Schneeberg, Rax, Schneealpe, Hohe Veitsch… asi ich všetci (bratislavčania) poznáte. Na prvý z nich sa mnohí za dobrej viditeľnosti pozerajú z domu alebo z práce. Väčšina z vás už na najbližších rakúskych vrcholoch bola, v lete alebo v zime. Ale čo je za nimi?
Spotený a zničený šliapem za chalanmi do prudkého svahu. Pri každom druhom kroku sa šmyknem, ale hovorím si, že je to lepšie ako s tými kilami snehu nalepeného na pásy o kúsok nižšie. Nemám svoj deň – v piatok som si bol zabehať v zasneženom malokarpatskom lese, vypil štyri kávy, pracoval do desiatej večer a v noci nemohol zaspať. Snažím sa zabaviť hlavu, aby nemusela bojovať s unaveným telom a premýšľam, koľko štajerských, dolno- a hornorakúskych kopcov som už zdolal na lyžiach. Údolím Rauchtal stúpame na Zagelkogel (2250 m) a ak naň vystúpim, bude to môj dvadsiaty vrchol.
Keďže Tatry začínajú byť akési preplnené, služby vzhľadom na kvalitu predražené, a výpalníci stále pýtajú parkovné, rozhodol som sa dať vám zopár tipov na pekné lyžiarske túry v štajerských horách. V podobnej vzdialenosti od Bratislavy ako Vysoké Tatry.
Hochschwab
Vždy keď s Činom odbáčame z rakúskej A2 na S6, hovoríme si, že to je najlepšia diaľnica (aj keď je to len schnellstrasse) na svete – vedie priamo do hôr. Hneď za tunelom, pri Krieglachu alebo Kindbergu, cítime blízkosť hôr skrytých za hradbou zelených kopcov. Schneealpe, Veitsch a hlavne Hochschwab – prvá z východoalpských skupín, kde máte naozaj pocit, že ste v horách. Rozľahlý vápencový masív s niekoľkými vrcholmi a divokými vežami, medzi ktorými padajú strmé žľaby.
Z východu sa chodí na hlavný vrchol (2277 n) z dedinky Seewiesen. Je to nekonečne dlhá túra, ktorú sa nám s kamarátom Andym podarilo absolvovať asi pred desiatimi rokmi za 6 hodín tam a naspať (túra sa dá rozdeliť na dva dni s prespaním vo winterraumoch niektorej z dvoch chát). Začali sme za krásneho slnečného počasia, ale z vrcholu sme nevideli nič. Pozor na lavíny.
Oveľa zaujímavejšie túry sú z opačnej strany, zo západu, od parkoviska pri penzióne Bodenbauer. Hradba stien a kuloárov je už z parkoviska dychvyrážajúca. Vezmite si kondíciu a silné stehná, lebo vertikálny kilometer tu spravíte na piatich dĺžkových kilometroch.
Na vrcholy Hochwart a Zagelkogel (a aj na samotný Hochschwab) sa dostanete cez údolie Rauchtal, popod stenu Stangenwand. Naspať sa môžete vrátiť tou istou cestou, alebo cez Zagelkar (45°) takmer priamo z vrcholu Zagelkogelu. Začiatok je strmý a úzky, neskôr sa síce otvorí, ale až do konca dostanú výstupom unavené stehná zabrať. V lese nechoďte celý čas popri potoku a včas odbočte doprava. Vyhnete sa tak zbytočnému štveraniu sa cez les ku chodníku.
Niedere Tauern
S6-ka končí pri St. Michael, kde sa napája na A9. Tam sa začínajú Taury, teda ich časť Niedere Tauern. Ak idete po A9 smerom na Liezen, máte ich po ľavej ruke. Po pravej najskôr zbadáte Gößeck (2214 m). Cesta na parkovisko pod ním trvá z Modry približne tri a pol hodiny a aj keď sme to dali za jeden deň, je to už zváženie.
Opäť “vystrelíte” veľmi rýchlo do výšky, nad lesom sa otvoria krásne výhľady a pri zjazde z vrcholu máte pocit, že ak spadnete, tak rovno na diaľnicu. Dojem z túry trocha kazí nepríjemný zjazd cez les spojený s preliezaním ohrady.
Po A9 pokračujeme ďalej do mestečka Trieben, nad ktorým sa týčia vrcholy Triebner Tauern. V tejto oblasti sa nachádza známy skialpový kopec Kerschkern. Najvyšším vrchom je ale Großer Bösenstein (2448 m). Východzí bod je dedina Hohentauern, z ktorej sa musíte dostať na chatu Edelrautehütte – buď autom po platenej ceste alebo za vyše hodinu po vlastných.
Bösenstein je priamo za ňou a z chaty môžete vidieť Rote Rinne – výrazný žľab, v ktorom sme pred rokmi tesne po Vianociach zažili asi najlepšiu púdrovačku v živote. Na vrchol sa väčšinou nedá ísť na lyžiach, je dosť skalnatý. Keďže prevyšuje okolité vrchy, sú z neho pekné výhľady, my sme ale zažili totál fekál a nevideli sme nič (Jaro s partiou vychytil na jar 2018 azúro, pozri report).
Kúsok za Triebenom sa nachádza mestečko Rottenmann a nad ním, prekvapujúco, Rottenmanner Tauern. Skialpové edlorádo sa nachádza v údolí za dedinkou Oppenberg. Na oboch stranách doliny stojí niekoľko viac či menej náročných vrcholov. Schattnerzinken a Hoschwung na jednej strane, na druhej Hochrettelstein alebo Seekope, všetky majú cca 2100 až 2200 m. Tu si vyberie naozaj každý, za miernu nevýhodu považujem dlhé motanie sa po lesných cestách. Keď ich však opustíte, stojí to za to.
