Nízkotatranské hole nad osadou Magurka vytvárajú zaujímavý a zatiaľ menej frekventovaný skialpový areál. Ponúka prístup autom až do výšky 1100 m, možnosť zjazdov na všetky svetové strany, zvyčajne nadpriemerné snehové podmienky a občerstvenie na Chate Magurka či v útulni Ďurková.
Bývalá banícka, dnes už rekreačná osada Magurka pod severnými svahmi Ďurkovej je dostupná z Korytnickej doliny pod Donovalmi aj z Partizánskej Ľupče. Z liptovskej strany je však cesta vo veľmi zlom stave. My sa v to krásne nedeľné ráno, prvé po niekoľkých škaredých víkendoch, rozhodujeme návštevu Magurky oferovať za lyžovačku v okolí Latiborskej hole. Preto odstavujeme auto ešte pred osadou, na malom parkovisku v sedle Prievalec.
S 1100 m ide o najvyššiu motorom dostupnú kótu v lokalite. Sneh je už dosť odtopený, takto máme najväčšiu šancu, že lyže vôbec nebude treba nosiť. S výnimkou krátkeho stúpania pri návrate, kvôli ktorému sa neoplatilo lepiť pásy, sa tento predpoklad ukázal byť správny.
Začíname na rúbanisku, obchádzame menší kopec a pokračujeme zvážnicou. Vedú nás stopy kolegov, ktorí si buď privstali, alebo sem mali kratšiu cestu. No myslím si, že za dobrej viditeľnosti nebude problém trafiť na nízkotatranský hrebeň aj bez stopy.
Trasa: Dĺžka 20 km, nastúpaných 1450 m, celkový čas 5:45 h. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.
V lese je ešte fajnový sypký sneh. Dúfame, že ani na vyššie položených otvorených svahoch ešte úplne nezmäkol. Nad lesom traverzujeme popod Latiborskú hoľu (1643 m) na vedľajšiu Veľkú hoľu (1640 m). Svahy na našej strane vyzerajú celkom lyžovateľne, no chceme vidieť, ako to vyzerá na juhu.
Na vrchole sa nechávame zlákať slnečnými svahmi, ktoré sú menej vyfúkané ako severné. Ponáhľame sa, kým sneh nie je príliš vytopený. Neskoro, paštikári nastupujúci na túru po desiatej nemajú nárok… Iba prvé výškové metre pod vrcholom boli fajn, zvyšok trápenie v ťažkom brzdiacom snehu. Nevadí, trochu sme sa povozili a stúpame nazad na hrebeň.
Svahy okolo výstupovej trasy nás neminú pri návrate, ideme sa pozrieť ďalej na východ. Niekoľko kilometrov po hrebeni, aj pásy sa v jednom dlhom miernom klesaní oplatilo zhodiť. Na pomery nízkotatranského hrebeňa je takmer bezvetrie, užívame si turistiku s výhľadmi na Západné Tatry.
Cez Latiborskú a Zámostskú hoľu prichádzame tesne pod vrchol Ďurkovej (1750 m). Z jej severného bočného rebra padá smerom do doliny Viedenka lyžiarsky atraktívny žľab. Podľa klasického sprievodcu od S. Klauča je lepšie jeho strmší (od oka asi 35 stupňov) začiatok obísť po rebre. My v aktuálnej situácii hodnotíme riziko ako prijateľné, aj s vedomím, že vo vedľajšej doline v roku 1970 spadla jedna z najväčších zdokumentovaných lavín v histórii Slovenska a vzala si so sebou tri životy.
V hornej polovici žľabu máme prvotriednu lyžovačku, potom nasleduje dobre známe zápasenie so snehom, ktorého hustota sa približuje k hustote masla. Keď žľab stráca sklon, zastavujeme. Vidíme, že okrem „nášho“ sem ústia ďalšie dva lyžovateľné žľaby. Ďalej dolinou by sme sa dostali priamo do osady Magurka a chvíľu koketujeme s predstavou čapovaného piva na chate. Nakoniec sa otáčame nazad na hrebeň.
Chvíľu cikcakmi v strmej mulde, potom traverz lesom a sme na žltej značke vedúcej z Magurky do Sedla Zámostskej hole. Ďalší dlhý pochod po hrebeni, kde medzitým začalo slušne fučať. Aspoň že tak, bez vetra by sme sa cítili oklamaní :)
Z Latiborskej hole zjazdujeme po severozápadnom rebre, až kým sa nenapojíme na výstupovú trasu. Ešte trochu zabojujeme s mokrým snehom a jedným krátkym stúpaním a sme doma. Lyžiarsky to dnes nebolo nič mimoriadne, no aj precházka po hrebeni v ideálnom počasí má svoju hodnotu. Za horších poveternostných podmienok by asi bolo lepšie urobiť si základňu na Magurke a odtiaľ vyrážať do žľabov pod hrebeňom.
