Tretí a najťažší deň štvordňovej hrebeňovky z minulého leta. Etapa dĺžky 33 kilometrov, ktorá sa vinou mokrej trávy a slabej predvídavosti začala úplne, ale že totálne zle. 

V ušiach mám opäť štuple. Ale kedže chcem vstať na budík, som v strese, budím sa každú chvíľu a pozerám na hodinky. Nakoniec štuple musím vybrať, aby som si bol istý, že budem počuť a mohol sa ukľudniť. Inak sa na Ramži vyspím celkom dobre.

Karimatka je super, ale vždy keď je pod ňou drevo, cítim to na bedrách.  A tak sa často prevaľujem.

Vstávam ako prvý a aj keď sa snažím potichu vytratiť von, aby som nikoho nezobudil, pomaly štartujem život celej chalúpky. Chystanie sa a varenie mi zase trvá dlho, a tak vyrážam až okolo siedmej. Prvý. Nemci ešte asi spia. Neprišli ani večer k ohňu. Nevadí.

Od Trnavčanov Igora a Paľa (sranda, minule som tu spoznal Igora a Matúša) si pýtam email, aby som vedel, ako to dajú oni. Oni chcú dnes spať na Štefáničke a dôjsť na Ďurkovú zajtra, kde ja chcem dôjsť už dnes. Od Simonky a Braňa ani od chopkársko-telgártskej skupiny kontakt nepýtam. Neskôr ma to mrzí.

Lúčim sa slovami: „Silné kolená, silné chrbty a silné zážitky.” Šéf chopkárskej skupiny sa so mnou lúči s tým, že musíme dokončiť tému o hipsteroch, ktorú som včera viedol. Poviem mu,  o rok sa tu stretneme, a odchádzam. Len tak zo srandy, ale vnútri by som si to naozaj prial. Sú z Bratislavy, myslím. Nechám to na vesmír. Možno nás ešte spoji.

Mokrá depka a sušiareň v sedle

Je 7:00 a ja vyrážam. Smer Čertovica. Zlý úsek, ktorý má trvať niečo medzi 1 a 2 hodinami. Opäť spomínam, ako som to išiel naposledy – v podvečer. Je ranná rosa a ja prechádzam trávnatými lúkami. Oblečený som opäť v krátkych nohaviciach. Začínam ich mať mokré. Začínam mať mokré aj ponožky. Nohy vydržia – sú suché. Juj, nepáči sa mi to. Kráčam ďalej.

Tráva je supermokrá a supervysoká a chodníček megaúzky. Začína vlhko v topánkach. Ja začínam byť nervózny. Základ stokilometrového výletu je suchá noha. Idem ďalej a s každým krokom sa úzkosť zvyšuje. Toto je už tak blbý úsek a ešte toto k tomu? Kraťasy mám durch mokré, ponožky tiež a už aj nohy. Ja blbec, mal som si dať návleky a dlhé nepremokavé nohavice, čo mám na dne batohu. Nedošlo mi, že ráno pôjdem mokrou trávou.

Začína mi doslova čvachtať v teniskách. Každý krok žblnk. Tenisky sú nepremokavé a majú len pár dní, ale toto je extra skúška. Navyše väčšina vody do nich tečie zhora cez ponožky. Zastavujem sa a VYLIEVAM si vodu z tenisky ako z džbánu.

Tak to je depka. Tak to som posral. Načo som vstával tak skoro? Neskôr by to bolo suchšie. Takto neprejdem ďalších 55 kilometrov… Tráva sa dvíha tak, že začínam mať mokré aj tričko.

OK, musím tento úsek prejsť a dôjdem k sedlu pol hodinu od Čertovice, a tam niečo vymyslím. Nemá význam teraz čokoľvek riešiť, keď stále idem v tej tráve. Do kelu, som v riti.

Mokrou rosou s veľmi smutnou náladou idem ešte hodinu. Hrozne mi čvachtá v teniskách. Posral som to, výlet sa končí. Krok za krokom, nohu pred nohu. Raz dva raz dva. Zasraný slimák mak.

