V sezóne 2018/19 nám jar prišla nejako skôr. A nielen u nás doma, ale aj v Alpách. V tých sa urobilo okno pekného počasia na cca dva týždne. Žiadne sneženie, slnko a vietor iba sem-tam. Čo s tým? No to treba využiť. Nahováram kamaráta Rasťa na výjazd s cieľom vyliezť na najvýchodnejšiu alpskú štvortisícovku Piz Bernina (4049 m).

Rasťo sa ešte potreboval doliečiť, predpoveď bola dlhodobo dobrá, tak berieme jeden deň dovolenku a náš výjazd sa koná v termíne sobota – nedeľa – pondelok (23. – 25. február 2019). V sobotu štartujeme z Bratislavy o 4:00 smer Passo del Bernina (2328 m). Do horského sedla ležiaceho vo Švajčiarsku na juhovýchod od St. Moritzu je to zhruba osem hodín jazdy. Vyrážame radšej skôr, lebo výstup si plánujeme uľahčiť lanovkou. Tú treba stihnúť a chceme mať aj rezervu pre prípad kolón po ceste.

Do sedla prichádzame okolo obeda. Prebalíme ešte batohy, obujeme lyžiarky a berieme jednosmernú lanovku (cca 23 eur/osoba) hore na chatu Diavolezza. Na chate, ktorá je zároveň aj hornou stanicou lanovky vo výške 2978 m, sa pol dňa len tak flákame. Dávame kávičku a pivko, pozeráme nádherné výhľady a relaxujeme. Večer navaríme večeru a nachystáme veci na ďalšie dva dni, ktoré plánujeme byť niekde v kopcoch mimo civilizácie. Zvyšok vecí nechávame v lyžiarni na chate a spoliehame sa, že vo Švajčiarsku nedostanú nohy (nedostali).

Ráno o 3:30 budík, rýchlo varíme výdatné raňajky, dobalíme ruksaky a o 4:45 cvakáme lyžiarky do lyží. Hneď na úvod treba zlyžovať cca 200 – 300 výškových metrov od chaty dole na ľadovec. Tam meníme na šliapací mód, naväzujeme sa a valíme krížom cez ľadovec po prešliapanej stope až k hrebeňu Fortezza. Najprv stúpame z jeho ľavej strany, neskôr z pravej.

Letná trasa ide priamo hrebeňom, no my sme tu ešte stále v zimných podmienkach, takže hrebeň traverzujeme z pravej strany, kde strácame pár výškových a dostávame sa pod výstupový žľab, z ktorého pravej aj ľavej strany sú ľadovcové seraky veľké ako panelák. Tu sa nám stráca stopa. Stúpame hore žľabom, najprv na lyžiach, neskôr, keď sa dvíha sklon, v lyžiarkach. Žľab nás vypľuje kúsok pod hrebeňom Bellavisty vo výške cca 3700 m.

Nahodíme lyže a traverzujeme popod Bellavistu doprava. Máme namierené do winterraumu na chate Rifugio Marco e Rosa. Zdá sa nám, že už je to len kúsok… Nakoniec to až taký kúsok nebolo. Asi hodinu času strácame motaním sa v potrhanom ľadovci hľadaním správnej cesty pomedzi trhliny. Ak by ste sem šli, treba ísť dole a stratiť ďalších približne 150 – 200 výškových metrov, lebo na okrajoch je ľadovec najviac dotrhaný a nebezpečný.

Odtiaľ do sedla pod Berninou je to už kúsok. Tesne za sedlom sa nachádza už spomínaná chata, ktorá však funguje iba v letnej sezóne. Do winterraumu prichádzame pred jednou. Winterraum je jednoduchý, no postačujúci. Je tam zhruba 20 postelí a na každej aspoň dve deky. Na niektorých posteliach je trocha snehu. Neviem, odkiaľ sa vzal, lebo do chatky nefúka… Nie je tu žiadna piecka ani iné vykurovacie teleso, takže s tým treba počítať.

Dávame si niečo pod zub a oddychujeme len tak na posteliach prikrytí dekami. Ani lyžiarky sme si nevyzuli, len nechali nohy visieť dole z postelí. Podľa predpovede má byť ďalší deň neisté  počasie, takže o 15:00 vyrážame smer Piz Bernina. Tentokrát už bez lyží, iba v mačkách a s lanom. Ideme klasickou letnou cestou.

Najprv ideme sólo, až kým neprídeme ku skalnému miestu so starou skobou, kde sa treba pruhupnúť na druhú stranu hrebeňa. Je to krátky, približne 6-metrový úsek za 2-3 UIAA. Nič zložité. Jediné, čo nie je príjemné, je kvalita skaly. Tá je tu veľmi zlá a nikdy neviete, čo vám ostane v rukách alebo ujde pod nohou.

