Takmer presne rok po tom, ako sme s Jarkou prešli najkrajší chorvátsky úsek cyklotrasy Parenzana, prišiel rad na slovinskú časť. Je to iný zážitok ako bicyklovanie okolo údolia rieky Mirna. Namiesto lesov voňajúcich hľuzovkami v istrijskom vnútrozemí sme si pri druhej jazde užívali atmosféru prímorských mestečiek. Najzaujímavejšie momenty výletu sú zachytené na videu, ktoré nájdeš nižšie v texte.

O Parenzane som relatívne dosť napísal v minulom článku. Preto len stručne: 123-kilometrová cyklotrasa vedie v línii historickej úzkorozchodnej železnice z talianskeho Terstu cez Slovinsko do chorvátskej Poreče. Keď železničku v roku 1902 otvorili, viedla územím jedinej krajiny – Rakúska-Uhorska. Slovinci svoj úsek nazývajú Pot Zdravja in Prijateljstva. Preklad asi netreba.

Okrem železničných násypov a zárezov sa na Parenzane zachovalo množstvo mostov a tunelov. Vďaka dedičstvu po koľajovej doprave sú stúpania a klesania na cyklotrase mierne a zdolateľné aj v letnom úpeku. Slovinský a taliansky úsek sú kompletne asfaltové a dajú sa v pohode prejsť za pol dňa. Keďže cestou je čo obdivovať a kam odbočiť, pokojne si na ne vyhraď celý deň. Nie je to však okruh, takže s návratom to bude trochu komplikovanejšie.

Koper a Izola

Deň začíname presunom z talianskeho regiónu Friuli, kde v roku 2022 trávime väčšiu časť leta. Za východiskový bod cyklotúry sme si vybrali rekreačnú zónu na západnom okraji slovinského prístavného mesta Koper. Parkovacie miesta sú vyznačené na okraji cesty, platí sa v automatoch. Miest na parkovanie nie je veľa, cez víkend a po večeroch to môže byť problém.

Pár metrov od miesta, kde som odstavil auto, sa začína asi 3,5-kilometrová nábrežná promenáda spájajúca Koper so susednou Izolou. Breh umelo spevnený veľkými kusmi lomového kameňa nie je veľmi vhodný na kúpanie či opaľovanie, no rekreační športovci tu majú eldorádo. Chodník pre peších je oddelený trávnatým pásom od širokej asfaltovej cesty pre cyklistov, korčuliarov a kolobežkárov. Nechýbajú lavičky, verejné toalety a zopár bufetov. A hlavne pre nás suchozemcov také príťažlivé more.

Trasa Koper – Savudrija: Dĺžka 40 km, nastúpaných cca 400 výškových metrov, celkový čas aj s prestávkami 3:45 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Medzi cyklistov sa občas zamiešajú skútre, ktoré majú jazdenie po miestnych cyklotrasách z nejakého dôvodu povolené. Ich vodiči, často teenageri alebo naopak dôchodcovia, však jazdia slušne a zmiešaná premávka nám neprekáža. Príjemné mestečko Izola s jeho pamiatkami a prírodnou plážou Bele skale by si zaslúžilo aspoň jeden celý deň. My sme však len na začiatku trasy, je už po poludní a nocľah máme naplánovaný v Chorvátsku. Niekedy nabudúce.

Portorož

Z centra Izoly, kam sme si urobili krátku odbočku, stúpame cez štvrť nových apartmánových domov nazad ku trase historickej železničky. Vinie sa cez vinohrady a polia tak, aby stúpania neboleli. Línia železnice sa občas stráca v novšej zástavbe a značenie nie je vždy úplne jednoznačné. Raz sa mi darí prešvihnúť odbočku. Nič vážne, s necelým kilometrom navyše sa zmierujeme pomerne ľahko.

Za Izolou sa musíme znova ovládnuť a zakázať si odbočku do historického kamenného mestečka Piran. Grafikon nepustí. Do Portorože nás privádza 550-metrový kamenný tunel Valeta. Je dobre osvetlený, na prejazd netreba mať žiadnu špeciálnu výbavu. Ale odporúčam zložiť si slnečné okuliare ešte pred tunelom.