Prichádzam do sedla. Mám plán. Je tu stôl a dve lavičky a slnko. Sedia mi do plánu. Sadám si, suším veci na slnku, z oboch tenisiek opäť vylievam vodu. Je to tak absurdné, že si z toho nahrávam video. Vyberiem vložky. Suším ich supersavým uterákom, to isté s topánkami. Dávam ich na slnko. Mám 4 páry ponožiek. Plán je: tuto to predsušiť a potom to vytiahnuť cez ponožky, ktoré prestriedam. Blbé je, že dnes mám v pláne najťažšiu etapu, 33 km, a začína sa to veľmi zle.

Dovolím si asi 15 minút v sedle na presušenie. Neistý sa obúvam, nové ponožky. Je to vlhké, ale znesiteľné. Aspoň to už nežblnkoce. Hodinu som išiel v úplne mokrých, teraz kráčam vo vlhkých topánkach. Prajem si, aby to nohy zvládli. Nálada sa zlepšuje. Dám to. Na Štefáničke to dosuším, kým sa tam najem. Už som raz kráčal s mokrými nohami, keď som sa šmykol do potoka, a počas teplého dňa to vyschlo. Vyschne aj teraz. V hlave mám plán, že na Chate MRŠ budem o jedenástej, aby som stihol byť o štvrtej na Ďurkovej – nech mám miesto. Je sobota a v pondelok je voľno, bude tam super plno.

Oddych na Štefáničke

Stretám chalana čo ide oproti, na Andrejcovú, potom ďalší pár. Vždy mám chuť ľudí s veľkými batohmi osloviť a zdieľať cestu a plány a tak to aj robím.

Čertovica. Pred týždňom som tu bol autom, s Beou, Tami a Jerrym. Z tejto skupiny je tu len Jerry. Aj toho vidím len ja. Vtedy som kukal na túto asfaltku, ako tade pôjdem o týždeň, a teraz tadeto idem. Ako som už vravel, milujem tieto momenty. Prežívam ich až mrazivo.

Je 9:06. Na M. R. Štefánika to ukazuje 3:35. Ok. Tak to na jedenástu nedám. Som v riti. Snažím sa, ale na Ďurkovú prídem neskoro. Nezastavujem sa a dávam ešte rýchlejšie tempo. Veď si pamätám, že aj vtedy v noci som to dal extra rýchlo. Aj keď vtedy to bola supernúdzová situácia.

Šliapem hore priamo pod vlekom, nejdem traverz. Míňam ľudí, jednodňových turistov, čo idú asi na Štefáničku a späť. Hlavne keď tam prídem na obed, nechcem, aby tam bolo moc ľudí, nech to netrvá dlho. Spomínam, ako som s Mišom išiel tento úsek minulý rok na lyžiach. Prvý riadny skialp. Dobrý výlet. Sústreď sa.

Míňam postupne viac ako 20 turistov, všetkých predbieham. Je to pekný úsek, na úvod 400 m hore (po štyroch). Ja to ale utekám. Takpovediac. V pozadí Ďumbier. A už sa zaleskla aj Štefánička. Ešte to potrvá.

Obzriem sa – vidno Kráľovu hoľu. V diaľke. Aj včera som sa priebežne pozeral (naposledy sa dalo zo Zadnej hole, kým som nevstúpil do lesa pred Ramžou). Je to super vidieť tak ďaleko, až pomaly nevidieť… Odtiaľ idem.

Približujem sa. Bože, z diaľky vidím, že terasa je úplne plná ľudí. Posledný kopec, namiesto za 40 minút dávam za dvadsať.

Chata M. R. Štefánika. Čas od Čertovice 2 h:15 m. Je pred pol dvanástou. Som na chate. OK, lepší čas ako na ceduliach, ale horšie ako v mojom pláne. Čo bude s Ďurkovou, budem riešiť neskôr.

Vyzúvam topánky, vyberám vložky a spolu s mokrými ortézami ich dávam na slnko. Je tu tisíc ľudí. Idem bosý dnu. Mením si suché ponožky. Vnútri v jedálni som sám! Juchú. S malou dušou sa pýtam, či sa môžem najesť aj vnútri. Na terase cez okienko sa mi ozaj nechce.

