Putovanie za najjasnejšími hviezdami v Bieszcadoch

Tak ďaleko ako v novembri 2014 sme ešte neputovali, tak blízko sme ešte k sebe nemali. V ďalšom texte niekoľko najvýraznejších spomienok.

Napísal a nafotil: MARTIN SEKÉR

Vlaňajší sedemnásty ročník Putovania priniesol novinky do prepravy pútnikov za dobrodružstvom. Osem na všetko odhodlaných duší sa zložilo na prične nočného vláčika smer Humenné. Cieľ bol jasný: Vihorlat, Bukovské vrchy a Bieszczady.

Vihorlat. Napriek veľkým očakávaniam a snahe hydratovať organizmus počas cesty vlakom sa nám bývalú sopku nepodarilo dostať do stavu aktívneho. Na odporúčanie rozprávkovej babičky sme použili na výstup starostov automobil V3S , ušetrili sme výškové metre, utriasli myšlienky. Snáď sme si týmto činom nepohnevali ducha alpinizmu.

Trasa v 4 etapách: 83 km | stúpanie 3131 m | klesanie 14989 m. Klikni na obrázok pre zobrazenie trasy na Hiking.sk.

Kremenec. Opakovaná návšteva troch európskych krajín v krátkom časovom intervale. Veľký cestovateľský zážitok porovnateľný snáď len s návštevou severného pólu (na sever, na jih, na sever, na jih…).

Nočná obloha. Nočný pohľad na oblohu v parku hviezdneho neba zatienil pohľad do radov putujúcich. Na oblohe bolo niekoľkonásobne viac hviezd, nie sme na také zvyknutí. Opäť odporúčanie každému, koho hviezda žiari príliš jasne. Istota návratu na zem zaručená.

Polonina Wetlinska a chata Puchatka. Chatu macka Pu s chatárom mackom sme nezastihli v dobrej kondícii. Macko sa nám ani neukázal – uložil sa už na zimný spánok. A tak sa s chatou lúčime skoro ráno pod rúškom hmly a tmy, bez čaju a raňajok.

Runina. V tejto vieske sa onehdy zrodila myšlienka bežať ďaleko a neobzerať sa za seba (vznik ultraRUN behov). Vraj za to môžu zubry. Ktohovie, ako to bolo naozaj. Každopádne si miestni občania tento zvyk zachovali a utekajú kým vládzu, väčšinou západným smerom. Nielenže sa neobzerajú, ale ani nevrátia. Krásny kraj sa mení na raj, ľudia odchádzajú, zubry prichádzajú.

Na počesť nášho kamaráta Brestika a jeho 3 tohoročných podujatí ultraRUN 100 (Trnavská 100, Nitrianska 100, Prešporská 100) sme si jeho absenciu na akcii (jeho reakcia na pozvánku: „88 kilometrov, hmm, tri litre jonťáku, dva banány, dve tyčinky, jedna polievka po ceste a za desať hodín je to naše”) uctili v miestnej krčme podujatím UltraRUM Bieszczady 68 (bonboniéra = 68 ks rumových praliniek bez čokolády).

Pôvodný zámer ultraRUM Bieszczady 100 sa nám nepodarilo zrealizovať z objektívnych príčin – slabé zásobovanie čajovne na konci sveta a odchádzajúci dopravník. Ostala výzva do ďalších ročníkov. Podujatie ultraRUM Bieszczady 68 následne rozospievalo celý autobus, rozozvučalo rozladenú gitaru a aj šofér cez mikrofón pridal jeden song.

Záver. Miestny prisťahovalec (zhodou okolnosti náš bývalý kamarát Paľo) tvrdí, že do Bieszczad sa prvý krát príde na návštevu, potom sa tam človek vráti a ďalší raz už odtiaľ neodíde – ostane navždy pripútaný k najjasnejšej oblohe v Európe. V jeho prípade sa hviezdna obloha zhmotnila do kobiety menom Edita. Ostáva nám návrat a na ďalší krát tam zdivieme nadobro.