Skialpovú sezónu sme sa tento rok rozhodli uzavrieť v Alpách výstupom na druhý najvyšší vrchol Rakúska, Wildspitze (3768 m) a alpského menovca himalájskej K2 (3253 m). Verím, že tento report niekoho inšpiruje k podobnému nápadu a prinesie trochu užitočných logistických informácií.
Wildspitze aj aplská K2 sa nachádzajú v doline Pitztal, z Bratislavy vzdialenej 650 km. Dá sa preto tento výlet podniknúť aj ako víkendová akcia. V piatok na obed vyrážame po nie až tak plynulej rakúskej diaľnici. Ubytovacích kapacít napríklad v dedinke St. Leonhard im Pitztal je veľmi veľa.
Wildspitze (3768 m)
V sobotu sa vyvážame tunelovým vláčikom Gletscherxpress hore do strediska a užívame si prvé slnečné lúče. Lístok na lanovku predávajú aj konkrétne pre skialpinistov, stojí 40 € a sú v ňom okrem Gletscherxpressu zahrnuté aj dve lanovky v stredisku, ktoré nás dovezú až do sedla Mittelbergjoch.
Keďže sa nám podarilo chytiť prvý vláčik, ktorý ide o 8:30, tak o 9:00 už pripíname lyže a spúšťame sa na ľadovec Taschachferner.
Volíme klasickú trasu, ktorá ide po ľadovci z pravej strany. Krásnym nestrmým terénom sa dostaneme pod vrchol kopca do sedla. Tam už vidíme „depo“ všetkých ostatných minimálne päťsto ľudí, ktorí mali v ten deň rovnaký nápad.
Trasa: Dĺžka 10 km, nastúpaných 750 m, celkový čas 4:20 h. GPX na stiahnutie a výškový profil získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Mačky a cepín sú príjemnou pomocou pri výstupe na vrchol, no našli sa aj odvážlivci bez nich – napríklad iba v snowboardových topánkach. Ak nečakáš v rade, tak výstup záverečnou pasážou trvá tak 15 minút. V horných 15 metroch je trasa označená ako lezenie za 3+.
Po zdolaní vrcholu a vyplavení prvotných endorfínov si užívame výhľady, ktoré sú naozaj na celých 360 stupňov dokonalé. Vidíme aj ďalšie známe vysoké skialpové kopce ako Ortler, Palla Bianca či Gross Venediger.
Alternatívnou cestou na vrchol je aj trasa z ľavej strany ľadovca a potom výstup cez exponovaný hrebeň Jubiläumsgrat. Zhora pôsobí menej exponovane, ako sa zdá zospodu. Ten si však necháme na nasledujúci raz.
Spúšťame sa dole, lyžovačka v teplotách nad nulou aj v týchto výškach nie je ideálna. Sem-tam nás však poteší trochu prašanu. V stredisku ešte prehovoríme vlekára, aby nás vytiahol jednu jazdu na najvyšší bod strediska lanovkou, ktorá nie je v cene lístka. Na kopci Brunnenkogel sa nachádza presklená kaviareň a nádherná vyhliadka. Odtiaľ vidíme aj náš nasledujúci cieľ – vrch K2.
K2 (3253 m)
Na druhý deň začíname od parkoviska podobne ako včera, teraz však trochu iným smerom. Namiesto Gletscherexpressu stúpame vlastnými silami dolinou Taschachtal. Keďže už je snehu pomenej, stredisko Rifflsee nefunguje (ak by išlo, môžete si pomôcť lanovkou). A tak sa po posledných zvyškoch snehu plazíme k jazeru Rifflsee. Máme šťastie, že je ešte stále zamrznuté. Dá sa pretraverzovať po jeho okraji a nemusíme si nadchádzať vyššie.
Nad jazerom trasa pokračuje do doliny vľavo, okolo potoka. Po dlhej chvíli sa dostávame na ľadovec Mittlerer Löcherferner, kde sa striedajú terasy so strmšími pasážami. Pocit zo záverečného strmého úseku do sedla vystriedajú nádherné výhľady z neho. Obúvame mačky a o 5 minút sme na samom vrchole K2. Nepálske vlajočky nesmú chýbať!
Trasa: Dĺžka 16 km, nastúpaných 1484 m, celkový čas 5:50 h. GPX na stiahnutie a výškový profil získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Dolina je dlhá, nastúpali sme takmer 1500 m. Následne lyžovačka pri veľmi vysokých teplotách, aké vládli tento víkend, bola dosť náročná. Niektorí sa zapotili viac ako cestou hore. No nič to nemení na tom, že tento výstup sme zhodnotili veľmi pozitívne, najmä pre kľud a pohodu, aká vládla na trase. Nedá sa to porovnať s preplneným dňom na Wildspitze.
Alternatívnou ku K2 je z rovnakej doliny vedľajší kopec Rostizkogel. Naň je potrebné odbočiť z jednej z ľadovcových terás a ťahať sa na hrebeň doprava.
Na záver asi dodám, že sme to stihli len tak tak, keďže cestou naspäť ukazoval teplomer v aute na parkovisku pri Innsbrucku 30,5 stupňa. A to bol 14. apríl! Lyže teda odkladáme a vyťahujeme biky.
