Cima Piatta Alta je napriek slušnej výške 2905 m jeden z najľahšie dostupných lyžiarskych vrcholov Sextenských Dolomitov. Dôvod sa dá vytušiť z názvu, ktorý znamená čosi ako „vysoký plochý vrch“. Medzi špicatými susedmi výnimka. Túra je unikátna najmä tým, že v druhej polovici ponúka pohľadnicové výhľady na ikonický trojzubec Tre Cime.
Na konci februára sme s Martinom v Dolomitoch vychytili ukážkové počasie. V noci mrzne, cez deň pečie ako divé. Má to aj nevýhody – trafiť sa do asi 30-minútového okna, kedy je na južných svahoch ideálny sneh na zjazd, je prakticky nemožné. Áno, pomohlo by vyrážať na túru pred šiestou a vracať sa už na obed. Takí masochisti však nie sme a navyše, čo potom s načatým dňom? Radšej trpíme v stúpaniach (ľad alebo úpek) aj v zjazdoch (ťažká brečka alebo krusta). Kompenzuje nám to jedinečná dolomitská scenéria a pohoda pod azúrovou oblohou.
Trasu na slnečnú nedeľu si vyberáme s ohľadom na to, koľko síl nám ubrala sobotňajšia nakladačka na Sentinella Runde. Aj túra na Cima Piatta Alta je dlhá (22 km), výškový rozdiel slušný (1600 m), ale nečakáme žiadne dupanie strmými žľabmi na mačkách. Zo severu sa strmé steny Cimy tvária drsne, no z južnej strany na ňu vedie prívetivá, pozvoľne stúpajúca dolina s nízkym lavínovým rizikom. Berieme to ako oddychovku.
Trasa: Dĺžka 22 km, nastúpaných 1600 m, celkový čas 5:30 h. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.
Kopec leží len pár kilometrov od rakúskej hranice za Sillianom. V prvom talianskom mestečku San Candido (Innichen) treba zatočiť smerom na Sesto (Sexten) a o chvíľu si pri odbočke do doliny Val Campo di Dentro (Innerfeldtal). Štart je na bezplatnom parkovisku vo výške 1334 m. Cesta síce vedie ešte o kus vyššie ku chate Rifugio Tre Scarperi (Dreischusterhütte, 1626 m), no v zime je úsek nad parkoviskom uzavretý a využíva sa ako sánkarska dráha.
Skoro ráno sú pod parkoviskom nepríjemné ľadové koľaje. So šťastím vychádzam bez reťazí a dúfam, že popoludní to bude odtopené. Parkovisko je o pol ôsmej ráno takmer plné – slnečný víkend.
Po ľadovej ceste sa na pásoch nejde najlepšie, no keď to skúšame v kôrovitom snehu vedľa cesty, po pár desiatkach metrov sa radšej vraciame nazad. Asi kilometer za chatou „U troch obuvníkov“ sa trasa stáča doprava. Ak by smer pokračovali rovno, našli by sme sa niekde na severnej strane Tre Cime. Za odbočkou prekonávame krátky strmý výšvih pomedzi stromy. Je tu aj turistická značka, keby dačo.
Končí sa pásmo lesa a dolina sa znova rozdvojuje. Rovno je akési sedlo, my však znova zatáčame doprava. Konečne sa otvárajú výhľady na dnešný cieľ. Mierne nás šokuje, že pred sebou vidíme zo desať veľkých lyžiarskych partií, spolu hádam aj sto ľudí. Dolina Hangenalptal je veľká, pomestíme sa.
Doteraz sme šliapali v tieni, teraz ideme po juhovýchodne orientovanom svahu a slnko začína pripekať. Keď sa po nastúpaní ďalších výškových metrov a predbehnutí jednej veľkej talianskej skupiny obzrieme dozadu, prichádza druhý šok. Tentoraz príjemnejší – priam pohľadnicový výhľad na Tre Cime. Bude nás nútiť otáčať sa celú cestu hore a neskôr pri návrate prerušovať zjazd fotopauzami.
Vo výške 2400 m ďalšia križovatka. Vľavo vedie stopa do sedla Forcella del Lago (Lückeleschartl, 2545 m), my sa tradične držíme vpravo. Väčšina talianskych partií ide do sedla a o chvíľu sa odtiaľ začne ozývať mnohohlasný spev. Zvláštne, ale milé. Začínajú mi dochádzať cukry, už nikoho nepredbieham a Martin sa mi stráca z dohľadu. Nemá toľko trénovať, teraz ma bude musieť hore čakať.
Mierne stúpajúca pláň pod vrcholom sa mi zdá byť nekonečná, navyše začína nepríjemne fúkať. Martina vidím sedieť pod akousi meteostanicou. Keď sa k nemu dostanem, urobím len pár povinných fotiek a prepínam do zjazdového módu. Chcem byť čím skôr naspäť v tej vyhriatej doline s gýčovitým výhľadom na Tre Cime.
Strmý hang hneď pod vrcholovým plató nám dopraje výbornú lyžovačku. Nižšie je už sneh príliš mäkký. Kontrolujem, či som nenechal zatiahnutú ručnú, v menej strmých pasážach sedím na pätách ako najviac sa dá, nič nepomáha. Ešteže máme čo fotiť.
Na lúkach pod „obuvníckou“ chatou si zakorčuľujem viac ako je mi milé. Na sánkarskej dráhe sa zase pohybuje dosť pešiakov, ale medzi Hrebienkom a Smokovcom som už zažil náročnejší slalom.
Najvzrušujúcejší okamih dňa prichádza, až keď sedíme v aute. Tie ľadové koľaje sa roztopili len čiastočne, preto idem veľmi pomaly. Nariek tomu, keď sa snažím trochu pribrzdiť, lebo oproti sa objavilo auto a po ceste sa motajú chodci, tak sa za drnčania ABS-ka šmýkame dolu kopcom nezmenenou rýchlosťou. Kým sa rozhodujem, či vzpriečim auto medzi snehové mantinely, kolesá sa chytia. Až na hlavnú cestu sa radšej plazíme krokom.
Duše nám pištia po dobrej pizzi. Už sme zistili, že v dostať sa k nej môže byť v Taliansku ťažšie ako doma. Lebo kuchyne v reštauráciách fungujú len v obvyklých termínoch obeda a večere, a my preferujeme čas medzi štvrtou a piatou. Dnes sme si na lyžiach švihli a dúfame, že to stihneme.
Okamih pravdy prichádza, keď sa čašník v pizzerii Alte Säge pri objednávaní pozrie na hodiny ukazujúce pár minút pred druhou. Bolo to o chlp, ale dostávame prísľub teplého jedla. Podnik sme našli prakticky hneď ako sme z ľadového tobogánu vyšli na hlavnú cestu smerom na Sesto. Príjemné miesto, dobré jedlo, odporúčam.
Rovnaké hodnotenie platí aj pre túru na Cima Piatta Alta. Trochu preľudnená trasa, ale čo sa dá robiť, keď je tam tak krásne.
