Východné Tirolsko (Osttirol) je na mape Rakúska nezvyčajný úkaz. Patrí síce do spolkovej krajiny Tirolsko, no obyvatelia musia do svojho administratívneho centra na severe – Innsbrucku – cestovať buď cez Taliansko, alebo cez susednú spolkovú krajinu Salzbursko. Príčinou sú veľmocenské dohody z čias 1. svetovej vojny. V ich dôsledku Taliansko získalo rozsiahle časti Tirolska vrátane území obývaných takmer výlučne nemecky hovoriacou populáciou. Pôvodne kompaktný región Rakúska sa tak rozdelil na dve samostatné časti.

To, čo Východnému Tirolsku nemôžu zobrať žiadne dejinné zvraty, sú jeho hory. Najvyšší vrchol Rakúska Grossglockner (3789 m) síce leží na hranici s Korutánskom a ikonický Grossvenediger (3666 m) na hranici so Salzburskom, no aj vnútri regiónu je dosť príležitostí na objavovanie majestátnych štítov i krásnych dolín.

Rakúska hoteliérska a lanovkárska firma Schultz Gruppe predvlani založila peknú tradíciu pozývať ma začiatkom decembra na lyžiarsky press trip. Pred rokom bola cieľom ich domovská dolina Zillertal, teraz Východné Tirolsko – konkrétne strediská Sillian a Kals am Grossglockner. Pozvánka na Mölltalsky ľadovec v Korutánsku už nepripadala do úvahy, keďže tamojší lyžiarsky rezort v lete 2019 predali. Kto ešte náhodou nepočul meno nového majiteľa Mölltaleru, nech sa zhlboka nadýchne a číta.

Ukázalo sa, že návšteva Východného Tirolska bola začiatkom tejto zimy zásah do čierneho. V celej Strednej Európe po snehu ani stopy, no južné Alpy zavalilo už na prelome novembra a decembra. Cenou za skorú lyžovačku pri talianskych hraniciach bola osemhodinová cesta autobusom z Bratislavy. Osobným autom by to bolo o dve hodiny menej.

Keď dizajnér nešetrí ani vypínačmi

Sillian leží v nadmorskej výške 1103 m v doline Pustertal. Ide o posledné rakúske mestečko pred talianskou hranicou v sto kilometrov dlhej doline, ktorá pretína juhovýchodné Alpy z východu na západ, od centra Východného Tirolska Lienzu až po brennerskú autostrádu pri meste Brixen. V Taliansku sa nazýva Val Pusteria. Jej západná časť od mesta Toblach (Dobbiaco) je odvodňovaná riekou Adiža do Jadranského mora, východná časť Drávou cez Dunaj do Čierneho mora. Takže, exaktne vzaté, sú to vlastne dve doliny.

Cestujúcich prichádzajúcich do Sillianu od Lienzu víta pohľad na starobylý hrad Heinfels, kúsok za ním je dolná stanica lanovky lyžiarskeho strediska Sillian Hochpustertal a priamo oproti nej rodinne zameraný hotel Dolomiten Residenz Sporthotel Sillian, oboje vo vlastníctve Schultz Gruppe. Oddeľuje ich frekventovaná cesta, čo však uspokojivo rieši podchod.

Hotel je starší, no od základu prerobený. Okrem historických portrétov zakladateľov žiadny detail neodhaľuje vek pôvodnej stavby. Odkladám si veci do veľkorysej lyžiarne vybavenej aj sušičmi topánok. Na izbe zisťujem, že aj interiérový dizajnér mal veľkorysý rozpočet a dosýta sa vyšantil. Vytvoril ťažko definovateľný mix protikladov, moderny a tradície. Na jednej strane drsné drevo s akousi pálenou úpravou, na druhej strane kúpeľňa oddelená od izby sklenenou stenou. Wow efekt zaručený. A k tomu depresia z nepochopiteľnosti ovládania tridsiatich rôznych svetiel pätnástimi vypínačmi.

V spa zóne hotela oceňujem úplné oddelenie sektoru s bazénom a detským tobogánom od tichej časti so saunami. Najviac sa mi páči suchá tirolská sauna vo forme obrovskej drevenej stodoly. Užívam si ju úplne sám, ktovie aké by to bolo v spoločnosti ďalších tridsiatich ľudí.