Môžem. Objednávam si kapustnicu a VYPRÁŽANÝ syr plný múky! Je mi to jedno! A kofolu. Jem a trasiem sa. Neviem si dať lyžicu do úst. Trasiem sa niekde hlboko vnútri.

Sympoška čašníčka sa mi prihovorí. Hovorím jej o výlete. Páči sa jej to. Je to horské dievča – aj oni pred časom s partiou dali hrebeň. Obdivuje, že som sám. Vraj takých nie je moc. Čudujem sa. Vraví, že mám dobrý čas. Ale aj tak sa bojím o tú Ďurkovú.

Doplním si vodu, lebo z Ramže som naschvál bral iba jednu plnú 1,5 l fľašu. Tú som dopil tesne pred chatou. Opäť naplním iba jednu. Za 5 h by som cez Chopok mal dôjsť na Ďurkovú. Kupujem 3 odznaky pre ľudí, s ktorými všetko za posledné dni zdieľam cez whatsapp. Bea, Mama, Tinka (Bajo). Priebežne im posielam fotky a pocity. Odkedy sme založili túto skupinu, je super, že si zdieľame výlety a rôzne informácie. Rodinná skupina. Okrem zúfalstva z mokrých nôh, nech sa neboja, som im poslal zatiaľ všetko. Pretože aj keď idem sám, the happiness is only real when shared.

Šialenstvo na Chopku

Po 45 minútach vyrážam. Na trase Štefánička – Chopok stretám oproti a predbieham v mojom smere asi 100 ľudí. Je dokonalé počasie, a to platí zatiaľ o všetkých troch dňoch prechodu. Predpoveď, podľa ktorej som plánoval, vyšla. Má to trvať 2 h na Chopok. Ten je celý čas v diaľke vidno. Zase sa mi nechce veriť, že by to fakt boli 2 h. Ale je to tak. Turisti mi nevadia, je to len nezvyk po dvoch dňoch relatívnej samoty na kopcoch. Sú to pekní ľudia. Niektorí takí fitkoví. Ale všetci krásne voňaví.

Spomínam, ako sme to s klubom išli pred mesiacom, keď sme spravili výlet počas terénky. V hmle, vetre a zime. A potom sme sa všetci stretli na Štefáničke. Napadá mi, že im musím o tom neskôr napísať mail. Zase tie návraty v iných časoch, podmienkach a kontextoch.

Jedna pani v ukazuje druhej v diaľke biely mini mráčik na obzore. „ Aha mrak, bude pršať.“ Musím sa smiať. To jej vyšlo.

Tesne pred Chopkom mi otec oproti idúcej rodiny hovorí: „Už to máš za pár”… asi myslí Chopok. Ja na to: „Hej, za 50.” Hrdo. Pochopil, že idem až na Donovaly. Niečo vo mne je hrozne hrdé, že už tretí deň kráčam a že mám za sebou 50 km a pred sebou ďalších 50. Väčšina ľudí je bez batohu alebo len s takými kabelkami. Je super, že si ľudia vyjdú na výlet.

Celá táto cesta od Štefáničky až po Dereše je vydláždená kameňmi. Už pred rokmi som sa dozvedel, že to za komunistov robili študenti. Začínam  viac chápať prevrat z 89-teho. Už mali toho dláždenia študenti asi dosť.

Na Chopku zažívam des. Je tam stavenisko. Bagre, tatrovky a obrovská traverzová štrková cesta pre veľké autá až zdola. Prvé, čo mi napadne, že J&T developujú. A neviem, či je to tak, ale ostáva mi hrozne zlý pocit. Vedel som, že keď budem týmto úsekom prechádzať, bude tu iná nálada ako tie dni predtým. Ale toto ma prekvapilo. Kamennú chatu prestavujú, malá časť už je zbúraná. Nás budú pokutovať za trhanie kvetov a toto im niekto dovolil? Peniaze. Cítim sa naozaj smutne. Tatrovka hučí, robotníci pokrikujú. Nezastavujem sa. Musím utiecť.

