Po niekoľkých dňoch strávených na bežkárskych trasách v doline pri Kranjskej Gore sa nám zažiadalo pozrieť sa vyššie do slovinských hôr. Podmienky počas tradičného vianočného oteplenia neboli ani zďaleka ideálne, no ale veď nie sme z cukru, hovorím si. Schopnosť prekonávať prekážky sa nakoniec ukázala byť dôležitým faktorom výletu.

Vzhľadom na viaceré okolnosti volím ľahkú trasu, ktorú miestne zdroje označujú za vhodný úvod do ski touringu v Júlskych Alpách. Krátka túra dolinou Krnica sa končí v ľadovcovom kotli pod masívom Kriška stena, vo výške 1950 m. Hore vraj často býva prachový sneh a pritom sú to lavínovo málo rizikové svahy. Na 10 kilometroch by sme mali nastúpať necelých 1000 m, odhadovaný čas trvania sú štyri hodiny. To znamená, že pri štarte z apartmánu o ôsmej by sme mali byť nazad okolo jednej popoludní. Sebaisto sa nahlasujeme na obed v takmer štandardnom čase.

Spoločnosť mi robí zatiaľ ešte skialpová zelenáčka Lucka. Po krátkej jazde autom prichádzame do Kranjskej Gory, kde odbáčame na historickú Ruskú cestu. Spája severnú a južnú stranu Júlskych Álp cez horský prechod Vršič (1611 m) a postavili ju za prvej svetovej vojny ruskí zajatci Rakúska-Uhorska. Cisárska armáda vtedy bojovala s Talianmi na južnej strane pohoria pri rieke Soča a súrne potrebovala skrátiť zásobovacie trasy.

Po horskej ceste sa vezieme necelých päť kilometrov, po malé parkovisko pri odbočke ku chate Krnica. Na lyžiach by sa dalo začať oveľa skôr – už kúsok nad jazerom Jasna, ktoré leží na okraji Kranjskej Gory. Lenže dnes ideme cestou najnižšieho odporu a pomerne nezáživného päťkilometrového šúchania pásmi popri potoku Pišnica sa bez veľkej ľútosti vzdávame. V doline aj tak leží hmla, cez ktorú zhora presvitá slnko. Chceme sa k nemu čo dostať čo najrýchlejšie.

Od cesty sa zo 50 výškových spúšťame na lyžiach do doliny. Začíname tušiť, že dnes to bude viac o silnej vôli ako o zábave. Sneh ani nemôže byť hnusnejší – rozrytý povrch po včerajšom oteplení v noci primrzol. Nad sebou by sme mali vidieť štíty ako Prisojnik (2547 m) či Škrlatica (2740 m). Vďaka hmle si ich môžeme len predstavovať.

Stúpanie na pásoch nie je také hrozné ako zjazd. Ideme cez pekné alpínske lúky, občas nejaká kolibka, potom horská kaplnka. Na to, aby sme vnímali ako je tu pekne, je viditeľnosť dostatočná. Po 45 minútach prechádzame okolo sympatickej chaty Krnica (Koča v Krnici, 1113 m), postavenej a udržiavanej v tradičnom štýle.

Za chatou máme na výber, či budeme stúpať po ľavej alebo pravej strane doliny. Volíme smer doprava, na západnú stranu doliny. Nad hranicou lesa sa stopa krúti v strmom teréne medzi obrovskými balvanmi. Kosodrevina je našťastie presnežená. V ojedinelom okne lepšej viditeľnosti zisťujeme, že nad sebou máme obrovskú skalnú stenu. Stopa nás zaviedla príliš doprava.

Korigujeme smer a prichádzajú prvé problémy. Stúpanie pokračuje v pomerne úzkom zľabe, ktorým by sa na mäkkom snehu išlo celkom komfortne. Na primrznutej nosnej škrupine je to iná káva. Lucka nasadzuje haršajzne a ja sa snažím zistiť, prečo sa mi päta viazania na jednej lyži neustále otáča do boku. Bez haršajzní (máme len jedny) musím pridupávať, aby pás držal. No aj tak sa mi to nezdá.

Vyťahujem náradie, že zvýšim bočnú vypínaciu silu päty. Pri tej príležitosti zisťujem, že špička viazania je povolená. Dva milimetre vôle stačia na to, aby sa lyžiarka vyosila, dosadala na pätu z boku a tým pádom ju ľahko otáčala. Doťahujem šrauby na špičke. Jeden sa pretáča, zvyšné tri ako-tak držia. Táto vec sa objavila už koncom minulej sezóny. Vtedy som v mäkkom snehu bez problémov dokončil túru, doma do dier aplikoval lepidlo a otestoval v teréne. Zdalo sa, že problém je vyriešený. Očividne len dočasne.

