Oddychový deň štvordňovej hrebeňovky. Len sedem hodín šliapania z Adrejcovej na Ramžu. Zakončený najkrajším večerom výletu.

Budík nemám. Budem spať dokedy sa mi bude chcieť. Vďaka štupľom je to do 6:47. Obzriem sa. Som skoro sám, predposledný v „spálni“. Všetci už z Andrejcovej zmizli. Úžasné štuple. Otočím sa, že idem spať ďalej, ale už to nejako nejde.

Ráno na Adrejcovej

Ráno je zima. Priamo vo dverách spia dve baby. Teda už nespia a neviem, či vôbec spali, lebo každý na nich musel v noci pri ceste na záchod stúpiť. Jedna má karimatku celú od hliny. Pýtam sa, či tu spali a keď vravia, že áno, len nakloním hlavu, vypučím oči a poviem: „Drsné”.

Varím si rannú polievku. Opäť preskupujem veci v batohu. Medzitým odchádzajú ľudia. Jedni smerom na Donovaly, druhí na Kráľovú. Trnavčania idú skôr ako ja. Že oni vedia, že ich dobehnem. Inak majú v batohoch niečo medzi 22 a 26 kg. Brutál. To by som dal tak hodinu. A potom rýchlo do nemocnice.

Vyrážam presne 8:00. Všetky úseky, čo prechádzam, si presne alebo aspoň matne pamätám. Po chvíli stretám Trnavčanov. „Tak to už preháňaš. Hneď na prvej pauze?”, vtipne sa mi prihovoria. Vyplazia mi červené jazyky – že treba im papať čučoriedky. Pokecáme trošku o batohoch, položartom sľubujem, že im v útulni Ramža rezervujem tri miesta.

Idem ďalej. Ja cez deň nezastavujem, len také minútovky. Idem dynamicky. Vtedy ma to baví. Plynulo. Ale za 10 sekúnd viem zožrať 5 čučoriedok! A šup šľapaj ďalej. Sranda, že aj minule som presne takto predbehol Igora a Matúša, ktorých som spoznal na Andrejcovej a ktorí tiež vyrazili vtedy skôr ako ja. Tiež žrali. To sú tie vaše čučoriedky.

Dlho sa ide tak mierne v kosodrevine, potom sa vychádza na Veľkú Vápenicu. Posledný veľký kopec na východe, z ktorého sa ide dole do pekelného sedla Priehyba. Asi 500 m prevýšenie na 2 km. Nekonečné klesanie. Kolená v pohode aj po hodinovom zostupe. Super!

A hneď naspäť 400 m hore do kopca… Čistá priehyba. Toto je podľa mňa najhoršie miesto hrebeňa ;) Ak by nejaké zlé miesto na hrebeni vôbec niekedy existovalo. Minule som tu dole na lavičkách v sedle zabudol paličky. Ešte som na ne nebol vtedy zvyknutý. Musel som sa z toho kopca, na ktorý sa ide po štyroch, vtedy vrátiť späť dole. Nie však tentoraz!

Idem do kopca. Pamätám si, že na tomto mieste vzniklo: raz dva, raz dva, palička noha, palička noha. Raz dva raz dva. Krok za krokom. Robím to aj teraz tak. Ešte sa mi do toho pasuje namiesto raz dva aj: slimáčik máčik, slimáčik máčik. V rýchlejšom tempe: slimák mak. Používam to. Ide sa mi lepšie.
Zase sa ide dlho v lese. Predbieham ďalší pár z Andrejcovej.

Rýchle stretnutia na hrebeni

Prichádzam na Zadnú hoľu. Zase to trošku naberie taký správny tatranský charakter. Míňam tu ďalšiu dvojicu. Už sedem ľudí. Na Ramžu, útulňu, plánujem prísť skoro. Takže sa nebojím o miesto. Minule, keď som išiel okolo a iba nazrel (okolo druhej-tretej) bola úplne prázdna. Také mŕtve miesto.

Pijem vodu z hadičky camelbaku, včera bola chladnejšia ako to, čo som zohrial od chrbta v batohu. Dnes to, čo zohrial vzduch v hadici, je teplejšie ako voda v batohu z prameňa na Andrejcovej.

Stretávam staršieho pána. Ide oproti. Makač. S hraným nadšením ho zdravím. Teším sa síce naozaj, ale trošku som to s tým super veselým „Zdravím” prehnal.
Neskôr ďalší takýto makač s drevenou palicou v ruke. Stará škola. Rozmýšľam, či mu prepojenie so zemou cez drevo dáva nejakú silu, ktorú ja cez moju superpalicu nedostávam.