Prechádzam okolo Derešov, tu väčšina lanovkových turistov končí, len pár sa dostane ďalej. Stretám tu aj ľudí s batohmi, predbieham ich. Každý kus sa ráta, keď ide o spanie na Ďurkovej.

Snažím sa uvoľniť a hovoriť si, že teraz predsa nasleduje to, čo považujem za najkrajší úsek hrebeňa. Dávam si bundu. Začína trošku fúkať. Tu hore okolo 2000 m je chladnejšie. Bunda je tak akurát, že keď šliapem a fúka, mám pohodovú teplotu. Je to super bunda. Dostal som ju kedysi. Ďakujem za ňu.

Konečne Ďurková. Plná.

Poľana – krásna. Kotliská – majestátne. Tieto výstupy sú pre mňa – raz, dva, raz dva, slimáčik máčik – pomerne jednoduché. Aj keď sa stúpa 200 metrov.

Dnes som obišiel niekoľko odpadkov. Dnes som nezjedol jedinú bobuľu zo zeme. Aj Jerry a Psek dnes zmizli. Asi sa hanbili pred toľkými ľuďmi. Viem, že je to už len kúsok, ale šliapem už 8 hodín, aj s pauzou na Štefáničke, a začínam mať dosť. Vidím, kam musím dôjsť. Viem, že sa tým zadným veľkým kopcom Chabencom, je útulňa.

Raz dva. Noha pred nohu. Pozerám len dole. Len občas si dovolím okuknúť krásu tohto miesta. Raz dva. Prejdem Kotliská, a aj keď ide za mnou pár, ktorý nechcem pustiť na svoje miesto na Ďurkovej, vraciam sa, aby som skúsil uvidieť vysielač na holi.

Je tam. Len ho zle vidno. Len budova, bodka v diaľke bez tyčky. Je taký zvláštny pás oparu v diaľke. Cítim tam ten vysielač. Obrovskú stanicu lanovky na Chopku vidno zovšadiaľ. Neviem stále, čo si o nej mám myslieť. Zmenila Chopok úplne. Zdá sa, že budú aj ďalšie zmeny. Otáčam sa a pokračujem ďalej.

Pod Chabencom už strácam silu. Vôbec si takýto stupák nepamätám. Vždy ho asi vytesním. Idem ho štvrtýkrát. Raz pri polhrebeni so Samom, Luciou a Peťom. Potom sám. Potom v zime s Mišom. A teraz.

Ledva idem. Moje srdiečka ma cez whatsupp povzbudzujú. Píšem im, že tu ostávam, ale je to len sranda. Viem, že idem, viem, že dôjdem, viem, že som ešte OK, len už sa mi strašne nechce ísť. Bolia ma ramená, bedrové kĺby a celý pás a kosti, na ktorých mi sedí batoh. Začínajú ma bolieť aj šľapy na nohách a členky. Teším sa, že topánky sú suché a že som úplne zabudol na bolesť trapézu zo včera.

Som hore. Ešte kúsok do sedla. A potom dlhý zostup z hrebeňa k útulni. Zbiehajú sa tam ľudia. Už ju vidím, plechovú strechu. Joj, je tam priveľa ľudí vonku. Schádzam dole, je 5 hodín popoludní. Stretávam chalanov makačov z Ramže. Predstavia sa ako Vlado a Peťo z Bratislavy. Pripomínajú mi tvárami dvoch iných kamošov. Pozdravím sa a ospravedlním sa, že sa utekám ubytovať. Tvária sa, že OK, jasné. Určite bude ešte voľné!

Počujem divné slová turistov baviacich sa s chatárom predo mnou. Zle rozumiem, ale mám obavy. Bavím sa s chatárom. Hore už na spanie nemá voľné.

Do riti. Čo teraz? Že mám prísť dole o pol desiatej a budeme riešiť spanie dole. Fúha. Idem za chalanmi von, ale som nesvoj. Suším prepotené veci a nedosušené ponožky z Ramže (sušiace sa za jazdy na batohu) a prežívam dosť neistotu kvôli tomu ubytovaniu. Varím si, prezliekam sa, idem k prameňu a na latrínu. Táto je pekelná. Ani šatka nepomáha.