Po technickej pauze pokračujeme v stúpaní. Lucka čoraz nástojčivejšie prejavuje nespokojnosť s disproporciou medzi sľubovanou ľahkou túrou a aktuálnymi podmienkami. Na povzbudenie morálu družstva navrhujem traverz cez riedko zarastené rebro do vedľajšieho žľabu. Je nám jasné, že sneh tam bude rovnaký. No žľab by mohol byť aspoň širší, keďže sa zvyčajne využíva na zjazd.

Trasa: dĺžka 9,4 km, nastúpaných 680 výškových m, celkový čas 5 h (ovplyvnený technickými problémami). GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Vedľajším žľabom stúpame ešte ďalších sto výškových, kým nespokojnosť v družstve opäť nezačne nadvihovať pokrievku. Pridáva sa moje viazanie – špička je znovu uvoľnená a vôbec nie je isté, či sa na tom bude dať lyžovať. Za týchto okolností by nebolo rozumné pokračovať v stúpaní. Už sme nad hmlou a otvorili sa výhľady, čiže aspoň jeden cieľ výletu sme dosiahli. Je rozhodnuté, otáčame sa vo výške približne 1600 m, po 2,5 h trvania túry.

Prehadzujeme sa do zjazdového módu, ja navyše opäť priťahujem šrauby na viazaní. Inštruujem Lucku, ako na takomto povrchu bezpečne lyžovať, a pridávam jeden názorný oblúk. Ako inak, stačí slabé zahranenie, viazanie vypína a som na jednej lyži, čo sa nevyhnutne končí pádom. Ak je techová špička čo i len trochu uvoľnená, na tvrdom povrchu viazanie vôbec nefunguje.

Nadávajúc vyťahujem skrutkovač, ktorý som si pre istotu nechal poruke vo vrecku nohavíc. Dám tomu ešte jednu šancu, pretože ísť dolu pešo sa mi teda vôbec nechce. Moje želanie žiaľ nepresvedčilo fyzikálne zákony. Pri ďalšom oblúku sa špička viazania definitívne lúči s materiálom lyže a môj zadok sa opať zdraví so zmrznutým slovinským snehom.

Viazanie ostáva visieť na poistnom lanku pripevnenom k lyžiarke a lyža letí dolu svahom. Akýmsi zázrakom sa po 30 metroch zastavuje. Už nejdem pokúšať osud, lyže idú na batoh. Začínam si predstavovať, ako sa budem zabárať do dier medzi kameňmi či kosodrevinou. To bude za odmenu, najskôr treba prekonať síce krátky, zato ošemetný úsek v ľadovej strmine. Nemá sklon väčší ako 35 stupňov a nehrozí ani pád z nejakého útesu. No šmýkať by som sa mohol poriadne dlho.

Mačky ani cepín samozrejme nemám. Ani vo sne by mi nenapadlo, že ich na tejto túre budem potrebovať. Takže pekne pomaly, zadkom dopredu, dolu svahom. Sneh našťastie nikde nie je taký tvrdý, aby sa dvomi-tromi kopnutiami lyžiarkou nedal vyrobiť spoľahlivý stup. Po dvadsiatich minútach maximálneho sústredenia si vydychujem. Môžem sa otočiť a relatívne normálne kráčať. Relatívne preto, lebo každý piaty krok sa zaborím až po rozkrok.

Dobieha nás skupinka lokálov lyžujúcich zhora. Jeden sa mi prihovára a keď zisťuje, že nehovorím rečou jeho kmeňa, prechádza do angličtiny: „Not much fun today, hm?“ Tak to si teda vystihol, kámo. Od rozhodnutia nepokračovať v stúpaní nám trvá dve hodiny, kým sa dostaneme na chatu Krnica. Odtiaľ už je chodník udupaný pešiakmi. Sme definitívne za vodou.

Aj z predčasne ukončenej začiatočníckej túry na nepríjemnom snehu sme si odniesli intenzívne zážitky. A k tomu niekoľko ponaučení z vlastných chýb:

• Pri najmenšej pochybnosti o pevnosti spojenia viazania s lyžou treba problém odborne riešiť a dovtedy odložiť plánované túry, resp. zobrať iné lyže. Pár kvapiek lepidla nie je trvanlivou opravou.
• Ak zistíš uvoľnené viazanie počas túry, ukonči ju okamžite. Každý meter návratu bez lyží môže bolieť.
• Aj ľahká vychádzková túra sa môže zvrtnúť tak, že budeš potrebovať mačky a cepín.

Fotogaléria