Tretí najvyšší kopec Macedónska je len o 50 metrov nižší ako Gerlach, no za dobrého počasia naň pohodlným chodníkom vyšliape aj zdatnejšia školopovinná mládež.
Kto by veľmi chcel, zrejme sa môže na Pelister (2601 m) vyviezť aj autom, samozrejme terénnym. K vojenskému vysielaču, ktorý postavili priamo na vrchole, vedie cesta. V susednom Bulharsku som zažil planinarsko taksi – rozumej starý ruský vojenský UAZ – premávať krížom cez kosodrevinu na Sedmite jezera. Tak prečo by sa nedal zohnať odvoz aj tu. Na Balkáne je všetko možné :)
Pelister patrí do horskej skupiny Baba planina v juhozápadnom cípe krajiny. Týči sa nad mestom Bitola, vraj veľkého kultúrno-historického významu. Po prejazde okrajovými štvrťami sme v sebe nenašli chuť viac ho spoznať. Našou bázou bol hotel Molika vo výške 1420 m. Predstavte si hotel FIS na Štrbskom v raných 90. rokoch, tak nejako to tam vyzeralo. Ale inak fajn. Pod stolmi na reštauračnej terase behala líška a občas aj wifina fungovala.
Hneď pri hoteli sa začína dobre značený a udržiavaný chodník Pateka po kamenarot alias Rocky Trail. Najskôr stúpa pekným borovicovým lesom ku zničenej chate Planinarski dom Kopanki, kde je tiež vrcholová stanica miestnej lyžiarskej lanovky. Kto dúfa, že vyššie možno stretne fungujúcu chatu, dúfa márne. Nenájde žiadnu. Ani vojaci strážiaci vysielač na vrchole nevyzerali byť veľmi náchylní podávať občerstvenie.
Keď začnú stromy zakrpatievať, prichádza najprudšie stúpanie. Za ním, tesne pod hranicou lesa, postavili peknú vyhliadkovú plošinu. Na nej sme v ten deň stretli jediných ďalších turistov na našej trase – dvoch sympatických chlapíkov z Bitoly, z ktorých jeden o sebe tvrdil, že má za ženu Slovenku.
Za vyhliadkou chodník pokračuje drsným horským terénom po obrovských balvanoch. Niektoré úseky sú dokonca zaistené – síce príliš tenkým oceľovým lanom, ale lepšie ako nič. Na predvrchole Stiv (2468 m) moje ženy usúdili, že stačilo. Hlavný vrchol s vysielačom bol na dohľad, vybehol som k nemu za pol hodiny. Tam som stretol skupinu hikerov s veľkými batohmi, ktorí prišli z druhej strany. Na to, aké bolo počasie, a že bol víkend, boli macedónske hory ľudoprázdne.
Zostupujúce podporné družstvo som dobehol na známej vyhliadke. Poháňaní hladom a smädom sme upaľovali nadol rovnakou trasou. Do hotela sme dorazili poriadne vyšťavení. Miestna reštaurácia nemala svoj deň a jedla sme sa nevedeli dočkať. No nakoniec sa všetko dobre skončilo. Prekonanie 1186 výškových metrov na 9 kilometroch nám pohodovým tempom trvalo 5 hodín (GPX na stiahnutie, trackoval som len výstup). Zostup odhadujem na 3 hodiny.
