Tak sme konečne našli termín – 22. júl 2020. Zosúladiť štyri pracujúce ženy – matky a počasie sa nakoniec podarilo.
Na to, ktorým smerom sa vyberieme, ma inšpiroval príspevok na Facebooku. Vedela som, že chcem niečo s minimom ľudí, a tak bolo rozhodnuté. Rudná magistrála. Prejdeme z nej za tri dni aspoň kúsok – východnú časť od Šumiaca po Osrblie (pozri mapu celej magistrály).
Začali sme na Červenej skale pri Šumiaci s dobrou náladou, 15-kilovými batohmi na pleciach a 36 kilometrami pred nami.
Nepremokavosť našich topánok sme si overili hneď na začiatku trasy cestou hore potôčikom Trsteník.
Cesta nás viedla lesom aj lúkami s pasúcimi sa koňmi, ktorými je Muránska planina známa.
Očarili nás výhľady z Poludnice.
Niekde za Studňou na Muránskej planine sme natrafili na peknú vyhliadku.
Videli sme lúky pri Nižnej Kľakovej, kde slnko vytváralo nádherné obrazy.
Prvú noc sme strávili na chate Burda, kam sme dorazili už po západe slnka niečo po pol deviatej.
Ráno sme sa nikam neponáhľali. Veď máme dovolenku.
Ešte som si dala rýchlu prírodnú sprchu pri prameni na chate a po výdatných raňajkách a prehodnotení trasy sme sa vybrali ďalej.
Plán bol jasný. Dáme si oddychové tempo a hlavne menej krokov. Plán to bol pekný. Ale…
Vyrazili sme smerom na Zbojskú, kde sme sa občerstvili pivkom a kapustnicou.
Smerom na sedlo Diel bola cesta samé blato. Peťa si nechala na nohách žabky a na počudovanie ich v tom blate nestratila.
Pokračovali sme ďalej v dobrej nálade na Klenovský Vepor. Plecia si na ťažké batohy už zvykli a nohy nám kráčali zotrvačnosťou. Z Vepra nám oproti cupitala trojica čechov, ktorá sa čudovala obuvi na našich nohách.
Neviem, prečo sa práve oni čudovali sandálom a žabkám. Na vrchole sme sa pokochali opäť krásnymi výhľadmi.
A vybrali sme sa dole, hľadať náš druhý nocľah na Šopisku, ktorý nám vybavil pán Zdenko z Burdy. Vedeli sme, že to je mimo značky, ale že budeme trochu blúdiť, sme ešte netušili.
Nakoniec sme nechali Peťu s Luckou s batohmi a my s Majkou sme išli hľadať chatu, aby sme nebehali zbytočne všetky štyri s batohmi. Nakoniec sme spoločnými silami našli náš nocľah.
Chalupa to bola krásna, ale schovaná pred našimi zrakmi smerom po červenej. Rýchlo sme si pripravili večeru a dvakrát nechali kolovať ploskačku. Takže druhý „pohodový deň“ sme prešli dobrých 24 km. V noci Majka pochrapkávala a mňa zobudila kuna šramotajúca po streche. Ráno sme si pospali zase o niečo dlhšie.
Skonštatovali sme, že takýmto štýlom by sme ďalší deň vyrážali až na obed. Doplnili sme si zásoby vody a po rozlúčke s domácimi pokračovali v našej ceste.
Pôvodný plán bol prísť na Hrb a zísť na Strelníky. No bolo nám jasné, že plán nedodržíme. Ale čo, veď máme dovolenku. Pri Kysuci, Uhliarke sa nám otvorili výhľady na zvlnené prudko fotogenické kopce a lúky v okolí Sihly. Fotili sme odušu kvietky a chalupy, vyjedali lesné jahody.
Pri Tlstom javore sme v diaľke už počuli aj hromy a obloha sa zatiahla. Tam sme sa rozlúčili s Luckou a nanominovali ju do auta pilčíkovi, ktorý tam na naše šťastie pracoval a vďaka blížiacemu sa dažďu už svoju prácu končil.
V trojici sme pokračovali ďalej. Pri Obrubovanci už začali padať kvapky z oblakov. O chvíľu sme vošli do lesa a dážď nám nevadil. Cestička lesom ale po necelej hodinke skončila, tak sme na seba hodili bundy a sandále vymenili za normálnu turistickú obuv a šup ho na chodníček lúkami.
V diaľke bolo vidieť Poľanu a pred nami sa onedlho ukázal aj Ľubietovský Vepor a jeho charakteristický vrchol Hrbu.
Vedela som, že naša cesta až na Hrb nepovedie. Pred nami boli ešte 3 hodiny šliapania na Štomp a hodiny ukazovali takmer štyri poobede. Osamotený turista smerujúci z Detvy tam „niekam“ nám oznámil, že to iba tento mrak prejde a už dážď nebude. Nemal úplnú pravdu, ale vôbec nám to neprekážalo.
Veselo sme kráčali ďalej a cestou nachádzali popri chodníku aj nejaké tie dubáčiky, ktoré sme – k veľkej ľútosti Majky – nechali nech si pekne rastú ďalej.
Po krátkom predieraní sa rúbaniskom sme sa strmým kopcom dole dostali ku vodnej nádrži Hronček.
Už sme boli aj riadne hladné, veď sme naposledy jedli ráno, len suchého miesta na posedenie nejako nebolo. Našťastie cestou hore na Štomp našla Peťa kúsok suchého miesta v lese a tak sme zhodili batohy a dojedali zásoby klobások a slaninky. Hneď sa nám kráčalo lepšie.
O pol siedmej sme dorazili k rázcestiu Na Štompe. Odtiaľ sme si to strihli zvážnicami na Osrblie, kde nás vyzdvihli kamaráti a hodili na stanicu do Chvatimechu. Aj sme sa tešili na sprchu, aj sme boli smutné, že dobrodružstvo skončilo.
Ozvala sa nám aj Lucka, ktorá už bola pri deťoch v Rimavskej Sobote. Vyrozprávala nám ako ju pilčík prosil, nech si nič nezabudne v aute, lebo má strašne žiarlivú ženu. Už mi bol jasný ten jeho vystrašený pohľad, keď som ho prosila, či neodvezie kamošku do Brezna.
Oznámila som ešte dievčatám počet dnešných kilometrov. Necelých 28.
Vo vlaku sme skonštatovali, že to bol veľmi vydarený výlet a tešíme sa na ďalší. Škoda, že až o rok. Ale možno…