Neviem prečo, ale teraz mi napadá, že Kozí chrbát, ktorý ma čaká vo štvrtý deň, na záver výletu, by sa miesto Kozí chrbát mal radšej volať „svinský kopec“.
Na Zadnej holi spomínam na stanovanie s táborníkmi, menej ako pred týždňom, kúsok odtiaľto v Malužinej. Odtiaľto tam ide značka. Je to len kúsok. Tieto návraty v odlišných kontextoch a pretínanie vlákien vesmíru ma vždy tak uchvacujú. Až moc asi ;)

Nekonečná cesta k Ramži. Okolo Ramže, pred a za, je polom a čudný terén. A ani časy na ceduľkách nesedia. Inokedy viem úsek dať za tri štvrtiny času, tu dávam 1,5-krát dlhšie. Pamätám si, ako som tu minule po štyroch podliezal popadané stromy. S veľkým batohom je to zaujímavé. A tie stromy sú tu aj teraz. Vizuálna pamäť na plné obrátky. Všetko pasuje. Je to krásne.

Známy traverz v polome. Pred Ramžou som minule zablúdil. Teraz si vravím, odbočím správne. Ale blúdim znova. Ale inak ako predtým. Na Ramžu dorazím, ale okľukou. Nabudúce! Nabudúce to už dám. Na tretí pokus.

Dočasná samota na Ramži

Šliapal som 7 hodín. Ramža je tak ako minule prázdna, smutná a opustená. Myslím na to, ako som tu minule prišiel a od únavy si dal nevyhnutnú 15-minútovú pauzu na lavici pri ohníku. Potom som šliapal, neskôr už potme, ešte 4 hodiny až na Štefáničku. Nepochopiteľné. Ja tu dnes končím.

Táto útulňa je asi o polovicu menšia ako Andrejcová, ale tiež je super. Pár drevených priečok na spanie, piecka, ktorá sa používa v zime. Rohový stolík so sviečkami a zápisník na turistické príbehy. Dám si spacák, batoh a karimatku tak, aby som obsadil aspoň 3 miesta. Symbolicky.

Idem von, suším si veci na lavičke. Sú tri hodiny popoludní. Viem, že prameň s vodou je tu ďalej – asi 600 m. Zatiaľ tam nejdem. Všímam si, že je tu mikropotôčik, ktorý si nepamätám. Po hodine kómy na lavičke sa doň presúvam. Po dvoch dňoch šliapania to pokojne volajme sprcha. Dal som si to v strede tej lesolúky na holáčika. Vedel som, že tak skoro nikto nepríde. Som stíhačka. Fajnová očista.

Okolo pol piatej prichádza chalan s babou, čo som ich predbehol v kosodrevine v sedle Oravcová. Dozvedám sa, že sú na prvom takomto väčšom výlete. Ona je z Oravy a tuším sa volá Simonka. On Braňo. Srandisti, majú so sebou Nutelu a detskú výživu. Obidve v skle.

Prichádza ďalší pár. Sú to Nemci. Napriek miestu v útulni si stavajú stan. Simonke dávajú kávu, ktorá ja z toho vo vytržení. Nemci sa vybrali bez veľkého plánu – len tak kam až dôjdu. Žeriem ich. Vyzerajú tak nemecky. Ona ma krátke biele vlasy. Simonka s nimi dáva niečo, čo môžeme po ich celodennej túre volať angličtina.

Ale kde je tá moja trojica? Presúvam sa na slnko na trávu a po chvíli idem na vodu. Na druhý pokus, s GPS ju nájdem. Varím si jedlo. Slnko zachádza za stromy a Simonka prijíma môj návrh na oheň.

Zrobíme si pekný oheň, zapaľuje sa ťažko, lebo fúka taký mikro – ale intenzívny vetrík od severu. Zápalky sú v chajde (aj keď mám svoj zapaľovač) a vedľa ohňa prichystané drevo. Skautské. Keď zapálim oheň, tiež prichystám malé raždie ďalším návštevníkom k ohňu. Btw, na tomto mieste je aj veľký kontajner na odpadky. Rovnako superplný ako pred 2 rokmi. Niekto to tu celkom dobre udržiava. Aj Andrejcová aj Ramža má peknú ceduľu Tatranského parku.

