Po Dolomitoch trváš na tom, že si s lezením skončila a že sa na túto aktivitu či už fyzicky alebo psychicky vôbec nehodíš. Odvolávaš sa na svoje panické stavy a začínaš si hľadať nový šport, ktorému by si sa mohla venovať. Napríklad lúšteniu krížoviek. Odolávaš horolezcovmu nátlaku ísť liezť do Tatier presne šesť dní. Áno, šesť kalendárnych dní.

O to paradoxnejšie je, že ideš (či už dobrovoľne alebo nútene) až úplne ďaleko, na koniec doliny pod južnú stenu Širokej veže, kam sa dostaneš po príjemnom štvorhodinovom nástupe. Naposledy si si vďaka zraneniu nástup odtrpela. Tentokrát volíš ľahké topánočky s mäkkou podrážkou a dobrovoľne (alebo nasilu?) si berieš na batoh aj lano.

Nástup sa môže začať. Zo Smokovca smerom na Hrebienok stúpaš prvé metre a prvé zákruty po asfalte. Keď sa za vami objaví auto, len hundreš popod nos, že sa na turistickom chodníku musíš uhýbať autám. Horolezec však vystrčil stopársky prst a dvaja týpci v zložení nosič a kamoš Adam vás berú hore.

Poteší na duši a nahráva do kariet optimistickému dňu. Vďaka. Keby chalani tušili, ako zachránili naštrbenú dušu ženy na lane :)

Ušetrené sily vás nesú dolinou, pomaly vykračujete. Z nohy na nohu. Nad hlavami vám visia pomerne ťažké mokré oblaky. Trochu sa obávaš, keďže v rámci šetrenia váhy v batohu si nepremokavú bundu nechala doma.

Nerušene pokračujete ďalej a v Generálovi si odtrhnete pár fialových plodov na posilnenie. Postupne sa vyjasňuje. Dnes sa vám dokonca podarí aj šikovne pretraverzovať na turistický chodník pod Javorákom a tak neklesáte a nestúpate ďalšie zbytočné metre. V doline je pokoj a ticho, nikde ani živej duše. To všetci ešte spia?

Raňajky boli dávno a pri Sivom plese vás chytá hlad. Nad plesom v závetrí si dávate sladkú buchtu na posilnenie a spoločnosť vám okamžite po zašuchotaní robí kamzík. Pripomína ti vlastného psa, ktorý v okamihu, ako začuje zašušťanie, čaká na jedlo. Pri prudšom pohybe si však kamzík stále zachováva plachosť. Drzo s ním komunikuješ, aby sa vzdialil.

Posilnení a nabudení pomaly prichádzate pod stenu. V Motykovej ceste sú dve dvojice. Trpko spomínaš na dvojhodinové čakanie pod stenou minulú sezónu. O to radostnejšie sa pozeráš na vašu vyhliadnutú Klasickú cestu. Nikde nik. Ďalší optimizmus. Zbieraš si malé plusy a naberáš optimistický pohľad na lezenie.

Naliezate. Prvá dĺžka je vymytou skalou, miestami naozaj ľahká po trávičkách, miestami robíš aj skutočné lezecké kroky v komínikoch. Dĺžka končí na príjemnom trávnatom štande.

Druhá dĺžka mierne traverzuje doľava. Chytáš ľahký záchvev paniky, avšak horolezec si zakladanie celkom užíval, takže postupové istenie v tvojej mysli vytvára príjemné záchytné body. Za traverzom však nasleduje pre teba celkom nepríjemný prekrok doľava.

Nebol by možno taký nepríjemný, nebyť skutočnosti, keď sa ti horolezec snažil pomôcť s prehodením lana cez skalu, a to presne v tom najťažšom kroku. Začínaš mať pocit, že sa ťa asi snaží striasť zo steny. Trochu zneistieš, ale odhodlanie to prejsť je väčšie. Kričíš horolezcovi nech prestane a potom sa ti to podarí s malou dušou preliezť. Ďalšie kroky nie sú veľmi ťažké a dostávaš sa na druhý štand.

Nad tebou sa nachádza zvláštny odštep, vedľa neho platnička a ďalší traverz. Zneistieš. Odštep ťa vytrápi, kým znovu uveríš tomu, že technika sokolík skutočne funguje. Pomaly sa dostávaš pod traverz a krok po kroku traverzuješ doľava. Horolezec opäť isteniami nešetril, takže sa cítiš celkom príjemne.

Najhoršia časť je vygúľať sa z traverzu na hrebienok. Alebo do veľkého kúta, ktorý je hneď vedľa. Podľa toho, čo si vyberieš. Vyberáš si kút a pomaly sa posúvaš hore. Z kúta sa potom stáva platnička a prechádzaš v nej zľava doprava, podľa istení. Horolezec ťa čaká hore a štanduje na nepohodlnom štande na malom zúbku.

V ďalšej dĺžke sa strieda kompaktná skala s komínikom. Opäť prechádzaš po skale zľava doprava podľa naukladaných istení a keď sa pozrieš hore, vidíš nad sebou horolezca. Pod ním je šialená jaskynka. Skôr ako stihneš panikáriť ťa horolezec usmerní: „zľava na hrebeň a potom ku mne“. A tak vychádzaš na hrebienok, na ktorom ťa takmer odfúkne, a prichádzaš na štand.

Nie je veľmi pohodlný, ale nestíhaš reagovať na nepohodlnosť a snažíš sa čo najrýchlejši vytiahnuť z batoha primaloftku a zatepliť sa. To sa ti podarí a následne pomáhaš aj horolezcovi s obliekaním.

Rovnako ako na štande prefukuje i v poslednej dĺžke, kde máš pocit, že ťa z hrebeňa len tak sfúkne do doliny. Vraj dolez za III-IV. S pokojom pridáš na hodnotení náročnosti.

Posledná dĺžka sa začína pomerne pevnou platničkou a pokračuje na hrebeň. Cestou sa lano zasekáva do úžasnej špárky, ktorá natrápila horolezca pri ťahaní dĺžky a trápi aj teba, aby si lano zo špárky vydolovala bez ujmy. Snažíš byť rýchla, dostať sa preč z dosahu poryvov vetra.

Koniec lezeckých pasáží. Balíte laná a vychádzate na vrchol. Fotka. Jedlo. Oddych. Nasleduje chodecký, sutinový zostup a s batohom na chrbte ti príde akýsi náročný.

V Priečnom sedle obehujete tonu ľudí a na chodníku ďalších. Podľa hesla čím rýchlejšie, tým kratšie sledujete chodník, zapínate v hlave automat a cupitáte do civilizácie. Žiaden odvoz vás nečaká, ale zostup z vrcholu Širokej veže do Smokovca bol za menej ako 3,5 hodiny aj s prestávkou na pojedanie fialových plodov. Môže byť.

Horolezec: Široká veža, Klasická cesta IV/V: pekná cesta v kompaktnej skale, ktorá vedie logickou líniou v stene, obrovským zárezom. Určite vhodná alternatíva k Motykovej ceste, ak je tam plno. Štandy sú na vlastnom istení, väčšinou na pohodlných policiach. Zakladanie istenia je bezproblémové, až na občasné úseky kompaktnej skaly, kde je ale možné nájsť skoby rôzneho veku. Zostup chodníkom do Priečneho sedla.

Fotogaléria