Prechod Nízkych Tatier, deň 4: Záverečná etapa Ďurková

Štvrtý a posledný deň Tomášovej sólo hrebeňovky z minulého leta. Drsný fujak na hrebeni, posledné nezmyselné stúpanie na Kozí chrbát, surrelizmus na Donovaloch a šťastné stretnutie so zle zaparkovaným autom v Bystrici.

5:37. Celú noc som spal v otvorenom spacáku zakrytý len po pás. Prvá teplá noc. A to spím v kúte na zemi. Trošku som cítil hlinu v noci. Nie je to tu pod stolom najhoršie. Ale až tak výrazne ma to tu nebaví… Treba mi zmiznúť.

Musím sa tu pod stolom potichu zbaliť. Trvá mi to dosť dlho, hlavu si narazím iba raz. Preplazím sa pomedzi ľudí a nohy stola von. Teším sa, že sa prepchám cez tie miniotvory. Batoh nájdem v sklade, zoberiem palice a idem von. Nie je až taká tragická zima. Tieto chystania a ranné balenia sú každý deň najťažší bod. Batoh dávam pod strechu a idem zohriať jedlo.

Vlado a Peťo nikde, je asi 6 hodín. Včera navrhli, že pôjdeme spolu. Máme vyraziť o pol siedmej. Ok, neponáhľam sa, najem sa a čakám. Po chvíli vidím, že kým som jedol, zo strechy mi presne na miesto, kde sa batoh opiera o chrbát, natiekol liter studenej vody po kvapkách. Neverím. Dávam batoh na miesto, kde o chvíľu bude svietiť slnko.

Chalani nikde, blíži sa sedem. Vyzliekam sa do krátkeho trička a nohavíc, naučený, že chvíľu mi bude chladno, ale potom nebude teplo. Batoh chcem opäť dávať dole z chrbta cez deň minimálne. Čo mi pripomína, aby som si prehádzal veci v batohu a pre istotu dal bundu zvonka. Možno sa hodí tak ako včera proti vetru za Derešami.

Chatár vyjde von a medzi rečou povie, že aj núdzové spanie je spoplatnené 5 €, aby sme nezmizli. Idem mu dať peniaze. Akurát sa zavreli (opäť) v kuchyni. Zaklopem. Druhýkrát. Tretíkrát. Nechcem zobudiť tých, čo ešte spia okolo. Otvárajú sa dvere po chvíli s vetou „Čo, už?”. Je okolo 6:15, oficiálne sa otvára o 6:30 kuchyňa. Dávam mu do ruky 10 €. Chcel som povedať, že to je na 5 € za spanie + na opravu strechy, ale jeho intro ma odradilo. Dávam mu peniaze a otáčam sa bez slova. Keďže odchádzam, zdá sa, akoby chatár myslel, že je to za dvoch a nerieši to.

Odfotím východ slnka spoza kopca, batoh zatiaľ preschol. Super, už som sa bál, že mám furt len nešťastie na tú vodu! Idem ešte kúpiť magnetku pre babku. Dávam 3 € a zbavený šoku sa snažím vysvetliť, že 5 je za mňa a 5 navyše. Netvária sa, že to chápu. OK, neviem, prečo musia vedieť, že som dal viac ako treba.

No nič, tak chalani buď išli skôr alebo zaspali. Skôr si myslím, že to druhé. Ale nemám ich ako hore nájsť a rozpoznať. Sú to makači, dajú to. Nuž čo, vyrážam. Vnútorne (ako inak) sa rozlúčim s chatou aj ľuďmi.

Po 3 minútach sa vraciam. Palice. Trošku sa hanbím.

Po dvoch dňoch znova bobule

Čaká ma stupák na hrebeň. Za desať minút som hore, ide sa mi dobre. Teplota super, do 5 minút som rozhýbaný. Paráda. Teplota tela aj prostredia ideálna. Hore sa nenápadne zmenia podmienky. Silnie vietor. Keď vyjdem úplne hore nad Ďurkovú, už riadne fučí. Robím si fotky a videá. Vietor silnie, po čase musím dať batoh dole a dať si bundu, dobre prichystané. Idem pomaly, furt sa filmujem, chcem, aby bolo vidno dobre tieto podmienky. Konečne vzrúšo. Letná himalaja. Je to drsné, na hranici znesiteľnosti.

