Pobrúsiť svahy Krížnej chodievam aspoň dvakrát za sezónu, ale do Ramžinej som sa až doteraz neodvážil. Hlboko v podvedomí bolo zafixované, že extrémne lavinózna dolina nad Tureckou je vyhradená pre miestnych expertov. Tabu sa mi podarilo prekonať až v prvý marcový víkend 2018.

Do Tureckej prichádzame s úmyslom zopakovať Erikovu trasu z pretekov Skialp Krížna Winter Race. Pred dvomi týždňami bola lavínová trojka a organizátori zvolili trasu s maximálnou opatrnosťou – mimo akýchkoľvek strmších žľabov. Medzitým lavínovka klesla na dvojku, takže obavy sa zmenšili. V teréne sa nakoniec ukázalo, že si môžeme dovoliť oveľa viac.

Z parkoviska štartujeme pred desiatou. Trochu neskoro na trasu, ktorá má vyše 16 km a 1800 výškových metrov. S Martinom už poznáme svoju rýchlosť, sme dohodnutí na športovom tempe a veríme, že to v pohode stíhame. Pretekárske dve hodiny nám asi stačiť nebudú, ale veď treba aj trochu fotiť  :)

Na začiatku bývalej zjazdovky odbáčame doprava na lesnú zvážnicu. Stopy spred dvoch týždňov nás spoľahlivo vedú pod Majerovu skalu. Tam sa začína strmina, ale po pretekárskych cikcakoch sa šliape luxusne. Na Líške kontrolujem GPX-ko, tu niekde by sme sa mali spustiť do Ramžinej. Je totálne bezvetrie, tesne pod nulou, slnko páli. Takú kombináciu som na Krížnej ešte nezažil.

Zhadzujeme pásy, spúšťame sa kúsok nižšie a rovno pod sebou vidíme exkluzívny žľab – Dlhý úplaz. Je náš, to je jasné. Snehové podmienky sa dajú charakterizovať ako širokospektrálne. Hore tvrdo, potom pár desiatok metrov sadnutého prašanu, potom striedavo krusta s ubitým púdrom. Človek nevie, čo má čakať, a podľa toho vyzerá aj naše lyžovanie. Až v dolnej časti žľabu, tesne nad hranicou lesa, nachádzeme sneh s konzistentnou kvalitou.

Zisťujem, že sme mimo pretekovej trasy. Tá viedla paralelne so žľabom po zarastenom rebre. Zrejme z bezpečnostných dôvodov. My sme už mali stabilný podklad, hoci na  bočných okrajoch žľabu som registroval menšie nafúkané dosky. Na konci Dlhého úplazu sa musíme preštrikovať lesíkom popri potoku. Tam stretávame dvojicu, ktorá sa práve spustila z vrcholu Krížnej. Sú celí nadšení, vraj super podmienky. Ešte sa uvidí, ako s touto informáciou naložíme.

Schádzame na širokú zvážnicu vedúcu z Tureckej do Malej Ramžinej. Žľab, ktorý sme zlyžovali, vedie okrajom Veľkej Ramžinej. Obe doliny od seba oddeľuje výbežok hrebeňa zvaný Farárov rigol alebo tiež Veľký rígeľ. Po jeho chrbte vedie najbezpečnejšia zimná trasa na hrebeň medzi Krížnou a Kráľovou studňou.

Znova sa netriafame do trasy pretekov, ktorá zo zvážnice odbočila do prevažne bukového lesa ešte pred tým, než cesta križuje potok na dne Malej Ramžinej. Chvíľu si razíme vlastnú stopu na otvorenom svahu a potom traverzujeme do bezpečnejšieho lesa. Stopy pretekárov nachádzame už trochu zafúkané, ale v strmom stúpaní hlbokým snehom aj tak pomáhajú.

Nad lesom je tvrdo. Z Farárovho rigolu sa otvárajú výhľady na vrchol Krížnej a južné svahy pod ním. My ešte chceme zlyžovať z hrebeňa na druhú stranu, do záveru severne orientovanej Dedošovej doliny. V nádeji, že by tam mohol byť kvalitný prachový sneh.

Stručne povedané, nebol. Hore vyfúkané do tvrda, nižšie kôra. Lepší materiál bol iba v lese  – príliš hustom na lyžovanie. Ale trochu sme si pojazdili a zo 250 výškových premárnili. Veď sme tu kvôli športu. Z Dedošovej stúpame nahor rebrom, ktoré nás vyvedie na hrebeň medzi Krížnou a Ostredkom. Je to dlhšie, ale bezpečnejšie ako dnom doliny priamo na Krížnu.

Chvíľu koketujeme s myšlienkou došúchať sa po hrebeni na Ostredok. Ale ja sa už blížim ku dnu síl. Predchádzajúce noci som toho veľa nenaspal. Ani Martin veľmi nepresviedča, takže azimut Krížna. Kocháme sa výhľadmi a všímame si, že na okolité pohoria medzitým padla oblačnosť. My dnes máme celodennú  meteorologickú starostlivosť ako VIP.

O chvíľu prekračujeme zaviaty plot vojenského objektu, kde v pokoji zhadzujeme pásy a vyberáme najlepšiu zjazdovú líniu. Pri týchto podmienkach by bol hriech lyžovať do Tureckej v trase pretekov – cez Líšku a zjazdovku. Páči sa nám priama línia z vrcholu na dno Ramžinej, bolo to dnes lyžované. Ale trochu bokom vidíme na nevýraznom rebre výstupovú aj zjazdovú stopu neznámych znalcov. Možno od dvojice, ktorú sme stretli dole. Tam to predsa len bude istejšie.

Najskôr treba prekonať hrebeňový prevej. Je stabilný, aj svah pod ním. Vrchné partie sú aj tu tvrdé, nasleduje ubitý sneh, občas jemná kôra, no a v dolnej polovici pravý jarný firn. Ten zjazd má hádam päťsto výškových v rovnomernom sklone 30 – 35 stupňov. Stehná horia, endorfíny tečú prúdom. Na záver ošemetný traverz po strmých a slabo presnežených brehoch potoka.

Trasa: 19,7 km, 1867 vystúpaných metrov, celkový čas 5,5 h. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.

Nasleduje nevyhnutný presun po tvrdej lesnej ceste a ešte tvrdšej asfaltke na horný koniec Tureckej. Cez dedinu musíme prejsť pešo, cesta je posypaná. Ani to nám nekazí dojem z dňa, ktorý sa hádam ani nemohol lepšie vydariť. OK, čerstvý prašan by bol fajn, ale to by sme asi nemali slnko a už vôbec sa neodvážili lyžovať svahy v Ramžinej. Celkový čas sme mali oproti pretekárom takmer trojnásobný, no o dosť viac sme toho pojazdili aj pofotili.

Fotogaléria