Ako inak, nechýba prechod z vnútorného bazénu do vonkajšieho. Z jeho teplej hladiny stúpa biela para priamo pánubohu do okien. Takýto bazén je, zdá sa, povinná jazda aj v dobe, keď sa každý hotel chváli aký je zelený a udržateľný. Podľa mňa nezmyselné plytvanie s mizivým reálnym prínosom – ak nerátam vysokú pravdepodobnosť prechladnutia mokrej hlavy na studenom vzduchu.

Keď sa na lyžiach točí hlava

Ráno nedočkavo utekám ku lanovke. Predpoveď počasia nedáva dôvody na optimizmus, no prvá lyžovačka sezóny má vysoký koeficient príťažlivosti v akýchkoľvek podmienkach. Zdá sa, že šliapať na pásoch by sa dalo už zdola, pričom vďaka hustej sieti lesných zvážnic väčšinu času mimo zjazdovky. Dnes však nemám potrebu naháňať výškové metre, radšej využijem príležitosť na rozlyžovanie sa.

Lanovky sa končia na najvyššom vrchole okolia Thurntaler (2407 m), čo je oproti dolnej stanici výživných 1400 m prevýšenia. Zopárkrát sa povozím na kolotočoch. Keď kolená začínajú protestovať proti rýchlej jazde po tvrdých prázdnych zjazdovkách, obzerám sa po vhodnej trase na skialpovú vychádzku.

Trasa vychádzky: dĺžka 9 km, nastúpaných 500 m, celkový čas 2:45 h.

Pri hornej stanici kabínkovej lanovky (2080 m) objavujem pohodovo vyzerajúci chodník, ktorý traverzuje strmé južné svahy Thurnateleru a po ktorom by sa cez akýsi salaš a jedno sedlo malo dať dostať na susedný vrchol Hochrast (Pausa Alta, 2433 m) ležiaci už na talianskej hranici.

Trase je pohodová presne ako sľubuje mapa, no bojujem so zlou viditeľnosťou a difúznym svetlom. Na výhľady na Sextenské Dolomity môžem zabudnúť. Ešte horšie je, že človek nevie, či ide do diery alebo hore kopcom. Podchvíľou sa mi trochu zatočí hlava, v jednom momente si radšej sadám na zem. To všetko umocnené samotou spôsobuje, že psychická pohoda klesá pod bod mrazu. S orientáciou mi našťastie pomáha mapa stiahnutá do telefónu a GPS poloha.

Pri hraničnom kameni robím dokumentačné foto a otáčam sa nazad. Zjazd do sedla Astatt je krátky a mierny, čomu som za daných podmienok celkom rád. Keďže výstupový traverz nebol veľmi lákavý na lyžovanie, v sedle radšej ešte raz lepím pásy a stúpam po hrebeni ku konečnej stanici lanovky na Thurntaleri. Odtiaľ už po upravených zjazdovkách.

Trasu hodnotím ako vhodnú pre začínajúcich skituristov, ktorí si vo voľnom teréne ešte netrúfajú na strmé svahy. Prípadne ako doplnkový program na deň v stredisku, keď človeka omrzí vozenie sa lanovkami. Mimochodom, zlyžovať tých 1400 výškových z najvyššieho bodu strediska až na parkovisko dá fakt zabrať.

Ak by som sa mal vcítiť do uvažovania zjazdovkového lyžiara, tak najväčšou prednosťou Sillianu ako relatívne malého strediska s 22 km zjazdoviek je blízkosť talianskeho rezortu 3 Zinnen Dolomites. Stačí 10-minútový presun autom a môže lyžovať v úplne inom prostredí na 115 km ďalších zjazdoviek. Pri týždňovom pobyte veľmi vítané spestrenie. Ak sa naozaj zrealizuje plánované lanovkové prepojenie zo Sillianu do Talianska cez hrebeň Karnických Álp, bude to veľká vec.

Pre mňa osobne je ešte väčšia – a navyše už reálna – prednosť Sillianu je neskutočná sieť bežkárskych trás v Pustertali a priľahlých dolinách. Od svetoznámeho biatlonového centra v Obertilliachu až po panoramatickú trasu vo Val di Landro vedúcu okolo Tre Cime do Cortiny.

Keď hotel zachraňuje lanovky

Po dvoch nociach sa zo Sillianu presúvame trochu severnejšie, do horskej dediny Kals am Grossglockner. Slepá dolina pod najvyšším štítom Rakúska, v ktorej sa kedysi otáčali vrany. Rodina Schultzovcov tu vlastnila malé lyžiarske stredisko, ležiace v idylickej horskej krajine, no mimo hlavných dopravných trás a bez ubytovacích kapacít. Bolo iba otázkou času, kedy ho zatvoria pre nerentabilnosť. Alebo z neho urobia niečo väčšie a jedinečné.