OK, musím trošku zrýchliť. Ako je tu krásne. Idem tento úsek už tretíkrát, prvý raz naozaj sám. Predbieham pár ľudí z Ďurkovej, sem tam sa obzriem, či ma nedobiehajú chalani. By som sa cítil blbo, že som ich tam nechal… Kráčam 4 hodiny vo vetre, ktorý stále silnie ako sa blížim k Latiborskej holi a Veľkej Chochuli. Je to zážitok. Konečne to nie je len o opaľovaní sa. Himalaja.

Nechce sa mi veriť, že dnes večer budem spať doma. Alebo ležať vo vani. Alebo čokoľvek takéto nereálne.

Píšem za chôdze mail klubu. Dosť som na klub myslel pri mojej výprave, najmä pri Ďumbieri na Štefáničke, kde sme počas letnej terénky s klubom boli. Píšem im, že tá studená hmla bola magickejšia ako moje včerajšie letné nuďásko. A naozaj si to myslím.

Začínam byť trošku smutný, cítim, že sa lúčim s hrebeňom. O chvíľu ma čaká už len niekoľkohodinový zostup. Ukazujú sa mi Donovaly. Vidím miesta, kde som pred pár týždňami bol s Beou a Tami. Pekné spomienky. Juchal som vtedy, keď som poškuľoval po hrebeni. A teraz juchám na hrebeni. Na Chochuli stretám oproti idúceho človeka. Jeho vetu „ale nám tu fúka” ledva počujem.

Strháva ma zo strany na stranu. Je to milé, ale teším sa, že o chvíľu z toho zmiznem. Lúčim sa opäť s hrebeňom. Kráľovohoľský vysielač nevidím, iba Ďumbier.

Už dva dni som nezjedol žiadnu bobuľu. Práve, keď mi to napadne, si to rozmyslím a vrhám sa k zemi. Je to super, dole menej fúka, a už som prežratý čokolády. Chvíľku sa tam napchávam brusnicami a zajedám ich čučoriedkami. Tatranské menu.

Cestou spomínam, ako som to naposledy išiel pred 2 rokmi s Igorom a Matúšom, ktorých som stretol na hrebeni, v mrholení a hmle. Teraz je na rozdiel pekná viditeľnosť. Len ten vietor! Znova sa po chvíli, ešte naposledy na Prašivej, odkryje hrebeň a tak kričím do vetra „Pápá, bolo to fantastické!”
Tu hore sa cítim inak. Doprajem si tú chvíľu pre seba. Stojím a prežívam.

Pán vetra a Tatier

Pohnem sa a stretávam ľudí idúcich oproti. Rozmýšľam nad tým, že väčšina z tých, čo robia hrebeň v jednom alebo druhom smere, a ktorých som stretol za tie štyri dni, sú páry – chalan/baba, pár väčších skupín a potom tatkovia so synmi. Očakávam, že teraz postretám ľudí, čo idú z Donovalov, pretože teraz je ten čas, keď pekne dorazia na Ďurkovú ešte. Schádzam.

Vietor mizne, až sa úplne stratí. V kosodrevine je teplo. Cestou dvíham asi tri obaly od čokolád. Dnes sa zohýba ľahko. Beriem všetko čo vidím. Kráčam sám a začujem zvuk až ma mykne… Čo som sa po 4 dňoch ignorácie medveďov zľakol? Bol to zvuk paličky ďalšej turistky, ktorý ma prekvapil celkom intenzívne. Asi som ofučaný z toho vetra. Po chvíli sa mi pod nohami preplazí prvý had, ktorého preskočím so zhýknutím.

Pekne dávam. Upokoj sa.

Stretávam ďalšie páry, chcem sa s nimi podeliť o zážitok z hrebeňa a pripravujem ich na vietor, akoby som ho tam ja bol vyrobil. Akoby som ja bol pán Tatier. To dievča, čo ide v „plavkách” a teší sa na to osvieženie, keďže pri stúpaní im je príliš teplo, podľa mňa skončí ako zmrzlina. Čučoriedková.

