Ozvena z Grossglocknera

Zimná sezóna nedopadla v tomto roku podľa mojich predstáv. Ak by som bola poverčivá, myslela by som si, že som to privolala. Nesmierne som sa na ňu tešila. Zadovážila som si nové lyže, prebrúsila mačky a zrenovovala výstroj. V práci som si naplánovala dlhšie voľno na prelome januára a februára. Predstava, ako už sekám zbraňami do ľadu bola taká intenzívna, že som na nose cítila jeho topiace sa úlomky.

Realita mi však opäť pripomenula, ako sú niekedy plány človeka pre vyšší princíp nepodstatné. Všetko bolo totižto nakoniec inak. Keď sa potom marec prehupol do svojej druhej polovice, už zmierená so stavom vecí, chcem aspoň dôkladne otestovať nové zimné topánky. V pôvodne nedobrej predpovedi sa urobilo okno, tak sa rýchlo presúvam do Tatier. Nemám parťáka, tak narýchlo vyberám prijateľný cieľ na zimný sólo výstup. Voľba padne na Furkotský štít. Ešte som na ňom nebola. Predstavujem si, že ho urobím šup-šup a keď všetko pôjde dobre, popoludní už budem v pohode dole. A tu by som mohla zopakovať vetu o krehkosti ľudských plánov.

Po Škutnastú poľanu to ide ako-tak. Od nej sa ťahám diagonálou, nalinkovanou skialpovými stopami, smerom pod Koziu stenu. Snaha chrániť sa pred vetrom však prináša komplikácie. Uvedomujem si ich už pri prvých krokoch. Nadpriemerné jarné teploty a dážď premenili snehový podklad na kašu, cez ktorú gravitácia priťahuje moje nohy ako magnet. Už po prvých metroch viem, že dnes to nebude rýchlovka.

Takmer každým krokom sa prepadávam. Rozdiel je, či iba po koleno alebo do pol stehna. Dúfam, že keď skončí kosovka, bude to lepšie. Nie je. Začínam byť nervózna. „Katastrofálne podmienky…“ „Mala som si radšej zobrať lyže…“ „Ach… toto nebolo dobré…“ vzdychám, keď sa mi koleno pri prepadoch opakovane dostáva do bolestivého uhla. Palec na ruke, zranený z predchádzajúcej lyžovačky, sa pri každom tlaku na palice bolestivo ozýva. Ignorujem ho.

Postupujem pomaly. Možnosť otočiť sa a zmeniť plán? Vyjsť iba na Sedielkový priechod a ísť naspäť? „Ani náhodou. Furkotský štít!“ nekompromisne odpovedá môj vnútorný hlas. Než sa dostanem k Wahlenbergovým plesám, trvá to večnosť. Privítajú ma silnejúcim vetrom a tmavými mrakmi. Môj cieľ sa mi stále ešte schováva.

Zaháňam predstavu, že ma čaká podobná cesta späť. Nepochopiteľne dúfam, že výstup už na samotný štít bude lepší. Ale kdeže… Brodím sa ďalej. Bolesť ruky neguje predstavu, že by som si mala vymeniť retiazkové mačky za klasické. Pokračujem teda bez výmeny. „Veď si dám pozor“. Keď stojím už na štíte, opantaná pocitom, ktorý mi nikdy nezovšednie, dýcha mi na krk aj pocit iný. O myšlienkach, ktoré s ním súvisia, chcem dnes písať.

Summit fever – horúčkovité nutkanie dosiahnuť vrchol, bez ohľadu na obavy o bezpečnosť seba alebo ostatných. Pri väčšine cieľov, podobných tomu môjmu o ktorom píšem, sa skončí bez väčších následkov. Väčšie hory však dokážu byť nemilosrdné. Rozhodnutia, ktoré človek pod týmto tlakom robí, môžu vyústiť do nežiadúcich následkov. Niekedy až fatálnych.

Už týždne mi v hlave rezonuje nočná tragédia, ktorá sa udiala v januári na Grossglockneri. Partneri v lezeckom i osobnom živote. On – skúsený alpinista, ona – lezie niečo vyše roka. Cez víkend majú v pláne vystúpiť na vrchol po juhozápadnom hrebeni Stüdlgrat. Dlhá túra s prevýšením tisíc metrov. Nespia však na chate Stüdlhütte, čo pri výstupoch býva zvyčajný postup. Nastupujú zdola. Auto nechávajú nad Kalsom, pri hoteli Lucknerhaus. Tým si k túre pridávajú ďalších päť kilometrov a takmer deväťsto výškových metrov.

