Odkedy som pred pár rokmi na Azúrovom pobreží náhodou objavil cyklotrasu vedenú po násype zrušenej železnice, stal sa zo mňa fanúšik objavovania európskych historických železníc v dámskej spoločnosti. Pokračovalo to gurmánskou cyklojazdou po Alpe Adria Radweg. Úlovkom tohto leta sa stala Parenzana na chorvátskej Istrii.
Parenzaner Bahn, Parenzana, Porečanka alebo Istranka bola úzkorozchodná železnica spájajúca prístav Terst s mestom Poreč (v taliančine Parenzo) trasou zachádzajúcou hlboko do istrijského vnútrozemia. V Poreči sme strávili väčšiu časť tohtoročnej letnej dovolenky. Bolo to poruke, keďže sme sa presúvali z talianskeho regiónu Friuli a nechcelo sa nám cestovať príliš ďaleko. Okrem toho máme na okolie Poreče isté spomienky romantického charakteru. Ale hlavným dôvodom bola práve železničná cyklotrasa.
Parenzanu postavili za čias, keď Terst aj Istriu ovládalo Rakúsko-Uhorsko. Železnica fungovala v rokoch 1902 až 1935 a svojho času výrazne prispela k ekonomickému rozvoju chudobnej Istrie. Vozili po nej najmä olivový olej, víno, ovocie a zeleninu, opracovaný kameň, ryby, soľ.
- Nepriehliadni súvisiaci článok: Parenzana, slovinská časť
Po skončení 1. svetovej vojny Istriu aj so železničkou ovládli Taliani. Fungovala dovtedy, kým vládala konkurovať rozvíjajúcej sa automobilovej a lodnej doprave. Po veľkej hospodárskej kríze začala strácať dych a napokon prišiel pokyn na jej zavretie. Vtedajší fašistický režim v Ríme nemal záujem dotovať infraštruktúru slúžiacu prevažne slovanskému obyvateľstvu Istrie.
Vláčik jazdiaci po Parenzane nebol žiadny expres. Podľa Wikipedie trvala 123-kilometrová cesta medzi koncovými stanicami sedem hodín a priemerná rýchlosť dosahovala 25 km/h. V pomalších úsekoch cestujúci vyskakovali z idúcej súpravy, aby si natrhali ovocie alebo uľavili v kríkoch. Inokedy na žiadosť strojvodcu tlačili súpravu, keď slabá lokomotíva nevládala do kopca. Ak nezbedné deti natreli koľaje zrelými figami, kolesá prešmykovali a trať bolo treba vyčistiť.
Na cyklotrasu sa Parenzana začala meniť od roku 2002 v slovinskej a talianskej časti, Chorváti sa začali činiť okolo roku 2010. Je mi záhadou, ako sa do dnešných dní v použiteľnom stave a bez viditeľných rekonštrukčných zásahov zachovalo všetkých 9 tunelov, 6 viaduktov a 11 mostov. Zrejme to má niečo spoločné s podnebím aj kamenárskou zručnosťou miestnych majstrov. Najväčšiu škodu na pôvodnej trase spôsobila až stavba chorvátskej diaľnice, ktorá ju tesne pred slovinskou hranicou prerušila.
Väčšina trasy vedie na chorvátskom území. Slovinskú a taliansku časť si nechávame na budúce. Ani chorvátsku sme vzhľadom na horúčavy a zdravotný stav tímu neprešli celú. Výjazd som naplánoval s neskrývaným zámerom vyžrať najsladšie hrozienka z ponuky.
Naša trasa: dĺžka 75 km, nastúpaných 1366 výškových m, celkový čas 6 h vrátane dvoch posedení v reštauráciách. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Začíname vo Vižinade, kam sme sa doviezli autom. Tých 21 kilometrov a 300 výškových metrov z Poreča do Vižinady by na jeseň alebo na jar nemusela byť zlá bicyklovačka. V strede leta radšej šetríme sily na najkrajšiu, vnútrozemskú časť Parenzany. Trasa sa tam točí po svahoch pahorkov lemujúcich údolie rieky Mirna. Bujná vegetácia sľubuje ochranu pred slnkom.
Podklad tvorí makadam, miestami dosť hrubej zrnitosti. Na Parenzanu je preto ideálny horský bicykel s nižšími tlakmi v gumách. Zadné odpruženie vôbec nebude chýbať. Dalo by sa to zvládnuť aj na trekovom bicykli. O graveli by som ani neuvažoval.
Pri jazde nás sprevádza opojná vôňa mediteránskych byliniek a Jarka tvrdí, že z lesa občas zacíti hľuzovku – svetoznámu lokálnu špecialitu. Začínam sa tešiť na obed, ale najskôr treba čo-to odšliapať. Otvárajú sa nám prvé výhľady na ikonický Motovun – vraj kultúrne najvýznamnejšie mesto vnútrozemia Istrie.