Ďalší pár nižšie je československý. Už je poludnie, títo nebudú na Ďurkovej skôr ako o siedmej/ôsmej. Pekne pokecáme, hovorím, že im závidím, že začínajú hrebeň, ale že im nezávidím tento výstup na Prašivú. Milé stretnutie, pýtajú sa ma na Ďurkovú, delím sa o všetky skúsenosti. Majú stan, tak sú v pohode.

Toto klesanie do Hiadeľského sedla, na ktoré si vždy spomínam s rešpektom, celkom rýchlo ubehne. Kolená v podstate poslúchajú. Nabíjačku na telefón mám už skoro prázdnu, telefón z neustáleho posielania dát na whatsappe ukazuje 5 %. Mám so sebou aj plne nabitú náhradnú baterku. Super nápad. Nemusím sa zdržiavať nabitím (ktoré by už teraz dalo max 20 %) a získavam okamžitú 100-percentnú silu na ďalšie online zdieľanie.

Podľa opálenia spoznáš smer

Tu dole spomínam na Luciu a Peťa, ktorého hrozne boleli nohy a furt frfľal. V Hiadeľskom sedle stretám Indiánovu skupinu z Andrejcovej. Prihováram sa: „My sme spali na Andrejcovej, že?“

Sranda z akej veci cítim spojenie. „Aj na Ďurkovej,” odpovedajú. Tak ako pred dvomi rokmi s Matúšom a Igorom, ktorí so mnou boli prvú a tretiu noc a druhú strávili na Čertovici, tak aj oni spali druhú noc inde ako ja. Indián mi spomenie aj dvoch Bratislavčanov, čo vyrazili spolu s nimi o šiestej. Aha!

Dve veci. Jedna – som rýchly, druhá – Vlado s Peťom nezaspali, ale vraj nemohli spať, tak vyrazili skôr. OK, nevadí mi to, aspoň nemusím cítiť vinu. Dobre sa mi išlo samému.

Mám chuť nechať tu v odpočívadle odkaz pre trnavskú skupinu z Ramže, ktorá tu zajtra plánuje prespať: “Igor, Paľo, bol som tu, Tomáš z Ramže, 28. 9.” Ale nemám ani papier, ani pero.

Tak. Kozí chrbát. Uf. Povestné posledné, takpovediac až nezmyselné stúpanie. Z 1100 m na 1330 m to dám za 30 minút (píšu 40). Ide mi. Overená technika. Raz dva, raz dva. Slimáčik máčik… Jak sa tu dobre ide, keď je sucho. Minule sme tu v blate prešmykovali… Ako v zlej, veľmi zlej groteske.

Hore sú turisti. Aj na celom Kozom chrbte. Pri zostupe sa prvýkrát vážnejšie ozývajú kolená. OK, som nerád, ale posledný deň už môžu. Vydržali parádne.

Donovaly už jasne vidno, no dostať sa k nim je ďalšie nekonečné zostupovanie cez les. Je jedna hodina. Posledný bus ide o pol šiestej. Zisťujem, kedy ide skorší. Ide o štvrtej. To dám. Odtiaľto sú to znova dve začarované hodiny. Tak ako z Ramže na Čertovicu alebo samotná cesta na Ramžu. Začarované úseky. Toto je jeden z nich.

Prechádzam Kečku na konci Kozieho chrbta. Hore vidno hrebeň. Je úžasný. Z každého uhla. Kráčam lesom. Celý horím, trasiem sa a keď zastavím, hučí mi v hlave. Dobre, že som si dnes zobral tri litre vody. Dva som už vypil. Kráčam 6 hodín a mám už dosť. Na slnku ma páli lýtko, prekvapene pozerám a vidím, že ľavé mám spálené. Pod ortézou. Pekný pás. Hlavne ľavé… Spomínam si na slová od ohňa z Ramže, že podľa toho, ktorú stranu má opálenú, rozoznáš, kto ide hrebeň ktorým smerom.

Keby som nemal palice tak asi spadnem. Potácam sa a spolieham, že palica ma podrží ako tak idem zo strany na stranu, z nohy na nohu.