Sú však pomalí. S postupom dňa sa podmienky stávajú extrémnymi. Silný vietor sťahuje mrazivé teploty pocitovo ešte nižšie. Keď padne noc, sú ešte stále v stene. Svetlá ich čeloviek pritiahnu oči svedkov, ktorí zalarmujú záchranárov. Podarí sa ich identifikovať podľa auta na parkovisku a opakovane im volajú na mobilné telefóny. Dvakrát nad nimi lieta vrtuľník a osvetľuje ich. Nevysielajú žiadne signály, že sú v ťažkostiach.

Po sedemnástich hodinách v teréne, tesne pred polnocou, je mladá žena tak vyčerpaná, že nedokáže pokračovať ďalej. Päťdesiat výškových metrov pod vrcholom. V akom stave musí byť jej partner, keď ju podľa oficiálnych informácií na jej žiadosť, nezateplenú opúšťa a ide zháňať pomoc. Slová jedného z členov záchranného tímu, ktoré čítam v závere článku o tejto nepochopiteľnej tragédii: „Platí, že nie je možné zanechať na mieste človeka, pokiaľ je isté, že ja alebo záchranný tým sa nevrátime do jednej hodiny.“ V tomto prípade zostávajú iba teóriou. Nenaplnená zostala prvá aj druhá časť vety. K žene sa záchranári dostávajú krátko po desiatej ráno. Je mŕtva.

Znovu a znovu čítam tento príbeh. Množstvo otázok, ktoré napadnú nielen tomu, kto lezie. A aj keď viem, že skutočné odpovede nenájdem a všetko ostatné by boli iba špekulácie, najpodstatnejšej otázky sa nemôžem zbaviť. Bola smrť tejto ženy nevyhnutná? V snahe diskutovať o tejto téme so známymi, ktorí lezú, zisťujem, že sa im do hlbšej debaty príliš nechce.

Keď som pred jedným z nich spomenula úmysel o téme písať, vyjadril skepsu. Predpokladal u mňa niečo, čo nazval „ženský“ pohľad na vec. Povedal mi, že smrť patrí k horám. A že hranica medzi ňou a životom je tenká. O tom niet pochýb. Zároveň však platí, že by sme mali skúmať aj hranicu jej nevyhnuteľnosti. A to skôr, než sa na nej skutočne ocitneme.

Napriek tomu, že človeku je vlastné uvažovanie v kontexte príčin a ich dôsledkov, dostáva sa často do situácií, ktorým mohol predísť. Nastáva to vtedy, ak si človek tieto príčinné súvislosti neuvedomuje alebo ich vnímanie potláča. Tým posúva hranicu nevyhnutných udalostí smerom nadol.

V horolezectve zohráva veľkú úlohu psychika. Uvedomovanie si vnútorných dôvodov nášho konania je preto obzvlášť dôležité. Aj to, ako tým vplývame na druhých. Miera závislosti na spolulezcovi je v horolezectve absolútna. Partnerstvo a zodpovednosť sú preto niečím, v čom by sme mali mať úplne jasno. Niektoré veci sú síce zadefinované aj v legislatívnej rovine, ale v prvom rade by si mal človek vyjasniť tieto veci sám so sebou.

Úprimné skúmanie vlastného charakteru a hlbšie pochopenie seba osobne považujem za najhodnotnejšie sprievodné „benefity“, ktoré nám horolezectvo ponúka. V horách a vo všetkom, čo v nich zažívame, sa ukrýva náš odraz. Iba ten, kto ho dokáže neskreslene vnímať, zvyšuje svoje sebavedomie a zároveň krotí svoje ego. Páči sa mi, ako to vyjadril Felix Baumgartner:

Horolezecké partnerstvo je viac ako vzájomné istenie. Nájsť niekoho, s kým si človek vytvára taký vzťah, ktorý lano premení na úzke puto, je niekedy ťažké. Možno ťažšie ako v osobnom živote. Je to stav, kedy dokážeme cítiť partnerove emócie cez lano a poznáme jeho lezenie tak dobre, že vieme že vypadne v ceste pár okamihov predtým, ako sa to stane. Istíme a lezieme súčasne. Bez ohľadu na to, na ktorom konci lana sme naviazaní. Túžia po tom všetci, majú to len niektorí. Často práve tí, pre ktorých je partnerstvo rovnako dôležité, ako ich osobné ciele.

Problém nájsť dobrého partnera – spriaznenú dušu, bol v lezení asi vždy. Aj keď osobne si myslím, že v istých ohľadoch to v minulosti bolo jednoduchšie. Minimálne v tom, že lezci sa navzájom ľahšie odhadovali. Komunita lezcov bola typovo viac-menej homogénna. Osobnosť lezca „starej školy“ bola zreteľnejšia. Horolezectvu sa venovali prevažne ľudia s určitými špecifickými, veľmi vyhranenými vlastnosťami. Súviselo to aj s tým, že museli byť schopní akceptovať vyššiu mieru rizika. Veci spojené s lezením vnímali podobne.