Stresujúce čakanie na noc

Idem dnu, dávam si od nich uvarenú šošovicu, je výborná. Za euro. Položím si batoh na jedno kreslo v rohu. Zisťujem, že nemám tretí prášok na pollitrový izotonický nápoj proti dehydratácii a tak si dám iba veľa vody. Zjem svoju proteínovú tyčinku, čo si dávam vždy na konci šliapania. Táto je posledná.

Je asi sedem hodín, idem zase von a potom dnu. Do riešenia spania ešte asi 2,5 hodiny. Ja už som zrelý na odpadnutie. Prichádzajú ďalší ľudia. Počujem, že im chatár hovorí to isté, čo mne. To som zvedavý. Sadám si do kresla, batoh odložím. Ostávam v tom kresle mentálne zaseknutý asi hodinu.

Je to nepríjemné. Je už chladno, ale nie som schopný sa prezliecť. Jednak nechcem stratiť toto luxusné miesto a ani moc nevládzem. Po hodine som schopný ísť von na záchod a prezliecť sa. Bol to hrozný stav, donútil ma.

Vraciam sa. Kreslo je stále moje! Je tu už kopa ľudí. Dve dievčatá sedia na zemi vedľa mňa. Sadám si do kresla. Chcel by som byt džentlmen, ale nemám na to. Chvíľu si čítam .týždeň. Všade začína byť veľa ľudí. Zase som zaseknutý v kresle. Sťahujem si šiltovku do čela a snažím sa priamo v kresle zaspať.

Prichádza chlapík a berie mi spoza hlavy ruksak, ktorý tam predtým dal. A som rád, lebo mi zavadzal. Že vraj aby ma potom nebudil, povie. Asi videl, že omdlievam. Tlačím sa v kresle spolu so zbaleným spacákom a zbalenou karimatkou. Celý vykrivený. Začujem, ako sa sem tam o mne ľudia bavia. Neviem presne čo a je mi to jedno. Možno sa mi sníva. Myslím, že na chvíľku zaspávam.

Zobúdzam sa po deviatej, už sa mi nechce spať v tomto kresle. Joj. Všetci sú zvedaví, čo bude ďalej. Aj ja. Dozvedám sa, že hore je tak plno, že na dvoch miestach spia traja ľudia. Dve dievčatá vedľa mňa sa spoznajú s kolegyňou. Aj oni už spia posediačky. Kolegyňa im po čase povie, že hore majú pre nich ešte miesto, že toto nemá význam.

OK. Síce nechápem prečo, ale dobre. Už nechápem asi nič. Možno aj mňa mohli Vlado a Peťo zobrať, ale neriešim. Aspoň sa nemusím cítiť zle kvôli nim a bude o dve miesta voľnejšie dole. Keď si predstavím, že tu už 4 hodiny čakám na to, ako budem spať, som z toho nanič.

O pol desiatej chatár pošle preč tých, čo už majú miesto v stane alebo hore. Jedáleň je plná a neodchádza nikto. Povie nám teda, aby sme sa porátali. Niekomu to vyjde na 40 (hore spí asi 70 ľudí, pri kapacite 60, a vonku sú ľudia v stanoch).

Máme si zobrať veci, odložiť batohy do skladu a vyjsť von, kým to oni preorganizujú. Dobre, beriem si veci čo potrebujem. Doklady, spacák, karimatku. Batoh dávam do skladu. Je tam len pár batohov, ostatní si ich dali asi inam. Ideme všetci von. Je dosť zima, ale dá sa to zniesť.

Boj o miesto a spánok pod stolom

Neviem koľko sme vonku stáli. Dvadsať minút? Niekto hrozne opitý, čo ležal vonku na lavičke, začal úpenlivo nariekať, že on sa bojí a že je mu zima. Taký čudný dospelý zúfalý plač – nebola to veľmi príjemná situácia. Potom za ním prišiel jeho kamoš a niekam ho zobral. Tvárili sa, že idú dole do dediny. Tento opitý začal hučať, niekto na neho nech nehučí on zrazu: „Čo, nehuč?“ Chcel bojovať, ale ledva stál. Kamoš ho zobral preč.

