Trojhodinový peší okruh na dlhom a úzkom poloostrove ponúkam ako tip na deň, keď si počasie na Sardínii vyberie sick day. Kto od výletu očakáva históriu, dostane vykopávky antického mesta a starobylú obrannú vežu. Kto túži po prírodných atrakciách, bude odmenený divokou mediteránskou flórou, dramatickými útesmi a ľudoprázdnymi plážami, ktoré obmýva neskutočne priezračné more.
Poloha a doprava
Polostrov Sinis stráži vstup do Oristanského zálivu na západnom pobreží talianskeho ostrova Sardínia. Ide o úrodný poľnohospodársky región, ktorý nie je veľmi zasiahnutý masovým turizmom. Sú tu kempy, apartmány, kilometre pláží, ale žiadne veľké hotelové rezorty. Z hlavného mesta Cagliari sa do mesta Oristano dá dostať za 1,5 hodiny, väčšinou po slušnej rýchlostnej ceste. Z aglomerácie Sassari/Alghero, kam lieta Ryanair z Bratislavy, trvá cesta okolo dvoch hodín. Za niečo vyše dvoch hodín sa sem dostaneš aj z Olbie, kde pristávajú trajekty z Livorna na talianskej pevnine.
Trasa: Dĺžka 8,7 km, nastúpaných 167 m, celkový čas 3:10 h aj s krátkymi kúpaním na pláži. GPX na stiahnutie a výškový profil získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
História
Život na Sardínii od raného stredoveku ovplyvňovali bohaté talianske mestá Janov a Pisa, no neskôr sa na tri storočia presadila vláda španielskej koruny. Po Španieloch sa v 18. storočí vrátili Taliani, bolo to však tak trochu nedobrovoľne. V rámci dohôd medzi európskymi veľmocami musel rod Savojských z Turína prijať Sardíniu namiesto ľudnatejšej a ekonomicky lukratívnejšej Sicílie. Dôkazom, že Savojskí o Sardíniu veľmi nestáli, sú neúspešné pokusy predať ju Rakúsku či Francúzsku.
V súčasnosti funguje Sardínia v rámci Talianskej republiky ako región so špeciálnym autonómnym postavením. Ostrov je dvojjazyčný, pričom sardínčina je vraj zo všetkých jazykov najbližšia pôvodnej latinčine. Zatiaľ je to živý jazyk, no v bežnom živote ho používa už len staršia generácia. Sardínska identita je však stále silná a nazvať domorodca Talianom môže viesť k istým nepríjemnostiam. Asi ako keď Škóta nazveš Angličanom.
Náročnosť výletu
Deväťkilometrový peší okruh na poloostrove Sinis sa dá bez problémov zvládnuť aj v obyčajných teniskách. Stúpania a klesania nejaké budú, no len krátke. Nezabudni si vziať dostatok vody a ochranu proti slnku, v závislosti od počasia aj vetrovku. Ide o úzky výbežok bez stromov obkolesený morom, kde niekedy môže nepríjemne fúkať. Hoci turistické značenie na poloostrove neexistuje, zablúdenie nehrozí. Aj sa aj vyberieš nesprávnym chodníkom, omyl si uvedomíš najneskôr po sto metroch.
Naša trasa
Na výlet sme sa vybrali v jeden chladnejší deň koncom septembra s predpoveďou dažďových prehánok. Plavky a uteráky máme v batohoch – pre prípad, že sa počasie umúdri. Štartujeme zo San Giovani di Sinis, čo je malá prímorská osada s originálnou atmosférou. Okrem nových apartmánových domov sa tu zachovali aj čarovné staré domčeky a ranokresťanský kostol zo 6. storočia. Atmosféru miesta dotvárajú pieskové duny hneď za domami a pláž s gýčovito tyrkysovým morom.
O deviatej ráno sme tu prakticky sami. Prejdeme okolo zatvoreného turistického infocentra, nazrieme do prastarého kostolíka a smerujeme k archeologickému areálu Tharros. Je verejne prístupný, no dnes nemáme chuť na vykopávky. Spoza plota obdivujeme kvalitu kameňom dláždených ulíc vybavených kanalizačným zberačom. Z budov sa zachovali nízke múriky a niekoľko stĺpov, na Pompeje sa to nechytá. Pôvodne fénicko-púnske, neskôr rímske a byzantské mesto na vrchole svojej slávy patrilo k najvýznamnejším v Stredomorí.
Cestička nás vedie popod strážnu vežu Torre di San Giovanni di Sinis, ktorú postavili Španieli koncom 16. storočia na zvyškoch pôvodnej nuragickej stavby. Aj tu odolávame lákaniu na návštevu veže. Viac nás to ťahá na divokejší koniec poloostrova. Cestou k nemu prechádzame cez úzku šiju, ktorú na strane otvoreného mora lemuje celkom pekná pláž.
