Polovicu zo zhruba 1800 nastúpaných metrov sme mali mačky buď na lyžiach alebo na lyžiarkach. Zatiaľ naj túra sezóny bola drsná a krásna.
Prvý večer výletu do Sextenských Dolomitov. Sedíme s Martinom za stolom v starom kamennom dome v mestečku Dosoledo, len kúsok od miest, z ktorých sme pred poldruha rokom s Robom štartovali do epického ferratového okruhu Giro del Popera. Dohadujeme sa o pláne na ďalší deň.
Martin sa ma pokúša nahovoriť na dolomitskú brutalitku Antelao (3263 m). Znamenalo by to však dosť dlhý ranný presun autom a ja aj tak neviem, či si na taký výstup momentálne trúfam. Parťák napokon blahosklonne súhlasí s najnáročnejším z mojich troch návrhov. S podmienkou, že po úvodnej rozcvičke si na ďalší deň dáme „niečo poriadne“.
Trasa: Dĺžka 15 km, nastúpaných 1778 m, celkový čas 7:30 h. GPX na stiahnutie získaš na Mapy.cz.
Okruh Sentinella Runde, ktorý som našiel na mapovom portáli, vedie cez dve sedlá – turistickým chodníkom prístupné Passo della Sentinella (2717 m) a divokú štrbinu Forcella Alta di Popera (2880 m). Študujeme orientáciu svahov. Smer podľa stiahnutého GPX vyzerá byť OK – výstupy primrznutými severmi, zjazdy odmäknutými juhmi.
Na druhý deň pred ôsmou štartujeme z parkoviska vo Val Fiscalina (5 €/deň) vo výške tesne nad 1400 m. Asi dva kilometre po lúkach pretkaných upravenými bežkárskymi stopami a začíname stúpať do sedla Sentinella. V traverzoch na tvrdom snehu pásy dobre nedržia, čoskoro vyťahujeme haršajzne.
Pod strmým záverečným výšvihom (do 40 stupňov) nás dobieha trojica domorodcov. Dlho sa držali zo tristo metrov za nami, no využili akúsi skratku, ktorú sme si my nevšimli. Šliapu ako mašiny, nie sú zhovorčiví. Akoby sa im nepáčili cudzinci v revíre.
Po niekoľkých rozhodovaniach, či nedať lyže radšej na batoh, to nakoniec púšťa na pásoch a haršajzniach až do sedla. Miestni borci si ešte idú na chvíľu vyšliapnuť smerom na Monte Popera a potom sa spustia tam, odkiaľ prišli. To je jediné, čo sme z nich dostali. Musíme obdivovať ich sebavedomie na lyžiach. My sme už v žľabe pod sedlom mali na hlavách prilby a v ruke cepíny, oni si ako nič šliapu do ešte exponovanejšieho svahu.
Slnko z druhej strany ho jemne presvecuje, naša brána medzi peklom a rajom. Len ako sa do toho raja dostať?
Slnečný svah na druhú stranu sedla, smerom na chatu Berti, ešte nie je ideálne natopený. No čakať si nemôžeme dovoliť. Je to menej strmé ako na severe, takých 35 stupňov, boríme sa cez škrupinu a bezpečne lyžujeme do doliny. Na pravej strane v stenách Monte Popera hľadáme „náš“ žľab.
Sme pod ním. Chvíľu sa zdráhame akceptovať, že je to on, ale iný tu nie je a vedú z neho staré lyžiarske stopy. Odstrašujúci Canalone Omicida, po nemecky Mörderschlucht. O presný preklad do rodného jazyka sa v záujme udržania morálu radšej nepokúšame.
Lyže rovno hádžeme na batohy a obúvame mačky. Sneh je celkom fajn, drží a ani sa veľmi neprebára. Martin skoro celý výstup hore žľabom prešliapáva stopu, vďaka čomu nám to trvá „len“ zhruba dve hodiny. Ak by sme sa poctivo striedali, tri hodiny by asi boli málo.
Dlhodobý test: Tenké vlnené boxerky od Froggywear
Merino boxerky Trstín testujem od minulého leta. Za sedem mesiacov so mnou prežili horúce dni v sedle bicykla, viacero viacdĺžkových lezení v jesenných Tatrách, tisíckilometrové presuny v aute, nocovanie na horských chatách a desiatky skialpových dní. Je to asi najuniverzálnejšia vec v mojom šatníku.
Bol som skeptický a neveril, že vlnené spodky môžu rovnako dobre slúžiť v lete aj v zime. Kajúcne priznávam, ako hlboko som sa mýlil. Klasické hrubé merino asi také univerzálne nie je, no toto jemné fakt zvládne všetko. Možno s výnimkou zimného bivakovania, tomuto druhu masochizmu však neholdujem. V boxerkách v lete nie je teplo, v zime hrejú, a ak náhodou navlhnú, rýchlo uschnú priamo na tele.