My čakáme vonku. Niekto ticho pokorne, niekto s komentármi. Došlo mi, že musím byť blízko pri dverách a došlo to viacerým. Tak tam stojíme. Kočka začala vo vchode fajčiť. Myslím, že ju niekto poslal preč a tuším niečo frflala.

Zrazu dobieha chlapík (podľa mňa je opitý). „Pustite ma, je to dôležité“, niekto mu ironicky odpovedá: „Jasné, že je“, on na to reaguje, že jeho kamoš si rozbil hlavu. Chce bojovať s tou iróniou, ktorú dostal, ale vzdá to – je pragmatický. Uteká dnu a vybieha s telefónom. Neviem, či sú to tí dvaja, čo doteraz vyvádzali. Najskôr áno. Je tma. Len svetlo z chaty a pár čeloviek (na chate majú solárny panel, čo im nabíja elektriku na svetlo!).

Som unavený. Rozmýšľam, aký som človek, či som taký egocentrický, ako mi to vždy vadí na druhých. Hovorím si, áno je opitý, môže si za to sám, prečo sa mám hrať na záchranára (ako viackrát predtým – napr. na chate pod Chlebom, kde sme minulý rok úspešne zachránili zablúdenú trojicu v snehových závejoch).

Nechávam to tak – únava a chuť získať svoje miesto vyhrávajú.

Začíname sa hýbať, púšťajú nás dnu. Jedáleň je prerobená tak, že sa dá spať na stoloch, aj pod nimi. Zmestí sa sem asi 35 ľudí. Idem v prvej polovici. Na zemi sú karimatky a nafukovačky. Rezervácie alebo čo? Neviem, kde si mám vybrať miesto, až sa dostávam vzadu k dverám do spalne na poschodí. Ok, je mi to jedno, budem spať vedľa dverí. Natlačím si tam karimatku, začnem ju nafukovať.

Je tu taká mierna panika. Každý sa snaží získať miesto. Vedľa mňa sa zjaví chalan, čo si líha rovno do mikrouličky vedľa mňa. Keď niekto večer pôjde na WC, pôjde rovno cez neho. Mne to nevadí, možno pôjdu aj cezo mňa. Odpadávam. Pod stolom je krásna veľká nafukovačka Husky. Zjaví sa chatár, vraj máme nechať uličku, ale že keď nám to nevadí, tak ok.

Pýtam sa ho na nafukovačku. Vraj to je prichystané voľné miesto. Okamžite sa vrhám pod stôl. Je to mäkká 5 cm nafukovacia karimatka. Chalan sa presúva na moje bývalé miesto. Pri tom luxuse, čo mám pod stolom, mu nechávam svoju karimatku, on má takú obyčajnú. Potom rozmýšľam, že ako ho budem ráno budiť. Dohodneme sa tak, že sa ráno presunie na moje miesto, ale nakoniec mu dávam erárnu supernafukovačku a beriem si svoju. Ja mám dobré miesto, on nech má dobrú nafukovačku. Zdalo sa mi to fér.

Spím v rohu jedálne pod stolom. Neviem, kam sa zmestia tí ďalší ľudia. Nálada sa zlepšila a upokojila, zdá sa, že všetci majú kde spať. Nado mnou na stole, vedľa mňa pod stolom, po celej jedálni sú ľudia. Dávam si štuple do uší a nastavujem budík. Bojím sa, aký tu bude vzduch, ale vraj budú vetrať. Definitívne odpadávam.

Nabudúce: Deň 4, Ďurková – Donovaly (posledná etapa)

Nepriehliadni:

• Prvý diel: Deň 1, Telgárt – Andrejcová
• Druhý diel: Deň 2, Andrejcová – Ramža
• Nasledujúci diel: Deň 4, Ďurková – Donovaly
• Všetky diely seriálu o prechode Nízkych Tatier

Fotogaléria