Pri nedávnom výlete do Doliny piatich poľských plies sa mi v pamäti vynorila takmer 10 rokov stará spomienka na bulharské Sedemte jezera. Neskôr doma zisťujem, či zložka s fotkami z pohoria Rila stále existuje. Nestratila sa, ale praktických informácií bude v článku poskromne. Aj tak by to nemalo veľký zmysel, za ten čas sa tam veľa pomenilo.
August 2008, spoločná dovolenka dvoch rodín spojená s návštevou bulharských príbuzných. Prilietame do Sofie, kde si požičiavame auto schopné odviezť sedem ľudí a presúvame sa na Chalkidiki. Po týždni oddychu pri gréckom mori sa vraciame do Bulharska. Cieľom je horské stredisko Borovec v Rile, len 1,5 h jazdy zo Sofie. Vedú z neho lanovky pod Musalu (2925 m) – najvyšší vrchol krajiny a celého Balkánskeho poloostrova.
Ubytovanie sme si zajednali v zrubových chatkách Jagoda, ktoré vraj kedysi postavili Fíni v rámci nejakého socialisticko-kapitalistického bártra. Predpokladám, že to bola výmena za dovolenky pri mori s prebytkom lacného alkoholu. Výhodou fínskeho pôvodu chatiek je, že skoro všetky majú vlastnú saunu.
V partii sú tri deti vo veku od 5 do 10 rokov, takže plán vyliezť na Musalu vyvoláva isté pochybnosti. Našťastie sa výškové metre dajú nahnať lanovkou na Jastrebec (2369 m). V bezproblémovom počasí, aké sme vystihli, to decká s trochou motivačných trikov zvládajú na jednotku.
Po Musale je na rade ďalší must-see, fotogenické Sedemte jezera – Sedem rilských jazier. Logistický problém s čerstvo postavenou, no ešte nespustenou lanovkou, rieši miestny „taxikár“ a jeho starý ruský UAZ-452. Ťažko uveriť, akým terénom tá plechovka pri vývoze do výšky cca 2100 m dokáže prejsť. Pocit ako na kolotoči je v cene jazdy. O pár dní neskôr sa v novinách dočítame, že lanovka sa pri slávnostnom spustení pokazila a bulharského ministra z nej museli skladať záchranári…
Od nepeknej veľkej chaty pripomínajúcej Sliezsky dom pred rekonštrukciou začíname stúpať cez kaskády siedmich rilských jazier. Naozaj vynimočné miesto, foťák je zbytočné schovávať do ruksaku. Pri druhom jazere je malá chata a stanový tábor sekty Biele bratstvo, v ktorom kempujú účastníci letnej duchovnej školy. Stretávame zopár týpkov v bielych hábitoch. Úplne chápem, že sa im tu páči, no nie je mi jasné, ako toto môžu tolerovať ochranári.
Medzi jazerami sa pasú horské kone, ktoré slúžia aj na vynášku zásob na chaty. Švagor Vasil tvrdí, že sa o ne nik špeciálne nestará a celé leto tu voľne žijú. Ak chatár potrebuje živú silu, jednoducho si nejakého chytí, osedlá a po využití ho zase niekde pustí. Veľmi tomu neverím, ale podávam ďalej tak ako som dostal :)
Od posledného jazera (výška zhruba 2500 m) sa vraciame inou trasou – cez náhornú plošinu, na ktorej členovia Bieleho bratstva vyskladali z kameňov gigantické rituálne kruhy. Aj tie prispievajú k magickej atmosfére miesta.
Tretí a posledný bod v turistickom pláne pre náš pobyt v Rile je Maljovica (2729 m). No tu už nie je ani lanovka, ani planinarsko taksi. Vychádzame len kúsok nad chatu, deti už majú chodenia po horách dosť a je s nimi na nevydržanie. V záujme zachovania vlastného psychického zdravia sa otáčame do doliny a v najbližšej dedine sa snažíme nájsť nejakú dobrú reštauráciu. Typické bulharské hody namiesto Maljovice – aj tak môže byť.
