cerkva s kanadským šindľom na ul. Sovietskych hrdinov nás odprevádza do cukrárne na vychýrený jablkový koláč. Ako povedal Maťo, od maminy je od maminy, už sa sem na koláč nevrátime. Generál Ludvík čo sem priniesol slobodu nám dáva zbohom. V nadživotnej veľkosti pôsobí hrozivo.

Bardejov hneď za rohom. Nádherné námestie je po vsiaknutí dvoch orosených ešte krajšie. Škoda že nám už ide vlak, dobre sa tu to pivko vsakuje.