Keď sme pred troma rokmi hľadeli zo sedla Váha do Ťažkej doliny, zbadali sme naľavo od Galérie Ganku rampu, ktorá vedie na Pustú lávku. Vtedy sme si povedali, že raz si túto klasiku, ktorá vedie cez jedny z najdivokejších dolín Tatier, musíme dať. Vtedy sme na to neboli mentálne pripravení, no teraz nastal ten správny čas…

Po rokoch v Krakove, odkiaľ som to mal do Tatier na skok, som sa presťahoval do Budapešti, čo výrazne zredukovalo moje výlety do našich veľhôr. A aby to bolo ešte jednoduchšie, Čino má auto v servise a ja zase veľmi veľa práce, čo znamená, že ráno o štvrtej vyrážam z Budapešti do Modry, kde naberám Čina a po desiatej sme v zábavnom parku Štrbské pleso. Výpalníci nám síce ukazujú, kam máme zaparkovať, ale parkovné nechcú. Asi ich od komunikácie so mnou odradila rakúska ŠPZ.

Zahrievací piatok v Soliskách

Vzhľadom na to, čo mám za sebou, a počasie, sa rozhodneme pre prechádzku do Mlynickej, kde sa rozhodujeme ešte pred Skokom zabočiť doľava do Soliskového žľabu. Čino prešliapava stopu a ja sa kochám výhľadmi, fotím a čítam pracovné maily.

Lyže nechávame v Zadnom Soliskovom žľabe a na mačkách stúpame na Mlynické Solisko – vzhľadom na podmienky veľmi dobré rozhodnutie. Lyžovačka v žľabe je najmä v hornej časti veľmi príjemná, priam prašanová, a po tri a pol hodine sme späť pri aute.

Epická sobota v Ťažkej a Kačacej

Opäť vyrážame zo Štrbského plesa, kde sa ku nám pridal náš parťák stály Robo. Na Popradské ideme po červenej, odkiaľ vidíme, že niekto už stúpa do Železnej brány. Ja rýchlo odbieham na Majláthovu chatu, kde dopĺňam proviant a trocha prirýchlo sa ženiem do Mengusovskej za chalanmi.

Dolina plná ľudí. Našťastie, keď sa odpojíme smerom na Rysy, vidíme, že takmer všetci idú do Volej štrbiny. Chata pod Rysmi je otvorená, dáme čaje, pýtame sa, či niekto nešiel dole do Ťažkej, prehodíme pár slov o turizme v Tatrách a rýchlo vybiehame do Váhy za Robom, ktorý nás medzičasom nechtiac predbehol.

Zjazd do Ťažkej vyzerá naozaj ťažko. Okolo nás sa zhromažďuje hlúčik turistov z Frýdku-Místku, jeden z nich sa k nám chce pridať… Čino sa odvážne púšťa nadol a podmienky vyzerajú super. Pred seba púšťam Roba a kecám s Moravákmi – netušiac, že sa mi zatiaľ na lyže nalepila pekná snehová papuča (nezanedbávajte voskovanie sklznice!).

Keď sa konečne pustím, akosi to nejde. V celkom prudkom svahu teda vyzujem lyže, odstránim sneh a ľad a… zistím, že nemám krúžok na paličke. Táto udalosť akoby predznamenala celý môj deň. Našťastie sa mi ho po chvíli podarilo vyhrabať a konečne idem za Činom a Robom. Trochu ma to rozhodilo, hlavne v najprudšom mieste som trochu roztrasený, ale nakoniec si užívam super podmienky. Traverzujem pod rampu, kde si už chalani dávajú mačky na lyžiarky a ktorá nás zavedie na začiatok Pustej lávky.

Sneh je hlboký a na pár desiatkach metrov sa postupne striedame všetci traja. To, čo ale zbadáme na konci, nám vyráža dych. Napravo previsnutá stena a pod ňou celkom strmá lávka vedúca do Kačacej doliny. Čino opäť ukazuje formu, odvážne sa púšťa do traverzu do menej strmej časti, keďže vrch je síce poprášený, ale pod pár centimetrami snehu sa skrýva betón. Robo ide opatrnejšie, ale ide mu to dobre.

Po pár minútach ho nasledujem a hneď ako sa púšťam do traverzu – bum. Ležím na svahu, našťastie som nemal takmer žiadnu rýchlosť a tak sa nerútim za lyžou, za ktorou sa bezradne pozerám. A, samozrejme, nemám ani tanierik na paličke. Keďže ležím na takmer ľadovom svahu, chvíľu mi trvá, kým naberiem odvahu a začnem sa hýbať smerom nadol.

So šťastím sa dostávam do menej strmého terénu, kde pre istotu nasadzujem mačky a idem hľadať lyžu. Našťastie nie je ďaleko a kúsok od nej je krúžok! Čino ma čaká a hovorí mi, aby som ten zvyšok zlyžoval – a dobre vraví, lebo podmienky sú perfektné a po prvých oblúkoch zabúdam na to, čo sa mi stalo pred chvíľou.

Trochu ma mrzí, že si Pustú lávku nemôžem dať do zoznamu zjazdov, ale čo už, hlavne že som OK a mám aj tanierik. Najskôr som si myslel, že mi jednoducho podkĺzla lyža na ľade, keďže som išiel ako posledný, ale nakoniec zisťujem, že mi pod špičkou viazania zamrzol kus snehu.

Kačacia dolina je skutočne impozantná – o Kačacom mníchovi som čítal v každej slovenskej horolezeckej klasike, mnoho stien z tejto strany neviem pomenovať. Len do smogu zahalené Poľsko za Bielovodskou dolinou je mi dôverne známe. Gerlachovské spády sú zlyžované a tak vieme, kam máme ísť.

Nedokážem odtrhnúť oči od snehom olepených stien, ktoré nás obklopujú a keďže sa blíži západ slnka, svetlo začína hrať mnohé tóny. Šliapeme najskôr na lyžiach, potom pešo pomedzi ľadové bubny, neskôr opäť na lyžiach až tesne pod Železnú bránu. Našťastie niekto ju zlyžoval a vrátil sa naspäť, takže stopa je prešliapaná, čo nás pre pokročilý čas celkom teší.

Na záver ešte úsek s mačkami a na hrane vystupujeme zo studeného severu do slnkom zaliatej Zlomiskovej doliny. Trocha menej nás teší rozoraný svah, ale jeho sklon a celková náročnosť nedosahujú ani zďaleka zjazd z Váhy. Čakáme na Roba, ktorý je po chorobe a dnes mu to moc nejde. Po ceste vzal moju rukavicu, ktorá mi spadla, keď som dával mačky.

Lyžujeme cez oranisko, pod ním je ale prekvapujúco kus dobrého prašanu. Na Popradskom sme už po západe slnka, ale nezdržiavame sa, chceme využiť posledné svetlo. Po deviatich hodinách, už za svetla čelovky, sme konečne pri aute. Konštatujeme, že toto bol asi najepickejší deň, aký sme spolu na lyžiach zažili. Komplexná, dlhá a náročná túra v perfektnom počasí a podmienkach – čo viac môže človek chcieť?

Nedeľný výklus pod Závratom

Po výdatných raňajkách na prízemí zadýchaní vychádzame na druhé poschodie a pri tom si hovoríme, že dnes nič náročné nedáme. Prechádzka pod Malý Závrat vo Veľkej Studenej doline nám úplne stačí.

Text: Filip Jánoš
Fotky: Martin Čintala a Filip Jánoš

Fotogaléria