Doba sa mení. Dnes je lezenie dostupnejšie, masovejšie a v mnohých ohľadoch bezpečnejšie. Lezú rôzne typy ľudí. Aj takí, ktorí by v minulosti skaly zďaleka obchádzali. Motivácia k lezeniu je mnohostrannejšia. Zmenil sa aj pomer medzi mužmi a ženami. A lezie oveľa viac zmiešaných dvojíc. V takej dvojici funguje ešte špecifickejšia párová dynamika, ako u dvojíc rovnakého pohlavia. A to nielen v prípade vzťahov, ktoré vznikli výhradne na základe impulzov z hypotalamu. Písať o tom by bolo na samostatný článok.

S týmito zmenami sa do horolezectva dostali prvky, ktoré sa síce vyskytujú v bežnom živote, ale v lezení neboli v takom rozsahu prítomné. Mnohí nemajú stálych lezeckých partnerov a lezú každú chvíľu s iným spolulezcom. Často aj takým, ktorého takmer nepoznajú a dohodli si ho spôsobom „blind date“, cez sociálne siete. Súčasne zostáva v lezení prítomný prvok výrazného individualizmu a oportunizmu, v podobe zamerania výhradne na osobné ciele. Aký vplyv má toto všetko na partnerstvo a pocit zodpovednosti za seba a druhého?

Keď sa nad tým človek zamyslí, nezostáva mu nič iné, iba začať od seba. Každý z nás by si mal jasne nastaviť morálny štandard horolezeckého partnerstva. Dodržiavať ho sám, ale zároveň si všímať, ako sa k nám správa náš lezecký partner. Nikdy sa nenaviazať na lano s niekým, komu nedôverujeme a ku komu nemáme zdravý rešpekt. Je jedno, či sme v pozícii skúsenejšieho s menej skúseným alebo naopak. Lebo ak aj máme skúseností viac ako náš partner, ale nerešpektujeme ho, máme tendenciu podceňovať a ignorovať signály, ktoré nám dáva. Ak máme nezdravý rešpekt pred skúseným z pozície menej skúseného, dostávame sa do submisívnej pozície, ktorá nám podvedome bráni vyjadriť sa.

A hlavne – komunikujme. Nielen o našich individuálnych alebo spoločných cieľoch a plánoch, ale aj o veciach „pod povrchom“. Ak niečo v našom partnerstve môže ohroziť našu bezpečnosť, hovorme o tom. A nemajme obavy hovoriť aj o svojich slabostiach. Ak nám dochádzajú sily, povedzme to včas a nahlas. A majme záujem na tom, aby sme robili rozhodnutia spoločne s naším partnerom. Ak to tak nie je, rozviažme osmičku, dajme dolu sedák a hľadajme iného lezeckého partnera. Lebo zodpovednosť za seba máme v konečnom dôsledku my sami.

Dlho mi trvalo, než som našla spôsob, ako napísať tieto riadky. Snažila som sa pochopiť tú vnútornú naliehavosť, ktorá súvisela s tragédiou na Grossglockneri. Vedela som, že sa z nej musím „vypísať“. Akoby som vnímala ducha tej mladej ženy, ktorý chcel ešte zanechať odkaz. V mojich predstavách vnímala hory podobne ako ja. A je možné, že rovnako ako ja beznádejne prepadla lezeniu a mala veľa plánov. Akurát v jednu januárovú sobotu možno nedokázala na Frühstücksplatzi povedať „otočme to, ja už nevládzem…“. V lete pôjdem Stüdlgrat. Poviem jej, že som sa jej odkaz snažila odovzdať. Dúfam, že ho objavíte medzi riadkami.

Život by sme nemali brať ako samozrejmosť. Ani svoj a už vonkoncom nie život druhého. A to ani v prostredí, v ktorom je smrť k človeku o niečo bližšie. Teraz, keď končím s písaním si uvedomujem, aký veľký zmysel malo pre mňa samotnú celé hodiny premýšľať nad touto témou. Poteší ma, ak moje riadky vyvolajú niečo podobné aj u vás. Ak by výsledkom bolo zvýšenie bezpečnosti aspoň jedného človeka, budú mať tieto slová a vaša ochota nad nimi premýšľať zmysel.

Prajem si, aby čo najmenej ľudí muselo robiť rozhodnutie, ktoré by znamenalo opustiť svojho partnera v núdzi. Lebo horolezec nechodí do hôr zomrieť, ale žiť.

• Článok o tragickej udalosti na Grossglockneri
• Článok o lezení hrebeňa Stüdlgrat v takmer zimných podmienkach (z neho pochádza aj úvodná fotka tohto textu)
• Dokument o právnej zodpovednosti za škodu na zdraví v horolezectve

Fotogaléria