Letovisko Portorož, vďaka niekoľkým kasínam prezývané aj jadranské Monte Carlo, nás nejako  mimoriadne neočarilo. Zdá sa nám byť komerčné a málo autentické. Má piesočnatú pláž, na ktorej si chceme chvíľu posedieť a kúpiť si tam niečo pod zub. Vstup s bicyklami je však zakázaný a my nemáme žiadny zámok. Pokračujeme ďalej a oddychujeme v kempe za susedným mestečkom Lucija.

Sečoveljske soline

Pobrežie na slovinskej strane Piranského zálivu je husto zastavané a hranice medzi obcami si človek ani nevšimne. Protiľahlý chorvátsky breh je v kontraste k tomu zalesnený, zelenú scenériu rušia iba dva veľké turistické rezorty. Medzi týmtoto brehmi, v plytčinách na východnej strane zálivu okolo ústia riečky Dragonja, sa rozkladá prírodná rezervácia Sečoveljske soline.

Na rozdiel od slanísk v rakúskom regióne Seewinkel sa tu kedysi vo veľkom ťažila soľ. V obmedzenom rozsahu ju ešte stále ťažia, no väčšinu územia už zaberá rezervácia poskytujúca domov mnohým druhov vtákov a slanomilných rastlín. Atmosféru dotvárajú opustené kamenné domčeky na hrádzach medzi soliarskymi bazénmi. Aj pri letmej jazde okolo je to zaujímavý pohľad.

Za solinami sa musíme premotať cez hraničný prechod. Teraz, po vstupe Chorvátska do Schengenského priestoru od 1. januára 2023, sú už hraničné kontroly minulosťou. Či odstránili aj zábrany znemožňujúce plynulé pokračovanie v jazde po cyklotrase, to netuším.

Savudrija

Za slovinsko-chorvátskou hranicou musíme prekonať jediné väčšie stúpanie na trase – z nuly do výšky približne 100 metrov nad morom. Na rozdiel od slovinských vysfaltovaných cyklochodníkov ide o štrkovú cestu strednej kvality. Pre horský bicykel malina, na inom type povozu bude treba zatnúť zuby. Nás viac ako povrch cesty trápi popoludňajšia horúčava.

Prichádzame ku križovatke s hradskou vedúcou do nudistického kempu Kanegra. Parenzana sa tu stáča od vnútrozemia smerom na Buje, my však máme v pláne stráviť noc pri mori. Na mape vidím turistickú značku, ktorá by nás v prírodnom prostredí doviedla do päť kilometrov vzdialenej Savudrije. Keďže netuším, akej kvality je „vozovka“ na úseku mimo civilizácie, rozhodujem sa neprivolávať rozbroje v tíme a volím radšej variant v autopremávke.

V Savudrii sa prioritne venujeme zabezpečeniu nocľahu. Z megakempu na poloostrove Veli Jože odchádzame s dlhým nosom, hoci voľného miesta je tam laickým pohľadom aj pre dva cirkusy. V minikempe Tramontana sme úspešní a môžeme sa ísť bez stresu navečerať.

Návrat do Koperu

V reštaurácii pri rybárskom prístave nám na dopyt po čerstvej miestnej rybe ponúkajú niečo, čoho názov počujeme prvý raz. Vraj dnes ulovená špecialita. Zariskovali sme a…. oľutovali. Rybu nevábneho vzhľadu a zvláštnej chuti jeme so sebazaprením a náladu nevylepší ani stoeurový účet. Dodatočne som si naštudoval, že nám upiekli škarpinu (Scorpaena scrofa, ropušnica obecná). Stačilo si to hodiť do Googlu, pozrieť prvý obrázok zvieratka s jedovatými ostňami a určite by sme si radšej objednali staré známe kombo brancin/dorada. Za polovičnú cenu.

So škarpinou v bruchu sadám na bicykel a odchádzam si splniť manželskú povinnosť. Rozumej zabezpečiť auto, ktoré sa z Koperu samo nedovezie. Našťastie som mal pri plánovaní výletu triezve časové odhady a na túto technickú časť výletu som sa vybavil osvetlením. Úvodné tiahle stúpanie zo Savudrije je za trest, potom sa mi už za súmraku šliape dobre. Idem naplno, aby som sa vrátil v rozumnom čase.

Tých 35 kilometrov mi trvá asi 1,5 hodiny. Do kempu prichádzam pred desiatou, čiže L-T-T. Jarka sa stihla okúpať a potom poctivo strážila vyhliadnutý pľac v kempe. Okrem večere v podstate všetko klaplo na jednotku.

Fotogaléria