Materiál je na dotyk príjemnejší ako bežná bavlna, o syntetike ani nehovoriac. Vďaka piatim percentám elastanu dobre fungujem aj s veľkosťou L, hoci inak si bežne kupujem M. Tenký materiál by teoreticky mohol byť menej trvanlivý, na mojich boxerkách však žiadne známky opotrebovania nebadať. A to ich periem úplne štandardne s ostatným prádlom.
Boxerky Trstín sú funkčne dokonalý produkt od slovenského handmade výrobcu s príbehom. Jedinú výhradu mám k nudnej tmavosivej farbe, ktorú asi zvolili s ohľadom na osobitosti viacdňového trekovania.
Snažím sa držať čo najbližšie za Martinom, pretože dole žľabom tečie tenký prúd prachového snehu. Ak zaostanem o viac ako dvadsať metrov, zasype Martinove stopy a musím ich znova prešliapávať. A to nechcem, aj tak mám toho plné kecky. Žľab je strmý. Na pár miestach aj cez 50 stupňov. Úzky. Tmavý. Studený. Nekonečný.
Najhoršia zo všetkého je neistota, či sa to na druhej strane bude dať bezpečne zlyžovať. Čo ak sme predsa len netrafili správny žľab? GPX ukazuje, že sme trochu mimo, no v úzkom prietore medzi skalami sa satelitu nedá veriť. Predstava, že by sme žľab museli schádzať smerom dole, je zničujúca. Na mäkšom snehu by sa to dalo nejako zlyžovať, ale my máme celkom tvrdo.
Poslednú ranu morál dostáva, keď sa konečne ukáže záver žľabu. Asi štyri metre vysoký prevej! Slnko z druhej strany ho jemne presvecuje, naša brána medzi peklom a rajom. Len ako sa do raja dostať? Keď pridem k preveju, Martin sa už snaží cepínom prekopať cestu. Okrajom preveja popri skale, je to logická a v podstate jediná alternatíva. Rád by som mu pomohol, no v daných priestorových pomeroch to neprichádza do úvahy.
Tak stojím, mrznem a čakám, kým požiada o vystriedanie. Nedočkám sa. Keď nabúchaný amatérsky triatlonista vykope dostatočne veľkú dieru, vytlačí hore svoj bágel, potom seba, potom môj bágel. Mne už stačí poriadne sa zaprieť, odraziť nohami z nestabilného snehu, zakvačiť rukami do podobného materiálu nad hlavou, pomodliť sa aby to vydržalo, potiahnuť… a som z tej depresívnej diery vonku.
Kedy som naposledy zažil taký intenzívny pocit úľavy? Možno pred 30 rokmi, keď sa v indexe na desiaty pokus objavila vytúžená trojka z nezmyselnej skúšky. Znamenala rozdiel medzi dvomi rokmi pakárne v kasárňach a pokračovaním plnofarebného študentského života. Canalone Omicida nás nezožral, nad hlavami máme azúro a pod nohami strmý, no bezpečný firnový zjazd do krásnej doliny Busa di Dentro.
V slnečnom sedle, cez ktoré vedie letná VHT trasa na Monte Popera, by sme vedeli sedieť ešte dosť dlho. Zodpovednosť káže pohnúť kostrou. Pred nami je komplikovaný neznámy terén. Ktovie aké nástrahy nás ešte čakajú, nechať sa zastihnúť súmrakom by nebolo rozumné. Preto bez ďalšieho otáľania lyžujeme dolu. Veľa fotíme a obdivujeme unikátnu dolomitskú scenériu.
Busa di Dentro síce ústi do správnej doliny (Val Fiscalina), no prechod medzi nimi tvorí strmý hang. Je to lezecký terén, ktorý musíme obísť traverzovaním svahov na ľavej strane, smerom k sedlu Giralba. Hovorí to GPX trasa v mobile aj moje spomienky z jesenného ferratového výletu. Vybavujem si, že popod hang vedie zaistená lávka Strada degli Alpini, na ktorej ma zamrznutý vodopád svojho času vyškolil zo schopnosti horskej improvizácie.
3D vizualizácia našej trasy. V žľaboch ukazuje nezmyselné odbočky, GPS strácalo signál. Trasa na vyššie vloženej mape a GPX na stiahnutie sú manuálne opravené.
Keď prechádzame popod chatu Zsigmondy-Comici, je jasné, že odtiaľto už zablúdiť nemôžeme a túru zakončíme s veľkou časovou rezervou. Len sa nedorantať pri dlhom lyžovaní v koryte horského potoka Rio Fiscalino. Je to rozryté, primrznuté a nohy melú z posledného.
Na parkovisku sme tesne po tretej. Pozerám na Martina s úsmevom a otázkou v očiach. Rozumie mi aj bez slov. Áno, tá zajtrajšia „poriadna túra“ bola už dnes. Unavení sme rovnako ako po vlaňajšej tatranskej Haute Route. Tá síce vedie cez štyri sedlá, ale výstup cez Canalone Omicida vydal za tri.