Ramža s ľuďmi pomaly ožíva. Štyri hodiny po mne prichádza konečne moja trojica. Slávnostne im hlásim, že je nás tu 5 plus Nemci v stane. Oni myslia, že srandujem. Je 6 hodín večer. Keď videli stan vonku, mysleli si, že to je ich koniec. A to nie je koniec. To sú Nemci.

Partie, čo nám cez deň išli oproti, hlásili, že Ramža bola minulú noc taká plná, že sa spalo na zemi. Tak zatiaľ to vyzerá na zázračný večer, je nás tu 8, čo je asi polovica kapacity.

Blízke stretnutia pri ohni

Blíži sa ôsma hodina. S ňou prichádza ďalšia partia so zaujímavým príbehom. Išli lanovkou na Chopok a odtiaľ došli sem. Sú asi štyria. Ich šéf, čo to celé cez facebook naplánoval, sa na polceste stratil. Napriek tomu, že je čudné, že niekoho slabšieho nechali za chrbtom, je z toho dobrá sranda. Sú riadne zničení a všelijako opálení. Ďalší deň chcú dôjsť až do Telgártu. Ten ich plánovač je nejaký šialenec.

Prichádzajú dvaja chalani, čo idú od šiestej naľahko priamo z Telgártu. Tu si dávajú pauzu a spia až na Čertovici. 44 km. Tam majú batohy a idú ďalej na Ďurkovú a Donovaly. Chcú to dať za 3 dni. Tiež majú už dosť. Makači. Oddýchnu si, najedia a idú ďalej. Vravím im, že sa vidíme na Ďurkovej. Lenže sa bojím, že už bude plno. (Písal som pred chvíľou SMS na číslo, ktoré som mal na chatára Tomáša, ale neodpovedal.) Chlapci hovoria, že vraj sa nerezervuje, kto príde skôr, ten spí. Veď viem, už som tam dvakrát spal. Však uvidím. Stíhačkári odchádzajú.

Rozmýšľam pri ohni nahlas. Keď dôjdem na Donovaly, tak prespím a ráno sa otočím a idem naspäť. V rámci srandy výborná poznámka. Všetci sú unavení, ale je to nádherný výlet.

Plánovač-šialenec dokráča k ohňu potme. Dokríva. Ešte sme ho len stretli a už o ňom vieme od kamarátov všetko. On vraví, že vraj ďalej už nejde. Každý sa dáva dokopy, varí si, niekto ide na vodu, sedíme okolo ohňa.

Keď už je každý stabilizovaný, kecáme a je sranda. Je to najkrajší večer výletu. Prichádza český tatík s deťmi a švagrom. Vyrazili z Andrejcovej až po nás. Je tma

Tak predsa Ramžu naplníme. Deti budú spať na zemi, tatík dokonca vonku – pod strechou pri vchode. Je z Hanej. Tentoraz ale nie je priestor na napodobovanie superhanáckeho akcentu. Stále obdivujem toho ich 9-ročného chlapca a 12-ročnú dcéru (pýtal som sa ho na vek).

Hviezdy sú tu krásne. Pri ohni je veľká sranda, stretli sme sa tu všetci vzdelaní ľudia a navzájom si vysvetľujeme, čo je čierna diera, antihmota a kto je hipster. Do všetkých tém sa aktívne a úspešne zapájam. Dokonalá atmosféra. Takto si predstavujem stretnutia ľudí z pesničiek bratov Nedvědov. Už som myslel, že to neexistuje.

Braňo hovorí Simonke, že treba prichystať spacáky. Ona na neho pozerá. A? A jemu sa nechce. Ja hovorím dobrá partia, jeden to vymyslí, druhý to musí exekuovať. Simonka sa pýta Braňa: „Ešte si sa s nikým nerozišiel v Nízkych Tatrách?”

Šéf chopkárskej skupiny, čo vymyslel predimenzovaný plán pre seba aj svojich kamarátov, je príjemný chalan, srandista. Vraj pol roka cestoval po Ázii. Aj jeho parťáci sú super. Ani nevieme ako a je desať hodín. Všetci sa chystajú spať.

Mňa zajtra čaká najťažší deň. Chcem vstať ako prvý. Pri ohni je super, ale od chrbta je mi zima. Bol to krásny zážitok, nebolo nás veľa a stretlo sa tu pár super ľudí. Intímne. Ďakujem za tento večer.

Nabudúce: Deň 3, Ramža – Ďurková

Nepriehliadni:

• Prechádzajúci diel: Deň 1, Telgárt – Andrejcová
• Nasledujúci diel: Deň 3, Ramža – Ďurková
• Všetky diely seriálu o prechode Nízkych Tatier

Fotogaléria