Surreálne stretnutie s civilizáciou

Prichádzam na okraj Donovál. Hurá. Nemožné. Spomínam na táborníkov kamošov, s ktorými sme tu strávili pár pekných víkendov pred viac ako 10 rokmi. Obchádzam miesto, kde sme natáčali scénu z nikdy nedorobeného filmu.

Na parkovisku v centre je tisíc áut. Tak neviem, tuším už nie som ani hladný. Dám si posledný cuc vody. Presne.

Vyzerá to tak, že budem asi 40 minút čakať na zastávke. OK. Píšem mojej online skupine, som rád, že som to s nimi celé takto mohol zdieľať. Chce sa mi plakať. Dal som to za 8 hodín. Malo to byť 10. Prechádzam cez drevený donovalský nadchod.

Píše mi Boris, čo mal ísť so mnou, že ako som dopadol. Brutálne to načasoval.

Som mimo. Čo viem aj podľa toho, že sa bojím ísť medzi ľudí do reštiky a stojím niekoľko dlhých minút v obchode so suvenírmi a pozerám na veľkú plyšovú sovu pre Tami a sošku anjela pre Beu. Nakoniec bez slova odchádzam. Čo chcem byť zas márnotratný! Mám pre nich odznačiky, môžem kúpiť sovu inokedy keď budeme na Donovaloch. Čo to má spoločné s výletom? Hlava trhá a nedokončuje myšlienky.

Idem na zastávku. Sedí tam chlapík s obrovským batohom. Celý čas sa ho chcem opýtať, či je to niečo paraglajderské, ale nemám silu. Autobus mešká. Krútim nôžkami a sedím nevládny. Keď bus príde s 15-minútovým meškaním, oznámi nám autobusár, že do Banskej Bystrice neberie (ide do Bratislavy). Asi chce vykryť meškanie.

Odpadnem. Chlapík s veľkým batohom a ja sme chceli ísť do Banskej Bystrice. Tak nič. Kedy ide ďalší? Za hodinu a pol. OK, idem sa najesť. Potrebujem aj vodu.

Prejdem cez bistro do reštaurácie s podivnou živou hudbou, kde je plno, a vraciam sa do bistra. Táckáreň. Aspoň nebudem čakať na obsluhu. Dám si pollitrovú kofolu a podivnú kombináciu segedínskeho s opekanými zemiakmi namiesto knedlí a akúsi kelovú polievku. Môj žalúdok odmieta jesť naozajstné jedlo. Ale presvedčím ho. Len vnútorný tras sa zvýšil.

Idem späť na zastávku. Čakám. Ledva sedím. Prichádzajú ďalší ľudia. Medzi nimi aj dve mladé kočky, čo sa furt chichúňajú a pozerajú na mňa a tvária sa hanblivo. To mám z tých Tatier, že celý svet sa točí okolo mňa. OK, zdá sa mi to, namýšľam si. Ale furt sa škeria.

BL na bystrickom dvore

Autobus prichádza. Pýtam sa šoféra, kam dám batoh. Že keď idem do Banskej Bystrice, tak nemusím dole. Kupujem si lístok, autobusom ledva prejdem, je plný. V strede na schodíkoch ostanem stáť. Nemám silu a chuť hľadať miesto (pre mňa aj batoh). Aj keď očakávam, že tu nemôžem zostať.

Dievča, slečna, v kresle pri schodíkoch si vezme svoju tašku na kolená a ponúkne mi miesto. Ďakujem. Prejdem k nej, dám si batoh na nohy a ospravedlním sa, že asi smrdím po štyroch dňoch v horách. Usmeje sa, že to nič.

Palice mi spadnú a vystrašia staršieho pána. Ospravedlňujem sa. Musím vydržať 30 minút sedieť a ustrážiť seba, batoh a palice. Ťažké.

Vpredu číta pani článok v .týždni. Ten istý, čo mám aj ja, čo so mnou prešiel 100 km v batohu. Mám chuť ísť za ňou a opýtať sa, či aj ju ten článok o zdaňovaní nasral tak ako mňa.

Autobusár nám asi chcel poukazovať Bystricu. Veď OK, pekná je. Podľa mňa sa na stanicu dá ísť aj jednoduchšie.