Následne traverzujeme popod skaly, kde je zopár metrov reťazí. Za týmto traverzom treba zahnúť kolmo hore smer hrebeň. V mieste, kde sa zatáčam kolmo na hrebeň, dávam jeden malý čok, aspoň na morál, keď vidím ako je to tu rozsypané. Kúsok za tým obhodím jednu slučku a potom už nič až na hrebeň.

Svah je celkom dosť do kopca, určite nie choďák. Sneh je tvrdý a po zakopnutí lyžiarkou dobre drží. Tak leziem, s jedným cepínom. Nech pozerám akokoľvek, neodistím nič. Jedine tak snehovou kotvou, ktorú samozrejme nemáme. Tak leziem ďalej. Každý krok na istotu, lebo sme dohodnutí, že ideme súčasne. No nevidíme sa a vo vetre ani nepočujeme.

Pozerám pomedzi nohy dole, vidím moje posledné istenie (slučka obhodená cez šuter) a viem, že pád by neskončil dobre, keďže mám odlez viac ako 30 metrov bez istenia a viem, že Rasťo za mnou nie je na štande. Vrchol pod hrebeňom je pár metrov tvrdší ľad, tak makám, aj keď som trocha zadýchaný. Na hrebeni ihneď robím štand a doberám Rasťa. Potom nasleduje choďák pekným hrebeňom s nádhernými výhľadmi.

Prídeme súčasne na predvrchol La Spedla (4025 m). Keďže toto je Rasťova prvá štortisícovka a nemá skúsenosti so zimným lezením, ďalej si moc netrúfa. Je pokročilý čas a dvíha sa vietor. Rozhodujeme sa, že tento vrchol, ktorý je predvrcholom Berniny, je dnes naše maximum. Rýchlo dáme nejakú tyčinku, cigu, fotky a ideme nazad.

Na hlavný vrchol to bolo už iba kúsok. Exponovaný traverz asi 30 metrov, no nič technicky ťažkého, a potom už asi iba 10-15 minút choďák až na vrchol.

Dole ideme tou istou trasou. Z hrebeňa prvý zlieza Rasťo, ja ho istím a povoľujem lano. Medzitým sa dvíha vietor a ja už musím stáť naširoko kvôli stabilite. V nárazoch ma to párkrát skoro dr.ne o zem. Potom zliezam ja. Keď vidím Rasťa, ktorý štanduje v reťaziach, som už v ľahkom teréne.

Chvíľka nepozornosti, zakopávam a už aj letím dole snehovo – ľadovou stenou. Keď ma začne ťahať do boku, viem, že je všetko dobré, že lano zabralo a že prežijem. Dal som si cca 15-metrové kyvadlo… Oprášim si ksicht od snehu a doliezam za Rasťom celý spokojný, že som na lane a že už sme mali štand. Keďže viem, aká stena bola podo mnou, tak nebyť lana, tento článok nepíšem. No nič, zostupujeme ďalej.

Keď zídeme dole pod hrebienok, zmotávame lano a zapíname čelovky. Ešte šliapeme asi 20 minút do winterraumu, ale v už celkom silnom vetre. V chatke ma nechtiac vyľakajú dvaja Taliani, ktorí tam medzitým prišli. Chvíľu pokecáme, varíme jedlo a čaj a ideme spať. Vyzujem spotené lyžiarky, parí sa z nich a asi za minútu sú z vnútra celkom biele – zamrzli. Paráda, už sa teším na to ráno.

Ráno rýchlo čaj a tyčinky a ideme tou istou trasou nazad na chatu Diavolezza, odkiaľ sme vyrážali. Ľadovec už prefrčíme nenaviazaní šusom. A na koniec ešte vystúpať k chate. Slnko pečie jak divé, nefúka a tá chata sa furt nepribližuje… Ale nakoniec to nejako zvládneme.

Dáme zase kávu a pivo, pobalíme veci, ktoré sme nechali v lyžiarni, a naťažko lyžujeme zjazdovkou dole až k autu. Cca o 14:00 lyžujeme po zjazdovke, na ktorú pečie slnko, a neveríme. Tá zjazdovka je v tisíckrát lepšom stave ako u nás ráno čerstvo poratrakované… No čo dodať, Švajčiarsko.

Sadáme do auta a zase osem hodín cestujeme domov. Príjemne unavení a spokojní ako nám to vyšlo.

Foto: Branislav Kadík a Rasťo Šramko

Fotogaléria