Letný cyklovýlet okolo Zobora bol viac poznávací ako športový, hoci kilometráž sa nakoniec blížila ku hranici našej partnerskej komfortnej zóny. Prešli sme Tribečom zo západu na východ, videli štyri lefantovské kaštiele, okúsili vychýrenú nitriansku zmrzlinu a zažili jazdu popri nekonečnom plote jaguárej obory. Fotili sme minimálne, náhradou budiž videozáznam.
S tribečskými trasami som sa narýchlo zoznámil pred pár rokmi a viem, že na traily okolo Zobora či pod Veľkým Tribečom Jarku určite ťahať nebudem. V pláne je okruh vedený väčšinou po makadamových lesných cestách a asfalte. Štartujeme v Horných Lefantovciach, obci unikátnej štyrmi kaštieľmi. Najväčší z nich stojí v rozsiahlom parku nad dedinou a ešte donedávna v ňom fungovalo pľúcne sanatórium. Areál je dnes opustený, no stavajú v ňom niečo ako apartmánový dom a hneď vedľa funguje populárny penzión s reštauráciou Dolina. Možno to tu ešte niekedy ožije.
Značená cyklotrasa vedie popri okraji zámockého parku, no my si zámerne robíme odbočku dovnútra areálu. Žiadny problém, dá sa cezeň pohodlne prebicyklovať. Hneď za hranicami parku sa začína stúpanie na hrebeň Tribeča. Po kvalitnej makadamovej lesnej ceste to rýchlo odsýpa. Silnou motiváciou na udržiavanie tempa sú muchy, ktoré po poklese rýchlosti pod istú hranicu neskutočne otravujú. Tento hmyz a tŕne agátov sú dve veci, ktorých sa má cyklista v Tribeči obávať. Aj do onej mýtickej trhliny by som vbehol, ak by to proti muchám pomohlo.
Trasa: Dĺžka 51 km, nastúpaných 460 m, celkový čas 4 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Vrchol stúpania leží vo výške približne 400 metrov nad morom, čo je asi o dvesto metrov viac ako malo miesto štartu v Lefantovciach. Muchám konečne unikáme pri zjazde do rekreačnej oblasti Remitáž na druhej strane pohoria. V tejto lokalite nad obcou Jelenec si na mňa počkal druhý zákerný tribečský predátor – agátový tŕň. Keď ho vytiahnem z plášťa, unikne polovica vzduchu. Mlieko v bezdušovom systéme však dieru zalepí natoľko, že po dofúkaní sa rozhodujem odložiť opravu na doma.
Útechou za predchádzajúce útrapy je parádny úsek singletrackového charakteru medzi Jelencom a Žiranmi. Vedie po modrej turistickej značke, no zároveň je to oficiálna MTB cyklotrasa. Žirany sú zvláštna dedina s veľkým vápencovým lomom, fabrikou na vápno a železnicou, ktorá tadiaľto križuje Tribeč. Kedysi strategicky dôležitá trať sa už desaťročia takmer nevyužíva a tak skoro sa ani využívať nebude, keďže po výstavbe nitrianskeho Jaguaru sa končí na slepej koľaji v Dražovciach. Len pár kilometrov od veľkého železničného uzla Lužianky/Zbehy.
Svahy pod žirianskym vápencovým lomom sú pokryté vinohradmi – pozostatok kedysi vychýreného vinohradníckeho rajónu, odkiaľ si páni ostrihomskí biskupi nechávali víno dovážať. Pásmo viníc pokračuje aj ďalej na Štitáre, žiaľ pozemky sú rozparcelované kolmo na vrstevnice. Cestičiek, ktoré by umožnili vytraverzovať podhorím do susednej dediny, jednoducho niet. Musíme sa spustiť až ku ceste prvej triedy pri Kolíňanoch a odtiaľ pokračovať po lokálnej komunikácii do Nitry.
V centra mesta nenechávame nič na náhodu a podľa google recenzií hľadáme dobrú zmrzlinu. Pravé talianske gelato v zmrzlinárni Gio na pešej zóne nesklamalo. Chutila nám aj káva pripravená zo zŕn z pražiarne Coffeein. Príliš sa však nezdržiavame, pretože druhá polovica trasy je ešte len pred nami. Už to nebude cez kopce, ale v podstate stále po hrádzach rieky Nitry.
Bicyklovanie popri Nitre má pre nás isté osobné čaro. Ja pochádzam z kraja, kde pramení, Jarka zase z dolniakov neďaleko od jej sútoku s Váhom. Na okraji mesta majú Nitrania okolo rieky príjemnú rekreačnú zónu. Čoskoro však začína výhľadom dominovať nekonečná ohrada okolo fabriky Jaguar. Fakt nechápem, načo je v dnešných časoch dobrý desať metrov vysoký nepriehľadný plot, keď hocijaké decko s dronom z hračkárstva nafilmuje spoza plota čo len chce. Celkovo mi umiestnenie tohto priemyselného kolosu pripadá byť, jemne povedené, necitlivé.
Trasa po hrádzach Nitry je v mapách značená ako Ponitrianska cyklomagistrála, to znamená jedna z hlavných cyklotrás Slovenska. Preto nás za križovatkou so štátnou cestou pri Čakajovciach trochu prekvapuje, keď sa povrch mení z hrubozrnného asfaltu na hrboľatú šotolinu. Na horských bicykloch je to bez problémov zjazdné, no predstava dlhých kilometrov natriasania sa podkopáva morál. Predsa len už cítime únavu. Skúšame to po hrádzi aj paralelnej poľnej ceste, žiadny rozdiel. Neostáva iné ako vydržať.
Cestou míňame vodné dielo Jelšovce – najvyššie položené z celkovo troch na tejto rieke. Nevedel som, že na Nitre sú hydroelektrárne. O kúsok ďalej stretávame most a s ním šancu dostať sa do dediny na druhom brehu. Volá sa Výčapy – Opatovce, takže nejaký výčap by tam hádam mohli mať. V tej chvíli nás však od cieľa delí už len zopár kilometrov. Odolávame a šliapeme v horúčave ďalej.
Pri „našej“ odbočke na Lefantovce sa končí aj Ponitrianska cyklomagistrála. Pokračovať ďalej proti prúdu Nitry by už asi bolo dobrodružné. Pravdupovediac, ani záverečné kilometre magistrály nestáli za veľa. No celý okruh okolo ikonického Zobora mal zaujímavý cykloturistický náboj. Poldenný výlet hodný zápisu do pamätníčka.