Motovunský kopec dávni stavitelia železničky podkopali zakriveným tunelom. Moderní inžinieri doň nainštalovali pohybom aktivované zónové osvetlenie, ktoré je na dve veci. Odhadnúť rýchlosť, pri ktorej sa na dlhé sekundy neocitnem v totálnej tme, je prakticky nemožné. Vlastné svetlá by sa zišli. Každopádne si treba aspoň zložiť tmavé okuliare.
Na druhej strane tunela zisťujeme, že ak si chceme pozrieť Motovun, musíme sa kúsok vrátiť. A že výškové metre v žiadnom prípade neoklameme. Mesto sa týči asi 130 metrov nad tunelom. Našťastie ešte nie je veľmi horúco a hlavná vlna turistov zatiaľ nedorazila. Takže výšľap po asfaltke sa dá zniesť. Za bránami opevnenia už radšej tlačíme, miestna historická dlažba je v kombinácii so stúpaním ťažko stráviteľné sústo.
Motovun skutočne dýcha históriou. No zároveň je akýsi chladný. A komerčný. Najviac sa mi páči starý cintorín ešte pred mestskou bránou. Na najvyššom „poschodí“ mesta si v prvom podniku dávame pivo a kolu, prechádzame krátky poznávací okruh uličkami okolo hlavného námestia a sadáme do sediel.
Na mape som si pri pive vyhliadol akúsi skratku, ktorá by nás mala ušetriť asi dvoch kilometrov jazdy v premávke. V podstate aj ušetrila, ale zjazd po zarastenej lesnej cestičke je dosť drsný. Jarku počas neho uštipol ovad, ktorého nevie odohnať – keďže ruky zvierajú skákajúce riadidlá. Môžeš si tipnúť, kto je opuchnutému lýtku na vine ;)
Klesáme až ku rieke Mirna. Nasleduje jediný úsek, ktorý dnes musíme prejsť v premávke. Má len necelý kilometer, takže do pohody. V osade Livade na druhej strane údolia však robím druhú navigačnú chybu, tentoraz vážnejšiu ako pred tunelom.
Zláka ma komfortná poľnohospodárska cesta vedúca dnom údolia. Vyzerá ako logické pokračovanie trasy. Dobre viem, že potrebujeme stúpať, no mylne predpokladám, že cesta sa po chvíli stočí do zalesneného svahu. Nestalo sa a po troch kilometroch rovinkového bicyklovania musíme zabočiť dooprava, aby sme sa dostali späť na Parenzanu.
Za chybu platíme šliapaním asi poldruha kilometra do celkom prudkého kopca pod páliacim slnkom. Čo by sme dali za postupne stúpajúcu železničnú trasu v tieni stromov. Pohľady na niekoľko originálnych usadlostí s polorozpadnutými kamennými domami sú slabou útechou. Popoludní na spiatočnej ceste zisťujem, že správna odbočka po prekrížení údolia viedla akoby do dvora jedného z domov na malom námestíčku.
Zablúdenie dočasne narušilo komunikačné kanály v tíme, a tak si niekoľko kilometrov vychutnávame mlčanlivú jazdu istrijskou prírodu. Je čas obeda, začína sa ozývať hlad. Tešíme sa na umelecké mestečko Grožnjan, kde bude mať krajšia polovica tímu cieľovú destináciu. Dúfam, že umelci vedia aj niečo ukuchtiť. Najlepšie s hľuzovkou.
Kedysi, keď miestni náhodou vyhrabali túto podzemnú hubu, považovali ju vraj za niečo ako páchnuci zemiak a hádzali prasatám. V 60. rokoch minulého storočia sa o tom podľa BBC dopočuli talianski obchodníci z mesta Alba, začali istrijské hľuzovky vykupovať a predávali ich ako originálne Tartufi d’Alba. Až v roku 1999 sa Istria dostala do povedomia gurmánskej scény ako jedno z mála miest na svete, kde rastú najkvalitnejšie biele hľuzovky.
Grožnjan nás príjemne prekvapil. Jasné, že je to vyhlásená turistická destinácia. No spoza okeníc historických domov sa ozýva produkcia muzikantov cvičiach na jazzový festival, nad obchodíkmi so suvenírmi prevládajú minigalérie a celkovo sa cítime príjemnejšie ako v Motovune. Ani cestoviny s bohatou nádielkou varenej aj čerstvej hľuzovky nesklamali. Hoci išlo len o lacnejší čierny variant.
Po spoločnom obede Jarka pokračuje vo vychutnávaní si atmosféry Grožnjanu. Ja sadám na bicykel a odchádzam na misiu s cieľom zabezpečiť sprievodné vozidlo. Návrat k autu odparkovanému vo Vižinade mi rovnakou trasou štýlom „rýchlo a zbesilo“ trvá 1:30 h. Mám toho celkom plné trenky, posledné kilometre točím bez vody. Kompenzujem to chladeným radlerom z miestneho marketu a ordinujem si pár dní bez športu.