Naposledy sme za jeden deň zdolali Hochrettelstein aj Seekope a na Strave sa tak pochválili vyše dvoma výškovými kilometrami. Seekope bol už len čistý fitness, lebo sme nevideli nič. Na oba vrcholy sa môžete dostať aj z vedľajšieho údolia, zo strediska Planneralm nad dedinkou Donnersbachwald.
Ak v nej zaparkujete na konci cesty, môžete sa vybrať doprava na Hochwart (2301 m) – vrchol, ktorý sa nám pred rokmi podarilo v totálnom nečase netrafiť a zlyžovali sme len z jeho bočného hrebeňa. Ak budete na lyžiach pokračovať rovno, budete mať na výber niekoľko vrcholov – my sme si vo februári 2018 vybrali Hochweber Spitze (2375 m).
Viac ako štyri kilometre po lesnej ceste nám boli vynahradené nádherným počasím a výhľadmi, ktoré si zapamätáme do konca života. Na juhovýchode Triglav, na Západe Großglockner, Hochkönig a Dachstein, na východ Lugauer… Nekonečných 360° hôr. Ako bonus skvelá lyžovačka až k autu. Mimochodom, za celý deň sme tu stretli troch ľudí.
Gesäuse
Tu sa otočíme naspäť smerom na východ. Tentokrát máme po ľavej ruke severné vápencové alpy. Ak Niedere Tauern pripomínajú naše Roháče, tak severné vápencové alpy pripomínajú Julské Alpy alebo Dolomity. Priamo z obývaných údolí rastú mohutné vápencové steny Ennstálskych Álp a ich perly – národného parku Gesäuse.
Začiatkom marca 2018 sme sa vybrali do oblasti nad mestečkom Admont, z ktorého vidno smerom na západ hradbu dvojtisícoviek. Vybrali sme si 2065 m vysoký Natterriegel. Opäť cez 1200 výškových metrov na niekoľkých kilometroch – začiatok ale príjemne ubieha po kľukatej lesnej ceste pripomínajúcej výstup na Chatu pod Chlebom.
Nad hranicou lesa už riadne pripeká, na okolitých svahoch vidíme popadané povrchové lavíny a tak zapíname vyhľadávače. V 1700 metroch prichádzame k v zime zatvorenej chate Admonterhütte, z ktorej vidíme našu výstupovú trasu po ramene kopca. Vedľa nej je pekný exponovaný žľab, ktorým lyžuje jedna dvojka. Treba z neho včas odbočiť a pretraverzovať na výstupovú trasu. Tá obsahuje zopár adrenalínových traverzov. Jarná firnovačka nemá chybu, pred očami máme hlavný hrebeň Gesäuse a tesne poobede sme naspäť pri aute.
V samotnom národnom parku je niekoľko strmých a náročných línií. My sme sa pred vyše desiatimi rokmi vybrali na Hochtor, najvyšší vrch pohoria. Pokus to bol neúspešný, vtedy sme na to rozhodne nemali. Príjemná túra je na Gsuchmauer, odkiaľ sú nadherné výhľady na hlavný masív Gesäuse aj na Lugauer (2217 m) – nazývaný aj Matterhorn Štajerska.
Sníval som o ňom hneď, ako som ho prvý krát zbadal. Z Johnsbachu naň vedie dlhá a náročná trasa (24 km), pretože sa obchádza prírodná rezervácia, v ktorej žijú snežné sliepky. Vo februári 2016 sme ho síce zdolali, ale v odporných poveternostných aj snehových podmienkach. Nulová viditeľnosť a krusta – pritom pár dní predtým hlásili slnko a prašan. Určite sa ešte vrátime, ale inou trasou, z Radmeru.
V oblasti sa nachádzajú aj menej náročné ciele, napríklad Leobner (2013 m). Na konci údolia za Johnsbachom je parkovisko s veľkou mapou a malými mapkami s popisom túr (takéto drobné detaily potešia) a trasa je výborne značená. V zlom počasí sme v tejto oblasti vystúpili ešte na Sonntagkogel (kopcov s rovnakým menom je v okolí viac) s pekným lesným lyžovaním v prachu.
Nekonečné možnosti štajerské
Ak za pekného počasia vystúpite na ktorýkoľvek vrchol v Štajersku, pochopíte, že možnosti sú takmer nekonečné. V tomto článku som dal len niekoľko tipov na túry, ktoré som už absolvoval. Odkazy v texte vás dovedú na stránky bergsteigen.at a bergfex.at, kde nájdete GPX a popisy takmer všetkých trás. Odporúčam používať mapovú aplikáciu Locus Pro (žiaľ iba Android), ktorá sa nám veľmi osvedčila. Komplexné informácie o túrach sú v knihe Skitourenführer Osterreich Band 1.
Čo sa týka ubytovania, veľa sa dá nájsť aj na booking.com, ale či už priamo na mieste alebo pri googlení sme našli príjemné penzióny už od 18 €na osobu. Takmer všade narazíte na “gasthof”, kde si môžete dať polievku, schnitzel a pivo. Začiatky túr nájdete ľahko, vždy je to parkovisko a málokedy tam nebudete mať spoločnosť. Miestni radi a ochotne poradia, na náročnejších túrach sa ale ľahko ocitnete úplne sami.
Fotografie: Martin Čintala, Martin Vrábel, Filip Jánoš