Za šijou sa v zeleni skrýva prázdninových viliek. Minimálne jedna z nich sa dá prenajať. Až k vilkám vedie cesta ako-tak zjazdná autom, od nich k majáku sa už musíme dostať po strmých chodníčkoch. Sú vysekané v hustých kríkoch s priechodnosťou podobnou ako má tatranská kosodrevina. S tým rozdielom, že tu sa medzi kríkmi občas vyskytne pichľavá kaktusoidná rastlina.
Faro di Capo San Marco má tú zvláštnu atmosféru námorných majákov – stojí osamelo na mieste bičovanom živlami, pamätník dávnej éry moreplavcov netušiacich čo je to radar alebo GPS. Pomerne veľká stavba kedysi musela poskytovať zázemie pre správcu majáka a jeho rodinu. V súčasnosti je už prevádzka plne automatizovaná bez potreby trvalej ľudskej obsluhy. V okolí majáka sa treba pozerať pod nohy, dá sa tam ľahko spadnúť do zvyškov akýchsi podzemných stavieb.
K majáku okrem chodníčkov, ktorými sme prišli, vedie aj slušná makadamová cesta. Po nej sa chceme vrátiť, no ešte predtým sa vydávame k útesom na západnej strane poloostrova, obráteným smerom na otvorené more. Skalné útvary akoby niesli stopy ľudskej činnosti,že by nejaké vojenské zákopy? Možno to bola len erózia.
Chodíček kopírujúci pobrežie sa postupne stráca v nepriechodných kríkoch. Pred dosiahnutím ďalšieho pásu útesov sa musíme otočiť a vrátiť sa na cestu. Vedie takmer presne po línii najvyšších bodov poloostrova a poskytuje výhľad na obe strany. Stretávame divo žijúcu ovcu, prechádzame okolo dobre zachovanej púnskej nekropoly a na záver sa necháme zlákať pohľadnicovo krásnou plážou. Počasie je premenlivé a voda studená, ale nedokážeme odolať.
Na poloostrove Sinis sme pôvodne chceli pobudnúť zo dve hodinky, nakoniec to boli vyše tri. V prípade chuti na návštevu múzeí alebo plážového počasia by sme na ňom vďačne strávili celý deň.
Praktické info
- Za parkovanie v San Giovanni di Sinis sa platí v automatoch (1,50 €/h), uhradiť sa dá aj kartou. My sme predplatený čas výrazne prešvihli, ale nemalo to žiadne následky.
- V lete 2024 bolo vstupné do archeologického areálu Tharros 9 €, do strážnej veže 4 €.
- Na začiatku poloostrova pri parkoviskách sa nachádza niekoľko barov a reštaurácií. Vodu a nejaké jedlo predávajú aj pri vstupe do archeologického areálu, kde sú tiež toalety.
- Na Sardíniu sa dá dostať letecky alebo lodnou linkou. My sme zvolili kombináciu vlastného auta a nočného trajektu z Livorna s vlastnou kajutou. Pri plánovaní to vyzeralo logicky, veď tú noc by sme tak či tak museli niekde stráviť. Noc na preplnenej starej lodi Grimaldi Lines s mizernými službami však nebola žiadna slasť. Nabudúce radšej poletíme. Finančne, aj s požičaním auta na mieste, to vyjde približne rovnako ako náš variant. Mimochodom, ostrov s 1,6 mil. obyvateľmi má pomerne kvalitnú sieť ciest, za ktoré sa, na rozdiel od talianskej pevniny, neplatí.
Doplnkové tipy
- Pobrežie na sever od poloostrova Sinis je málo zastavané, s hustou sieťou nespevnených či málo frekventovaných asfaltových ciest, a posiate krásnymi prírodnými plážami. Ideálne prostredie na pohodový výjazd na horskom bicykli. Ide o približne 40 kilometrov pobrežia od San Giovanni di Sinis po mestečko Santa Caterina di Pittinuri.
- Päť kilometrov od poloostrova smerom do vnútrozemia sa nachádza opustená, no dobre zachovalá stredoveká dedina San Salvatore. Každoročne ožíva v prvú septembrovú sobotu, kedy do nej okolo 800 bosých bežcov v bielom odeve prináša sošku Ježiša. Ide o celkom slušný športový výkon, keďže bežia z 9 kilometrov vzdialeného kostola v meste Cabras. A na druhý deň sa bosonohá procesia Corsa degli Scalzi rozbehne opačným smerom. Mimo tohto sviatku sa o San Salvatore zaujímajú hlavne fanúšikovia žánru spaghetti western. Ulice a domy dediny totiž pripomínajú atmosféru mestečiek v Arizone a Novom Mexiku z čias osídľovania amerického divokého západu. Nakrúcalo sa tu niekoľko filmov ako Giarrettiera Colt z roku 1968.