Dnes je Grossglockner Resort so 44 km zjazdoviek najväčší lyžiarsky rezort vo východnom Tirolsku. Ide vlastne o dve strediská ležiace v rôznych dolinách – jedno v Kalse, druhé za kopcom v Matrei. Sú prepojené lanovkami vedúcimi z dvoch strán na 2621 m vysoký Cimaross.

Popri lanovkách Schultz Gruppe v Kalse zainvestovala do svojej pýchy – hotelového komplexu Gradonna Mountain Resort. Ambiciózny projekt postavený v nadmorskej výške 1350 m od svojho otvorenia v roku 2012 pozbieral kopu ocenení, od architektonických cez hotelové až po ekologické.

Aj na rakúske pomery ide o výnimočný projekt. Okrem hotela ho tvorí 41 chatiek pre 4 až 8 osôb. Na lyžiach sa dá prísť až ku ich dverám a rovnakým spôsobom vyštartovať na zjazdovku. Budovy sú rozhodené na slnečnej plošine pomerne vysoko nad dedinou. Izby poskytujú parádne výhľady na hory, hoci kvôli pohľadu na Grossglockner je nutné podniknúť kratší výlet do okolia.

Hotel má vlastný zdroj vody a kúria lokálnou drevnou štiepkou. Pri stavbe použili miestne drevo, podlaha vo foyer je z kameňa vyťaženého pri hĺbení základov. Izby sú zariadené podobne ako v Silliane, iba trochu triezvejšie.

V hotelovom bazéne sa dá veľmi slušne zaplávať a deťom slúži oddelený menší bazén. Pri ňom sa nachádza aj nízkoteplotná sauna so sklenenou stenou, takže dozorujúci rodič má potomka neustále pod dohľadom. Keďže do takejto sauny sa chodí v plavkách, je pripravený vybehnúť a zachraňovať. Vidno, že niekto tu premýšľal.

Keď to nejde, tak to nejde

Je takmer poludnie a vonku duje ako besné, ale na svahoch pri hoteli leží 10-centimetrová vrstva nového snehu. Ratraky ani lyžiari ju ešte nestihli zničiť. Chvíľu sa rozhodujem, či idem šliapať alebo sa budem voziť. S ohľadom na počasie vyhráva lanovka, no aby som uľavil svedomiu, v miestnej požičovni si na  podvečer objednávam bežky.

Premáva len jedna lanovka a svahy sú takmer prázdne. V duchu ďakujem vlekárom, že pustili práve najnovšiu, len pred touto sezónou postavenú šesťsedačku. Teplo pod zadkom a veterný kryt dovoľujú zabudnúť na nečas vonku.

Lyžovačka na čerstvom prachu je zábavná, no po dvoch hodinách mám dosť. Vraciam sa do hotela a vyzdvihujem bežky. Na klasiku, s nalepenými pásmi, teraz po čerstvom snežení by to nebolo na korčuľovanie. V okolí Gradonny upravujú zopár kilometrov tratí, tak akurát na prebehnutie sa pred večerou.

Hotel stojí na kopci, takže sa najskôr musím spustiť dolu. A v doline zisťujem, že niekde je problém. Vo mne, v bežkách, alebo v snehu. Jednoducho žiadny grip, v krutom vetre utrpenie aj na rovine. Nechápem, moje vlastné bežky, tiež s chlpatými pásmi na sklznici, ma nikdy takto nesklamali.

Pešo sa vraciam sa hore kopcom (na lyžiach to fakt nejde) do požičovne a reklamujem poskytnutý materiál. Chlapík sadá do auta a o 10 minút priváža fungl nové bežky, ešte vo fólii. Rovnakej značky ako mám doma, ibaže nižší model. Znovu sa spúšťam z kopca a o chvíľu ním šliapem hore, opäť s bežkami v rukách. Výmena vôbec nepomohla. Doteraz neviem, kde bola chyba.

Rezignujem na outdoorové aktivity, aj tak sa už stmieva. Liečim si unavené telo a pošramotené ego v saune. Po dobrej večeri a pár pohároch vína je neúpešný pokus o bežkovanie zabudnutý. Presne na toto bola Gradonna stvorená. Zhltne vystresovaného mestského človeka a o pár dní ho vypľuje s čistou hlavou a nabitými baterkami. Osobne uprednostňujem prírodnejšie formy resetu, no uznávam, že aj toto je cesta. A príjemná.