Došli sme, vidím, že auto je tam, kde som ho nechal. Super. Jedna chichúňavá hanblivka vyslala druhú, tá teraz prišla ku dverám, pri ktorých sedím, pozerá na mňa a chichúňa sa a druhej ukazuje „však poď aj ty, predsa ma tu nenecháš samu“.

Chystám sa slečne, čo ma pustila k sebe, poďakovať a vystúpiť, ale mám toľko roboty sám so sebou a s batohom, že celý rozhovor sa deje iba v mojej hlave. Toto sa musím rýchlo odnaučiť – teraz, keď som znova medzi ľuďmi. Vystupuje aj ona, aj pokukujúce hanblivky. Aj starší pán. Prekvapivo ide po schodoch von ťažšie ako ja. Utekám k autu.

Kúsok od auta sa rozprávajú dve panie v strednom veku. Hovorím si, len nech mi nestihnú nič povedať. Parkujem im tu trochu na drzovku. Pred domom stoja a sedia ďalší ľudia… skoro ako na dedine. Bystrica, mesto mieru (a pritom sa píše, že mesto olympijských víťazov).

Parkujem tam s BL značkou na ich dvore ešte aj na tráve (blate). Pozerám, papuču nemám, ale hneď vidím, že stojím nejako divne… skoro meter do cesty. To som takto nechal? Veľmi som sa ráno vo štvrtok ponáhľal (štvrtok? to bolo hrozne dávno).

Na zadnom okne v prachu prstom napísane: “Perfekt parking”. (To mám za to, že som si nekúpil stále ten zadný stierač).

Hádžem batoh do kufra. Hanbím sa a skáčem dnu, rýchlo!… a už to počujem. Hlas. Naozajstný. „Nabudúce, keď tu zastavíte, tak aspoň tak, aby ste nezavadzali. Nemohli sme sa tu vôbec pohybovať autami,” vykročil som k nej plný tatranskej pokory. „Ráno som sa ponáhľal. Ospravedlňujem sa,“ myslel som to úplne vážne, pokojne som mohol dodať: „Zaparkoval som tu ako (bratislavsky) debil,” ale nevládal som hovoriť viac.

Opäť vo svojom priestore

Cúvam a snažím sa byť už preč. Preč z Banskej Bystrice, preč z tej zvláštnej vnútornej mentálnej vyčerpanosti – prázdnosti. Odchádzam, chcem ešte zakývať hanblivkám, ale zisťujem, že neviem šoférovať, tak sa tomu nemôžem venovať. Neviem čo presne… ale neviem šoférovať. Asi koordinácia. Neskôr, keď mám zaradenú na diaľnici štvorku desať minút pri 140-ke, sa mi to potvrdí.

Potreboval by som zastaviť, vyzuť sa, dať dole ortézy z kolien. Pôjdem na pumpu, naberiem benzín, kúpim si vodu a potom sa vyzujem.
V delíriu míňam obidve pumpy na výpadovke z Bystrice. OK, pôjdem za Zvolenom.

Zastavím na pumpe, ale po chvíli vidím, že tu budem dlho čakať. Ani benzín, ani vodu nepotrebujem nutne. Cúvnem a padám preč. Topánky aj ortézy dávam dole za jazdy. Po 4 dňoch si dávam dole šiltovku a otváram okno dokorán – snažím sa zbaviť tej vnútornej horúčavy.

Po hodine, keď mi to začne pripomínať uragán z hrebeňa, okno zatváram. O tejto hodine v nedeľu nechodievam bežne domov po diaľnici. Je západ slnka. Na diaľnici nič nevidno, až kým sa zo žiary na obzore nestane slabšia červená guľa tesne nad obzorom.

Je to celé absurdné, iný svet, sedím v aute. Všetko je teraz jasné. Všetko je také jednoduché a možné, stačí sa len zobrať a ísť. Ísť a prejsť. Čokoľvek.
V aute hrá hudba, som vo svojom priestore. Som rád, že nie som v autobuse, ani vlaku. Ani pod stolom. Milujem toto auto.

Domov šoférujem bosý.

→ Pridaj sa k Zagurami na Facebooku